Dlhokrké ženy v Thajsku v skutočnosti vôbec nemajú dlhé krky a sú dnes turistickou atrakciou. O ich osude utečenkýň sa však hovorí málo.
Mu Nung sedí na priečelí svojho domu a namotáva farebné nite na drevenú paličku, potom pokračuje v tkaní tyrkysovo-ružového šálu. Má päťdesiatjeden rokov, na krku dvadsať zlatých obručí a v Thajsku žije už dvadsaťštyri rokov.
V dedine v úzkom údolí je pokoj, počuť len kikiríkanie kohútov. Vzduch je prašný, štípu z neho oči. Na severe Thajska totiž v marci horia polia, dymí sa aj z okolitých pralesov. Marcové spaľovanie polí v rámci tzv. úhorového poľnohospodárstva ukončuje turistickú sezónu.
Aj preto sme popri asfaltovej ceste smerom k dedinke Nai Soi stretli len pár miestnych, ktorí predávajú melóny a banány z okolitých lesov.
Správnym smerom nás naviedli smerové tabule s nápisom ‚Long-Neck village‘ (dedina dlhokrkých), väčšinou s jednoduchou kresbou ženy, ktorá má okolo krku kovové obruče.
Na to, že tichá dedinka je turistické miesto, upozorňujú len žiadosti o finančné dary a desiatky farebných šálov a iných suvenírov pred viacerými domami, ktoré nikto nestráži. Pri prvom dome nás víta Aung Shwe, mladý chalan z kmeňa Kayan, ktorý nám pomáha s prekladom. „Už sem takmer žiadni turisti nechodia,“ hovorí a ukazuje dedinku Nai Soi, v ktorej je asi dvadsať domov.
Je najmenšia z troch dedín, v ktorých žijú ľudia všeobecne známi ako dlhokrkí. Mytológia hovorí o dračej matke s dlhým krkom, niektorí historici zas špekulujú o tom, že zlaté obruče na krku mali ženy ochrániť pred tigrami, ktoré na krk často útočia. Väčšina však túto raritu pripisuje tradícii, odlíšení sa od iných kmeňov či upútaní mužov.
Niekedy ich krk bolí
KAYAN
- nazývajú ich aj Padaung alebo Long-Neck (dlhokrkí)
- sú podskupinou etnika Karen- utečenci z Mjanmarska, utekajú do Thajska od konca 80. rokov
- mnoho z nich nemá thajské občianstvo, nemôžu odísť z regiónu
- najviac ich žije v okrese Mae Hong Son na severe Thajska
Usmievajúcej sa Mu Let, 45-ročnej kayanskej žene, turisti neprekážajú, má ich rada. Zvykla si na fotenie, automaticky v angličtine opakuje cenu šálov, ktoré vyrobila. To jediné sa naučila, inak hovorí karenčinou, ktorá sa nepodobá ani na thajský jazyk.
Zlaté obruče má od detstva, bežne ich deti dostávajú ako päť- či šesťročné. „Niekedy je to bolestivé,“ hovorí, no stále sa usmieva. Tvrdí, že počet obručí nič neznamená a ak by ich chcela viac, môže sa sama rozhodnúť.
No ak by nemala na krku žiadne, v iných dedinách by nevedeli, že je z kmeňa Kayan. „Vďaka tomu som sa vydala,“ vraví. Je to o tradícii a histórii.
Zlaté obruče sú v podstate pozlátené mosadzné špirály, ktoré sa okolo krku obtáčajú a tiaž kovu stláča plecia do neprirodzeného 45-stupňového uhla. Krk je tak len opticky dlhší. Príbehy o zlomených väzoch žien, ktoré si kruhy dali odstrániť, sú teda väčšinou vymyslené.
Usmiata Mu Let si občas pretrie čelo vreckovkou. Je asi 38 stupňov. Snaží sa zistiť, ako sa po anglicky povie ‚teplo‘ a ponúka nám nakrájaný melón.
Dedinka je takmer prázdna - muži občas chodia pracovať do asi dvadsať kilometrov vzdialeného regionálneho centra Mae Hong Son, predávajú ovocie či pracujú na stavbách. Nie všetci však môžu z dediny odísť.
Nechcú sa vrátiť
Mu Let prišla z Mjanmarska s piatimi synmi a mužom pred piatimi rokmi, hľadali lepšiu pôdu. Znamená to však aj to, že nemá thajské občianstvo. Pre nedostatok jedla by chcela ísť južnejšie, ale ružová rezidenčná karta jej nedovoľuje opustiť región, v ktorom žije.
Ak by chcela pas, musí zaň okrem iného zaplatiť desaťtisíc thajských bathov (asi 300 eur). „Na to nemám. V Barme som nemala peniaze ani na školu pre seba a svoje deti.“ Do školy chodili všetci až tu, vďaka sponzorom ju postavili len pár metrov od jej domu.
Naspäť do Barmy sa vrátiť nechce, aj keď tam jeden z jej synov zostal žiť. „Tu sa žije lepšie,“ hovorí.
Ani Mu Nung nepochádza odtiaľto. Polovicu svojho života prežila v Barme, a tiež jej nebolo práve ľahko.