Ivana Gibová (30)
Spisovateľka, žije v Bratislave. Jej próza Usadenina (2013) sa stala debutom roka. Minulý rok jej vyšla druhá kniha Bordeline.
Dobrovoľne hlúpneme
90. roky: Začali tým, že súdružky v škôlke nám oznámili, že sa už nevolajú súdružky, ale panie učiteľky. Dnes tieto roky vnímam ako odtrhnuté z reťaze a bezbrehé takmer vo všetkom. Boli to časy kolosálneho nástupu gýča a vzniku pre mňa fascinujúceho architektonického fenoménu známeho ako podnikateľský barok. Jednou z mojich detských tráum boli aj fialové a tmavozelené saká, čo mal vtedy hádam každý podnikateľ.
Druhou bol slovenský dancefloor, ktorý som ako žáner nepochopila dodnes. Dosť intenzívne som ako dieťa vnímala aj politickú realitu. Keď som mala asi trinásť, chceli sme s kamarátmi na míting HZDS prepašovať obrovský svojpomocne vyrobený transparent s nápisom: „Mečiar klame.“ Samozrejme, že nám ho ochrankári našli a vyexpedovali nás preč, ale pocit „revolty“ v nás nejako zostal.
Fenomény: Veľmi som túžila mať krikľavo ružové alebo fialové lesklé elasťáky, ktoré vtedy fičali a každé dievča v mojom veku po nich túžilo, rovnako ako po albume na nálepky z keksov Kukuruku. Niekedy okolo deväťdesiateho štvrtého som v relácii Rhytmick videla klip kapely Shalom a odvtedy som bola do Petra Muka – asi až do deväťdesiateho siedmeho...
Fenoménom je aj pesnička Lucie Bílej Láska je láska a klip k nej – fascinoval ma už ako decko a utkvel mi v pamäti, až neskôr som si uvedomila, že to bola prevratná vec a po zásluhe kultovka. V každom prípade – nepoznám nikoho v mojom veku, kto by si ten klip nepamätal. Navyše nielen klip samotný, ale aj dobové polemiky okolo neho ilustrujú celkom presne, ako to tu vtedy vyzeralo.
Ďalšími úkazmi 90. rokov boli časopis Bravo, videokazety, walkmany, seriál Beverly Hills, nahrávanie pesničiek z rádia na kazety a pretáčanie perom, tetris, joyticky a hra Super Mario. Naša generácia má spoločné to, že zažila ešte „čisté“ detstvo nepoznačené internetom a mobilmi, ako deti sme sa chodili vzájomne vypýtať von a telefóne čísla sa naozaj a doslova vytáčali.
Generácia: Mám pocit, že deformácia technikou sa už podpisuje aj na nás a mnohí prestávajú mať kontakt s duchovným svetom, prírodou, skutočnými hodnotami. Všímam si čoraz viac ľudí vo svojom veku, ktorí sa v spoločnosti pozerajú do mobilu, žijú viac na Facebooku než v realite a čo je horšie, berú sa na tom Facebooku vážne. Dobrovoľne hlúpneme.
Na druhej strane je však pravda, že takí dvadsiatnici sú na tom ešte horšie, lebo už nezažili ani to socialistické či bezprostredne porevolučné detstvo, keď neexistoval Youtube a spojeniu „pošli link“ by nikto nerozumel. Táto generácia je na nete od narodenia a obávam sa, že jej to neprospeje.
Hnevá ma: Materializmus, technika a elektronizácia všetkého. Zaviedla by som povinné dva dni v týždni bez počítačov, telefónov a tabletov, lebo z toho ľuďom strašne hrabe. Nádej mi však dáva predpoklad, že sa tento systém raz zrúti, a keď všetko krachne, začne sa opäť od nuly, ľudia sa vrátia k podstate vecí. A nádej mi dáva aj to, že stále poznám ľudí, ktorí ešte píšu listy rukou a posielajú ich poštou, vedia fungovať týždeň bez elektriny a nemajú z toho hysterické záchvaty.
Ivana Šáteková (31)
Výtvarníčka, absolventka VŠVU.
Dôležité bolo vedieť, kto je zlý
90. roky: Čas mi plynie plynulo a nezaraďujem si ho do dekád, ale asi to bolo turbulentné a dôležité obdobie, keď som sa počas neho naučila abecedu aj piť víno. Politiku som akosi nevnímala, skôr som preberala názory od rodičov a pohoršovala sa nad tými, čo nevedno prečo čítajú Slovenskú Republiku. Dôležité bolo vedieť, kto je zlý.
Fenomény: 90. roky nás preniesli na sviatočné nákupy do Rakúska. Doteraz neviem, čo je merverštojer (ani netuším, ako sa to píše), ale prvé Milky way a džús Hohes C boli zážitkom porovnateľným len s návštevou zoo. Dnešné deti si už asi nebudú do albumov odkladať obaly zo sladkostí.
Milénium: S kamarátmi a najbližšími sme oslavovali Silvester s detským šampanským a mysleli sme si, že minimálne sa skončí svet. Nič sa však neudialo. A tak je to stále. Väčšinou sa nič neudeje.
Generácia: Nástup na vysokú školu začal dávať môjmu detskému svetu dospelejšie a konkrétnejšie kontúry. A k tomu neustála otázka: Čo len z teba bude? Toto je aj moja téma, ktorú som riešila vo vlastnom projekte Mám 30 a nemám plán, ktorý vyústil do výstavy v Galérii Dunaj. Najviac som sa o svojej generácii dozvedela práve z dotazníkov, v ktorých som sa pýtala, či ludia majú plány, aké mali plány ako deti, či sa im ich plány plnia a podobne.
V tomto vysokoškolskom období sa to asi láme, či niekto chce dať svojmu životu dospelejšie kontúry, alebo ich vygumuje a povie si: Však mám čas, neskôr... teraz si to užijem. A naša generácia si to teda vie užiť. Ináč je lenivejšia, nezorganizovaná a bezcieľna, ale o to niekedy menej utrápená, ustarostená a ustráchaná.
Ján Šifra (30)
Marketér a odborník na digitálny marketing, organizátor konferencií a workshopov na túto tému. Vymyslel a založil obchod s mestskými bicyklami Modrofúz. Žije v Bratislave, má 2 deti.
Nie sme generácia
Možno sme nielen prvá internetová generácia, ale aj prvá generácia, čo generácie vďaka internetu nevníma. Vnímam „kmene“ ľudí s podobnými názormi, nie generáciu. Viem sa stotožniť so skupinou marketérov, pretože sám som marketér.
