Je o vás známe, že sa zaoberáte aj ranými spomienkami človeka. Do akej miery môže byť úplne prvá spomienka človeka určujúca alebo významná?
Prvá spomienka je mimoriadne významná. My psychológovia ich však používame celkom iným spôsobom ako väčšina ľudí. Prvá spomienka je pre nás kľúčom k pochopeniu toho, akým spôsobom si človek vykladá svet. Ako ho vníma.
Vieme cez to pochopiť, čo si myslí o mužoch, ženách, sebe samom. Stáva sa tiež, že si pacient vymyslí ranú spomienku, ale aj tak s tým vieme pracovať. Spomienky hovoria o prítomnosti, hovoria o tom, ako sa cítime tu a teraz.
Spomienky z detstva sa však viažu na udalosti a čas, keď sme boli ešte niekým iným...
Presne tak, ale to, čo si pamätáme, čo z tej pamäti vyberieme, to je to, kým sme dnes.
Sú aj takí, ktorí nemajú spomienky na detstvo, pamätajú sa na svoj život, povedzme, až od puberty. Čo s tým?
Niekedy to nemá vôbec žiadny význam, ale niekedy to môže znamenať, že ide o vytesnené traumy z detstva. Človek si nechce pamätať.
Patríte k adlerovským psychológom, čo je jedna vetva individuálnej psychológie. V čom sa líši od iných terapeutických konceptov?
Prvé, čo Alfred Adler prízvukuje, je, že všetko je vnímanie. Len čo sa narodíte, začínate si budovať svoju vlastnú realitu na základe vnemov. Nestávate sa obeťou svojho prostredia, ale vytvárate si závery, spájate rôzne prvky skutočnosti a budujete si svoj spôsob, akým sa pozeráte na svet.
Druhým Adlerovým objavom je zavedenie prežívania menejcennosti a snahy kompenzovať ho nadradenosťou. Menejcennosť a nadradenosť sú spojené nádoby. Prehnane pyšný človek, extrémny alebo tyranský, prežíva výrazný pocit menejcennosti.
Bežne sa dnes človek porovnáva s ľuďmi, ktorých nám predkladajú médiá. Obraz dokonalých supermanov, šikovných, talentovaných, geniálnych a mocných. Ako môže pri nich človek nestratiť sebavedomie?
Upevňovať sebavedomie si možno prekonávaním výziev každodenného života. Je pomerne jednoduché stať sa delikventom, ale náročné byť dobrým manželom, susedom, kolegom. Je prirodzené, ak máva človek pred každodenným životom strach, ale my mu pomáhame tento strach prekonávať. A aj to zvyšuje sebavedomie.
Prečo je to tak, že potrebujeme vidieť supermanov a obdivovať ich?
Aj v prehistorických časoch ľudia potrebovali veľkú opicu, aby sa o nich starala, ochraňovala ich. Veľkého brata alebo veľkého šéfa. Ľudia si myslia, že žijú v demokracii, ale stále potrebujú vzory, ľudí, s ktorými sa môžu identifikovať. Samozrejme, aj médiá sa podieľajú na spoluvytváraní toho formátu a modelu, s ktorým sa postupne identifikujeme.
Zároveň nás to môže aj frustrovať, ak sa nevyrovnáme svojím idolom, nie?
Áno, ale to je založené na starom rímskom modeli. Ľudia potrebujú chlieb a hry, to je politický aspekt. Dajte im to a budú spokojní, a nebudú robiť revolúciu.
Veľa cestujete. Myslíte si, že ľudia majú v rôznych krajinách rozdielne psychologické problémy?
To si nemyslím.
Pretože o nás Slovanoch sa zvykne hovoriť, že sme ťaživejší, nevieme brať život s ľahkosťou.
To áno, ale to je len nejaká črta, národná charakteristika. Problémy, s ktorými ľudia chodia za psychológom, tým nebudú odlišné, tu nejde o iný problém. Je to len rozdielny prístup k problému a jeho riešeniu. To, ako ľudia na problém reagujú a ako ho zvládajú.
Cez adlerovskú optiku môžeme pristupovať k akýmkoľvek národnostným typom. V Japonsku napríklad ani nepôjdu na psychoterapiu, pretože majú strach, že stratia svoju tvár.
