FRANTIŠEK BAĎURA a jeho partner VLADIMÍR PATERA sú jediný rovnakopohlavný pár v Česku, ktorý si vzal do pestúnskej starostlivosti cudzie deti, navyše postihnuté.
Kryštof sa narodil predčasne matke narkomanke, prvý polrok strávil na umelom dýchaní a museli ho liečiť z drogovej závislosti, ktorú zdedil po matke.
Do troch rokov nechodil, nevedelo sa, čo s ním bude. Bol slepý, no pomohlo mu viacero očných zákrokov, takže síce s ťažkosťami, ale vidí. Dodnes ho však musia učiť „používať zrak“.
Keď František Baďura a Vladimír Patera zažiadali o jeho zverenie do starostlivosti, pražský magistrát mal najprv trochu zamotanú hlavu, nakoniec sa im po dva a pol roku podarilo Kryštofa získať. Mal tri a pol roka.
Prípad gejského páru je celkom výnimočný, sám Vladimír je totiž slabozraký.
Museli ho všetko naučiť
Kryštof nemal vyvinuté svaly, nedokázal sa postaviť bez pomoci, chodiť po rovine ani po schodoch. „Všetko sme ho museli učiť. Bál sa ísť do sprchy či na záchod, nemal ho to kto naučiť smrkať. Keď sme s ním vyšli von, päťdesiat metrov od domova začal plakať, pretože sa bál ísť ďalej,“ hovorí Patera.
Dnes navštevuje materskú školu pri Škole Jaroslava Ježka v Prahe určenú pre nevidiace a slabozraké deti. Po ročnom odklade pôjde tento rok do prvej, ale tiež špeciálnej triedy. „Keďže mu všetko trvá dlhšie ako jeho zdravým spolužiakom, bude to preňho lepšie, lebo v triede je iba šesť detí,“ mieni Baďura.
„Podľa všetkých, čo Kryštofa registrovali už predtým, je na nepoznanie. Občas sa síce zasekne, ale robí veľké pokroky,“ dodáva.
Oboch gej pestúnov volá starší chlapec otcami. Foto: Archív F. B.
V niektorých veciach im už dokonca pomáha. „Zistil, že vidím oveľa horšie ako on, takže mi hľadá veci alebo číta čísla električiek,“ poznamenáva Patera.
Žil vo vlastnom svete
Keď chceli získať do starostlivosti druhé dieťa, úrady im oznámili, že detí je málo. Rok čakali bez úspechu, Martina si nakoniec sami vyhliadli v domove mimo Prahy.
Keď si ho pred rokom a pol zobrali, nehovoril, nereagoval ani na svoje meno. „Až po čase zistil, že keď povieme Martin, oslovujeme jeho,“ opisuje Patera. Nosil plienky, nevedel jesť, dodnes má problém s prehĺtaním jedla, lebo v ústave mal len mixovanú stravu. O všetko sa mu tam postarali „tety“, hral sa len na uzatvorenom dvore.
„Keď sme vyšli von, museli sme sa zastaviť pri každom stĺpe, aby si ho mohol ohmatať. Každé auto, ktoré okolo nás prešlo, bolo preňho úplný zázrak. Museli sme sa zastaviť a počkať, kým prejde, aby sa naň Martin mohol poriadne pozrieť. To isté s autobusom, električkou, metrom či vlakom,“ hovorí Patera.
Dnes je päťročný Martin stále na úrovni 16-mesačného dieťaťa, jeho slovná zásoba je desať slov. Trpí ťažkými alergiami, má atopický ekzém. Pre astmu bol za posledné tri mesiace štyrikrát hospitalizovaný.
No tá najzávažnejšia je vrodená dedičná chyba tzv. branchio-oto-renálny syndróm, ktorý postihuje sluch a obličky. Na pravé ucho je hluchý úplne, na ľavé čiastočne. V ústave mal tie najlacnejšie slúchadlá. Náhradní rodičia mu na špecializovanej klinike hneď kúpili nové, len na jedno ucho ich to stálo desaťtisíc českých korún. Horšie je, že Martina čaká zrejme aj transplantácia obličiek.
Po príchode do ich domácnosti sa najprv musel aklimatizovať, nežiť len vo vlastnom svete. „Teraz už vie, že sa musí prispôsobovať iným ľuďom, upratovať po sebe, prijať, že niekto od neho niečo chce. Už začína chápať realitu, ktorá ho obklopuje," opisuje Baďura. Všetky bežné úkony vrátane obliekania preňho ostali prekážkou.
Martin už dnes chodí do škôlky pre sluchovo postihnutých. „Je to tvrdý oriešok, nie je taký bojovník s nepriazňou osudu ako Kryštof; navyše jeho hendikep mu umožňuje zatvárať sa do svojho ticha,“ hovorí Baďura.
S mamami je to ťažké
U Martina je to s jeho biologickou rodinou „jednoduché“. Jeho matka sa ho zriekla ešte pred pôrodom. Mohla by mať stále s chlapcom kontakt, keďže je v pestúnskej starostlivosti, ale neprejavuje oňho záujem.
S Kryštofovou drogovo závislou matkou je to raz horšie, raz lepšie. „Snaží sa abstinovať, našla si aj zamestnanie a má partnera. Kryštof má babičku, dedka i deväťročného brata Filipa, s nimi sa stretávame pravidelne. Niekedy je matka prítomná, inokedy nie,“ opisujú pestúni.
Kryštofovi od začiatku hovoria, že má maminu, ktorá sa oňho nemôže starať, pretože je chorá. U nich býva preto, aby nemusel byť v detskom domove.
Ak by nebolo gej pestúnov, chlapci by boli zrejme odsúdení na ústavnú starostlivosť a pomoc druhých po celý život. „Kryštof by sa rozumovo nevyvíjal a Martin by si ďalej žil v inej dimenzii bez potreby komunikácie s okolím,“ hovorí Baďura.
Adopcie sú až druhý krok
Adoptovali by si chlapcov, keby sa zmenil zákon?
