Mária Privrelová (98) Prežila prostý život, no za všetko, čo prišlo, bola vďačná. Hovorí, že sa napokon aj tak všetko vyrovnalo, bieda dostatkom a trápenie radosťou.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/57/5795620/5795620.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"][/content]
Text: Erika Litváková
Foto: Erika Litváková a archív M. P.
[content type="longread-pos" pos="left"]
[content type="img" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/57/5795621/5795621.jpeg?rev=2"][/content]
[/content]
Tohtoročné letné horúčavy neopúšťali rozpálené bytovky ani v noci. Teplota v nich neklesala a takmer deväťdesiatosemročnú pani Máriu poslúchalo srdce menej než obyčajne.
Musela do nemocnice a v jej vysokom veku pravdepodobnosť, že sa z nej aj opäť vráti domov, nie je vysoká. Ibaže pani Mária má svoje záväzky a tie ju ešte z tohto sveta nepustia.
„Viete, sused mi ešte pred rokmi povedal, že ak dožijem stovky, vezme si aj dovolenku v robote, len aby sme to mohli poriadne osláviť. Tak hádam dožijem, ak mi je to súdené.“ Po pár týždňoch je milá tetula Privrelová, ako ju susedia volajú, opäť doma.
Do ružinovského paneláka v Bratislave sa prisťahovala medzi prvými obyvateľmi nového sídliska v roku 1969. Masívna výstavba mesta sem na jednu ulicu presťahovala ľudí z miznúcich domov búraného podhradia i okolia Mýtnej, kde sa staval nový rozhlas. Pani Mária prišla s rodinou a mnohými susedmi z domov na Vydrici.
Hoci je to už takmer polstoročie, je zrejmé, že jej útulne zariadený bytík sa od tých čias veľmi nezmenil. Dobový valčekový vzor maľovky na stenách aj pôvodné fotelky prikryté žltým plyšom by jej isto závideli dizajnoví vyznavači retrokultu.
„Kým veci slúžia, nie je dôvod ich meniť. Keď som sa narodila, bola prvá svetová vojna. Po nej bola chudoba, nebolo ani to najzákladnejšie. Človek sa naučí vážiť si, čo má a mať radosť z toho, že vôbec niečo má,“ objasňuje pani Privrelová.
Hneď ako si k nej prisadnem, veselo vyzvedá: „To bude v novinách? A môžem potom tie noviny aj vidieť? Aj som sa včera večer pripravovala. Rozmýšľala som, že asi budete chcieť vedieť, ako som sa v živote stravovala. Usilovala som sa na všetko si spomenúť.“
Pani Márii pamäť slúži výborne. Pamätá si ešte aj to, ako výborne chutil granadír, ktorý jej ponúkli u kohosi na návšteve v štyridsiatom prvom v Križovanoch nad Dudváhom.
A čo vám ešte chutilo?
Paradajky mám najradšej, pojem ich skutočne veľa.