Sedemdesiate výročie konca druhej svetovej vojny v kontexte súčasnej ruskej agresie na Ukrajine rozprúdilo debatu, či Červená armáda Československo v roku 1945 naozaj oslobodila. Alebo vo svetle budúcich udalostí už v podstate obsadila.
Veď sféry vplyvu si veľmoci zadefinovali ešte pred koncom vojny na Jaltskej konferencii. Jedným z argumentov býva aj československé odmietnutie Marshallovho rozvojového plánu v roku 1947.
Európsky program obnovy ponúkli USA vojnou zničenej Európe a hospodárstvo jej západnej časti pomohol postaviť na nohy.
Československo najprv záujem na Parížskej konferencii potvrdilo, no po nátlaku Sovietskeho zväzu ho stiahlo.
Trumanova doktrína
Dôležitým faktorom rozhodovania politikov po roku 1945 bol rodiaci sa konflikt medzi bývalými spojencami protihitlerovskej koalície.
Najväčší prijímatelia pomoci
(mld. USD, 1949 – 1952)
Británia 3,165
Francúzsko 2,629
Taliansko 1,434
Západné Nemecko 1,317
Holandsko 1,128
Pozn.: Údaj za Holandsko je odhad
PRAMEŇ: Michálek (2007, 84) z Petruf (1981, 174-188)
Spojené štáty, Veľká Británia a Francúzsko na jednej strane a Sovietsky zväz na druhej strane sa po strate spoločného nepriateľa rozhádali v otázkach budúceho vývoja na starom kontinente. Bývalý britský premiér Winston Churchill už v marci 1946 prehovoril o Železnej opone rozdeľujúcej Európu od Baltu po Jadran.
Sovietsky zväz podporoval komunistické prevraty v strednej, východnej a južnej Európe. V marci 1947 bola preto vyhlásená Trumanova doktrína – americká zahraničná politika na podporu nekomunistov.
Týkala sa najmä Grécka, ktoré podľa dohôd patrilo do západnej sféry vplyvu, a nestabilného Turecka. Bolo tiež v záujme USA posilniť dolárovú
