Zomrel divadelník Martin Porubjak

Profil

Martin Porubjak sa narodil 18. mája 1944 v Bratislave.

Vyštudoval dramaturgiu a divadelnú vedu na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v Bratislave. Po škole pôsobil Martin Porubjak v známom bratislavskom Divadle na korze, ktoré však režim po krátkom čase rozpustil.

Porubjak sa postupne uchytil v Ústave slovenskej literatúry Slovenskej akadémie vied (SAV), v Umenovednom ústave SAV a v Osvetovom ústave v Bratislave. Do divadla sa opätovne vrátil v roku 1983, keď začal pracovať v Divadle SNP v Martine.

V období Nežnej revolúcie (1989) stál pri zrode hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN). V rokoch 1991-1992 bol podpredsedom vlády SR. Od roku 1990 pôsobil ako dramaturg v Slovenskom národnom divadle (SND) a od toho istého roku bol pedagógom na Divadelnej fakulte VŠMU v Bratislave.

Okrem toho sa venoval prekladom divadelných hier z nemčiny a ruštiny, filmovej a televíznej scenáristike a réžii a tiež publikačnej činnosti. Divadelné kritiky a recenzie publikoval v umeleckých časopisoch.

Dramaturg a režisér Martin Porubjak spolupracoval s divadelnými scénami na Slovensku i v zahraničí. Boli to bratislavské divadlá Radošinské naivné divadlo (RND), Divadlo Astorka Korzo '90, Nová scéna, Štúdio L+S a trnavské Divadlo pre deti a mládež (DPDM). V zahraničí to boli scény v Česku a v Rakúsku.

Zúčastnil sa na mnohých divadelných festivaloch doma i v zahraničí. Bol autorom divadelnej hry Goldoniáda, ktorá bola pre zákaz publikovať uvedená pod menom Vladimíra Strniska.

Inscenovali ju na Novej scéne v Bratislave (1978) a v niekoľkých českých divadlách. Napísal aj hru Zmúdrenie Sancha Panzu.

tasr

Osobnosti spomínajú na Porubjaka

František Mikloško:

„Mne zostane navždy v pamäti ako statočný človek. Prišiel do vlády po tom, čo sme odvolali Vladimíra Mečiara a ďalších ministrov a celé to obdobie od apríla 1991 až do volieb v roku 1992 bolo veľmi turbulentné, plné napätia, zápasov, demonštrácií. Maroša som nikdy nevidel zaváhať, Maroš bol svojím vnútorným presvedčením demokrat a v tejto veci zostal neoblomný. Toto je moja spomienka naňho. Ja ho neviem posúdiť ako umelca, ale toto je to, čo vo mne navždy zostane, tá jeho statočnosť, a to jeho vnútorné presvedčenie o demokracii a spravodlivosti.“

Pavol Demeš:

„Len deň po Kornelovi Földvárim odišiel na večnosť ďalší človek s veľkým umeleckým talentom, šarmom a srdcom – Martin Porubjak. Mal som tú česť s ním vyše roka slúžiť v ponovembrovej slovenskej vláde, v ktorej bol vicepremiérom. Martin sa do politiky dostal v čase historického zlomu, veriac v službu krajine, ktorú mal nesmierne rád. Jeho naturel ho nepredurčoval na tvrdú profesiu, no snažil sa zo všetkých síl verejný život poľudšťovať a skultúrňovať. Čoskoro sa vrátil k svojej umeleckej profesii, aby vytvoril ako režisér, dramaturg, scenárista a prekladateľ množstvo vynikajúcich diel. Vďaka za všetko dobré Martin. Česť tvojmu životu, dielu a pamiatke.“

Ján Budaj:

„Maroš bol nielen úžasným tmelom a upokojujúcim faktorom v tých nervóznych rokoch a ťažkých hodinách a týždňoch počas novembra 89, ale presne rovnako mám pocit, že pôsobil na ľudí a medzi ľuďmi v tých zložitých a rozhádaných rokoch neskorších. Pamätám si, že s podobným úsmevom a s podobnou tichou rečou zvykol reagovať aj v našich prednovembrových disidentských a intelektuálskych debatách. Maroš bol jednoducho dobrý človek, vynikajúci umelec a filozof, ktorý holdoval žitej filozofii, filozofii porozumenia. Po novembri sme sa stretali už sporadickejšie, ľudí delili názory a delili ich nové osudy, ktorými sme sa vydali. Porubjak nakoniec vhupol do politiky podľa mojej mienky ďaleko viac, ako pôvodne plánoval, bol členom aj podpredsedom vlády a vlastne posledným predsedom VPN, ktorý nakoniec jej politický príbeh zatváral. Jasné, že som mal množstvo výhrad alebo otázok a čas od času sme si vedeli aj zapolemizovať, ale s Marošom Porubjakom to nikdy nebolo z jeho strany s nejakou jedovatou slinou, vždy bolo empatický a chápajúci, že ľudia majú rôzne názory, rôzne letory. Iba s takými ľuďmi sa dá žiť a priateliť.“

Miroslav Kusý:

„Správa o jeho smrti ma hlboko zasiahla. Je to veľká strata nielen v divadelníctve, ale aj vo verejnom živote, lebo to bol človek veľmi politicky angažovaný. Nikdy nemlčal, nestál bokom, ozýval sa aj vo svojich článkoch pod čiarou v denníku Sme. So svojimi otvorenými liberálnymi zásadami sa nikdy neskrýval, nebolo mu ľahostajné, ako sa tu žije, nebol len divadelník. Bol podpredsedom prvej ponovembrovej vlády a politickým človekom aj zostal. Pred revolúciou bol súčasťou „tichého disentu“. Nevystupoval verejne, ale písal protesty proti odsúdeniu bratislavskej päťky. Jeho podiel na vzniku Verejnosti proti násiliu bol preto prirodzený.

Martin Bútora:

Martin Porubjak je oddávna mojím i našim najbližším rodinným priateľom a osobné dráhy sa prelínali so spoločnou prácou. Prispieval do nášho študentského časopisu Echo, my sme zase boli veľkí priaznivci vtedajšej nstupujúcej divadelnej generácie, symbolizovanej menami Labuda – Dančiak - Mikulík i ďalšími skvelými hercami a režisérmi, ktorí potom stáli pri zrode Divadla na korze. Mali sme spoločných priateľov i medzi výtvarníkmi. Maroš bol nielen dramaturg, ale všestranne založený imaginatívny divadelník, dramaturg i režisér.

Neskôr sme preložili niekoľko hier, vari najviac zarezonovala "Kukučka", čiže Let nad kukučím hniezdom, ktorú v Martinskom divadle v jeho dramaturgii a v réžii Ivana Petrovického uviedli pod názvom Eniki-Beniki ešte v roku 1985. Bola to československá premiéra, nikde inde to nepovolili, keďže oskarový film Miloša Formana, emigranta, sa nesmel premietať. Preložili sme aj Mrožkovu hru Emigranti s Milanom Lasicom a Marianom Labudom, ktorú Maroš Porubjak režíroval v Štúdiu L + S v roku 1989. Jeho nevšedný talent sa predtým aj potom prejavil v desiatkach unikátnych inscenácií, či už v SND alebo v iných divadlách, v Prahe alebo inde v zahraničí.

Boli sme spolu aj v Novembri 1989, patril k spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu, neskôr v roku 1991 sa zhostil s noblesou služby ako prvý podpredseda vlády SR po odvolaní Vladimírač. Súboj s mečiarizmom pokračoval aj v 90. rokoch, Maroš bol súčasťou aktívneho jadra odporu divadelnikov a ďalších umelcov, ktorí pod heslom Zachráňme kultúru predstavovali občiansky vzdor časti kutúrnej elity proti reglementovaniu i politickým praktikám vtedajšieho režimu.

Jeho rola verejného činiteľa však nebola iba priamo politická - mala výrazný dopad aj v sile divadelnej imaginácie, v obhajobe slobody, dôstojnosti a vznešenosti človeka tvárou v tvár ideológiám či mocenskej manipulácii.

Martin Huba:

„Na Maroša Porubjaka si spomínam ako na najvzdelanejšieho človeka v oblasti divadla a ako na jedného z najlepších kamarátov z divadla. Maroš nielen poskytoval pomoc a istotu priateľa, ale aj odborníka. V tom bol dvojnásobne zdatný a cenný. Bol neobyčajne nezištný. Vždy odovzdal všetko, čo vedel - a on toho vedel veľa. Nezištne a s najlepšou vierou pomôcť pomenoval veci, ktoré by možno človek od nepriateľa neprijal, ale ani by mu tak nepomohli ako všetky Porubjkaove rady. Aspoň mne osobne. Maroš bol zdrojom istoty, istoty kamaráta a odborníka. Neviem si predstaviť, kto zaplní jeho biele miesto, ale viem, že to miesto dlho zosstane prázdne a možno navždy zostane prázdne, v mojom prípade je to fakt. Je mi to veľmi ľúto. Čakali sme to, ale keď sa to potom stane, tak vás to zaskočí. Hlavné na čo sa pri spolupráci s Porubjakom spomínam je fakt, že ako jediný dramaturg, s ktorým som sa stretol, bol schopný od prvej čítacej skúšky odsedieť všetky skúšky najprv pri stole, potom v hľadisku až do premiéry. Nebýva to zvykom u dramaturgov, v tomto on bol jedinečný nenahraditeľný a špecifický. Myslím si, že ak niečo po ňom zostane nezamazateľné, tak to, že ak dramaturg je schopný takto vnímať svoju profesiu, ak je veľkou pomocou, veľkým šťastím pre divadlo takého dramaturga mať.“

Oldo Hlaváček:

"Bol veľmi spoľahlivý, dôsledný. Vždy, keď robil dramaturgiu, sedel na skúškach viac ako samotný režisér. On vždy dozeral na tú robotu ako dramaturg. Vždy vo všetkých inscenáciách, v ktorých som hral a kde bol on drmaturg, tak vždy som ho videl v hľadisku sedieť počas skúšok. Vždy dva mesiace pri tej inscenácii sedel v hľadisku a dozeral na nás. A mal také praktické a dobré pripomienky. Bol vždy veľmi užitočný, potrebný, účelný - neviem nájsť to správne slovo."

Soňa Valentová-Hasprová:

"Bol to múdry človek a jeden z tých najlepších dramaturgovej doby z tej dávnej. Ja som s ním mala len pozitívne skúsenosti. S mojím nebohým manželom mali rozličné názory na niektoré veci, ale ja sa snažím vždy s každým človekom vychádzať dobre. Správa o jeho smrti ma šokovala, nevedela som, že je mŕtvy. Každý rok na Martina som mu asi posledných desať rokov volala. Ale tuším tento rok nie."

Milan Lasica:

"Porubjak ma sprevádzal skoro celou kariérou. Už v 60. rokoch to začalo, boli sme spolu v Divadle na Korze a od konca 80. rokov, keď spolurežíroval s Martinom Hubom v Štúdiu S Kontrabas, ktorý sa hral 25 rokov, režíroval ešte niekoľko inscenácií, v ktorom som hral, napríklad Kumšt, ktorý sme hrali 17 rokov a ešte zopár vecí, tiež tzv. dlhohrajúcich. Tá spolupráca bola veľmi významná. S Porubjakom sa spolupracovalo veľmi dobre. Jednak bol dramaturg, bol vzdelaný, bol veľmi dobre pripravený a bol veľmi poriadny, keď si niečo zaumienil, tak to dodržal, vždy sa usloval nerobiť kompromisy ani umelecké, ani iné. Skrátka, bol to človek, na ktorého sa dalo spoľahnúť. A bolo celkom príjemne jeho spoločnosti. Raz s mojou ženou sme s ním dokonca boli na dovolenke v Slovinsku. Bol to skrátka človek, s ktorým bolo dobre na dovolenke. Budem naňho spomínať s láskou."

Iris Kopcsayová a Daniela Jancová