BRATISLAVA. Kubánsky aktivista Oswaldo Payá Sardiňas (50) už v 80. rokoch viackrát vystúpil s požiadavkou na dodržiavanie ľudských práv na Kube, obhajoval právo kubánskych katolíkov vyznávať slobodne vieru.
V roku 1988 sa už ako ústredná postava opozičného kresťanského hnutia stal zakladateľom a prezidentom organizácie Movimiento Cristiano Liberación (MCL). O štyri roky neskôr prvýkrát zverejnil svoj úmysel kandidovať do kubánskeho parlamentu, v čom mu však štátna bezpečnosť zabránila. Dva dni pred volebným zhromaždením, ktoré navrhuje kandidátov na poslancov, bol zatknutý. Dnes je autorom významného projektu Varela, ktorý požaduje zavedenie základných ľudských práv na Kube.
V decembri minulého roku dostal od Európskeho parlamentu Cenu Andreja Sacharova za slobodu myslenia. Významné osobnosti na čele s českým prezidentom Václavom Havlom, medzi nimi aj slovenskí politici, podporili jeho kandidatúru na Nobelovu cenu za mier.
V nedeľu boli na Kube parlamentné voľby, ktoré opäť upevnili moc Castrovho režimu. Vy ste hlasovanie označili za protiústavné a nelegitímne.
„Najdôležitejší nie je technický priebeh volieb, ale tá atmosféra strachu, hrozieb a manipulácie. Všetko sa odohráva v totalitnom režime, ktorý robí všetko pre to, aby odstrašil občanov. Na 609 poslancov bolo 609 kandidátov. To ani nemá zmysel nazývať slovom voľba. Navyše títo poslanci nebudú o ničom rozhodovať. Oni nemajú inú moc, než robiť to, čo povie Fidel Castro.“
Podľa štátnej volebnej komisie boli tri percentá hlasovacích lístkov nevyplnené alebo boli neplatné. To by znamenalo, že viac ako 300-tisíc Kubáncov využilo jedinú možnosť, ako vyjadriť protest. Je tento údaj dôveryhodný?
„Takýmto údajom nemožno dôverovať, pretože ich nemožno overiť. Navyše státisíce ľudí neboli voliť. Zistili sme si, že existuje veľa voličov, ktorí tradične voliť nechodia, a tí vôbec nefigurujú na volebných zoznamoch. To preto, aby ich nemuseli zratúvať. Je to podvod.“
To isté zrejme platí aj o 97-percentnej účasti vo voľbách…
„… áno, ani predstavitelia režimu nemajú odvahu tak veľmi prehnať lož, preto nie je účasť stopercentná. Ak by sme prijali čísla, ktoré poskytla o voľbách kubánska vláda, akceptovali by sme jej pravidlá hry a zdroje, ktoré nie sú dôveryhodné. Toto nie sú voľby ani z technického, ani z praktického pohľadu.“
Koľko Kubáncov vypočulo výzvu kubánskych disidentov na bojkot volieb?
„Státisíce, možno viac. Na kubánske voľby nemožno pri analýze aplikovať kategórie platné pre demokratickú spoločnosť, kde sa snažíte vo voľbách presvedčiť občana a vplývať na jeho rozhodnutie. Ako my hovoríme, na Kube existuje kultúra strachu, ktorá anuluje práva ľudí, útočí na ich právo slobodne sa rozhodnúť a človek je zviazaný. Myslím si, že ľudia u vás vedia ten rozdiel pochopiť.“
Ste autorom projektu Varela - petície požadujúcej vypísanie referenda za zorganizovanie slobodných volieb. Vyzbierali ste viac ako 11-tisíc podpisov, napriek tomu sa kubánsky parlament petíciou odmietol zaoberať, čím porušil vlastnú ústavu. Malo to nejaký ohlas?
„Vyzbierali sme viac ako 11-tisíc podpisov, ale o ostatné sme prišli, pretože nám ich vzala štátna bezpečnosť. Treba povedať, že parlament nie je parlamentom a nemôže o ničom rozhodovať. Náš projekt vyvolal veľké represie. Mnohých ľudí vyhodili z práce, z univerzity. Je to ako za stalinizmu. V Santiagu napríklad doviedli deti zo školy, aby počmárali domy ľudí, ktorí petíciu podpísali, boli schopné ich aj fyzicky napadnúť. Takéto fašisticko-komunistické činy ste vy už tesne pred spoločenskými zmenami nezažili.“
Mali ste vy osobne problémy?
„Mne neustále strážia dom, napádajú moju rodinu. Rozbili mi dvere, píšu mi na ne rôzne hanlivé nápisy, vyhrážajú sa mi cez telefón, očierňujú ma. Dôležité na projekte Varela je však to, že nedokázali v tomto okamihu občanov paralyzovať. Projekt Varela ako kampaň pokračuje ďalej.“
Fidelov režim zareagoval vypísaním vlastnej petície. V nej 99,2 percenta voličov podporilo prijatie ústavného dodatku, podľa ktorého je socializmus na Kube večný. Znamená to, že Castro má z vás strach?
„Totálne. Túto petíciu využil Castro na takzvanú reformu ústavy, aby systém urobil neodvolateľným. Touto cestou sa do ústavy zaviedli nové, protirečivé veci, ktorých je tam už teraz dosť. Nezmenené však ostali články, ktoré umožňujú zrealizovať projekt Varela. Castrov režim sa bojí, pretože zistil, že veľa ľudí sa zbavilo strachu. Pre nomenklatúru a pre komunistov je najdôležitejšie, aby mali ľudia strach. Keď sa ľudia strachu zbavia, oni stratia moc.“
Aká je teraz šanca presadiť projekt Varela a zorganizovať slobodné voľby?
„Všetci sme si vedomí, že na Kube sa neuskutočnili zmeny, lebo režim ani Fidel Castro nemajú vôľu niečo zmeniť. Dôležité pre nás preto nie je to, čo oni urobia alebo povolia. Pre nás je najdôležitejšia občianska mobilizácia. Je to veľmi tvrdá etapa boja. Je to boj o slobodu uprostred represií. Samotný režim nemá žiadny projekt zmeny. Sú tu dve možnosti: mierumilovné zmeny, ktoré my podnecujeme, alebo despotizmus a pokračovanie konfrontácie.“
Máte za sebou mesačné turné. Stretli ste sa s americkým ministrom zahraničných vecí Powellom, so španielskym premiérom Aznarom, pápežom Jánom Pavlom II. Aký je cieľ týchto stretnutí?
„Z ich strany ide o uznanie nášho občianskeho hnutia. Mojím cieľom je vysvetliť súčasnú situáciu na Kube a zdôrazniť, že vnútri Kuby už dochádza k zmene. Najťažšie je vysvetliť, že zmena na Kube závisí od ľudu a od občianskeho boja, a nie od toho, kedy zomrie Fidel. To je ten biologický fatalizmus. Až kým nevznikol projekt Varela, bolo cítiť istú diskvalifikáciu kubánskeho ľudu. Pre všetkých bolo dôležité len to, čo povie alebo učiní Fidel Castro. A my teraz ukazujeme, že dôjde k zmenám, aj keď si to on nepraje.“
V Prahe ste sa stretli s prezidentom a bývalým disidentom Václavom Havlom. Ako na vás toto stretnutie zapôsobilo?
„Bola to zmes pocitov. Bolo zaujímavé stretnúť sa s človekom, s ktorým sa identifikujem, človekom, ktorý svojimi vedomosťami a príkladom osvetlil našu existenciu. Zároveň je to pre mňa istý výlet do budúcnosti. Nikto mi to nedokáže povedať tak jasne ako on. Skutočne nepotrebujeme mnoho slov na to, aby sme si porozumeli. Táto skúsenosť, ktorú zažívam v Čechách aj na Slovensku, to je, akoby niekto prišiel z minulosti a povedal - pozri sa, vy sa nachádzate tam, kde sme svojho času boli aj my. Píše sa tu stránka solidarity, ktorá je nad politickými a ideologickými kategóriami. Je to nová forma zväzku, kde je najdôležitejší ľudský rozmer.“
Inšpirovalo vás, že z niekdajšieho disidenta je dnes prezident?
„Áno, ale ešte dôležitejšie je, že tento bývalý disident je naďalej solidárny a bojuje za tie ciele, ktoré oslobodili jeho národ. Myslím si, že v tom bude pokračovať, aj keď už nebude prezidentom.“
Česká republika významným spôsobom podporuje kubánsky disent, ale cítite nejakú podporu aj zo Slovenska?
„Ani v prípade Českej republiky to nie je na úrovni štátu, ale na úrovni občianskych organizácií a rôznych osobností, ktoré vyjadrujú istú vôľu svojho národa. Aj na Slovensku existuje podpora a myslím si, že tie signály ešte zosilnejú. Ale solidarita je vec dobrovoľná.“
Nemyslíte si, že krajiny, ktoré majú skúsenosť s komunizmom, by sa mali viac vyjadrovať k dianiu v komunistických krajinách?
„ Máte úplnú pravdu. Pre kubánsky ľud bola sklamaním istá mlčanlivosť a ľahostajnosť mnohých štátov, ktoré tak rýchlo stratili pamäť. Pre nás je to až neuveriteľné, pretože ľudia u vás najlepšie vedia, že ešte donedávna sa tu s nimi narábalo, ako keby ani neboli ľuďmi. Každý deň žijeme v strachu, nevieme, čo nás čaká, len snívame o tom, ako ujsť z krajiny. Učíme naše deti predstierať, aby prežili. Keď chceme niečo povedať, musíme sa pozrieť doprava a doľava, či niekto nepočúva. Na to sa predsa nedá len tak ľahko zabudnúť. Myslím si, že mlčanie, ktoré má určite svoje odôvodnenie, je načase prelomiť. Pre nás je neuveriteľné, keď z východnej Európy počúvame, že na Kube je to iné. Je to skoro rasistické kritérium. Ako keby sme my Kubánci boli menej ľuďmi. Pre mňa sú však dôležitejší ľudia, ktorí nám pomáhajú.“
