[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/3/55/5585433/5585433.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] Jana Jablonická-Zezulová (1978) vyštudovala filozofiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobila v Centre rodových štúdií na fakulte, neskôr začala pracovať v mimovládnom sektore v problematike rodovej rovnosti a práv LGBTI ľudí. Píše knihu o prvom gej aktivistovi Imrichovi Matyášovi.
FOTO SME - Gabriel Kuchta[/content]
Jana Jablonická-Zezulová píše knihu o prvom gej aktivistovi Imrichovi Matyášovi. Jeho denníkom nemohla uveriť.
TEXT: Iris Kopcsayová
Najtolerantnejší vzťah k homosexualite vraj malo staré Grécko. Súhlasíte?
„To by som netvrdila. Jediné, čo starí Gréci oslavovali, bol vzťah staršieho muža k chlapcovi. Hovorili síce o rovnakopohlavnej láske medzi mužmi, ale ak išlo o dvoch rovnocenných mužov, aj tej sa vysmievali. Rozumiem, že v osemdesiatych rokoch aktivisti dávali Grécko za príklad, ale je to zidealizovaný pohľad.“
Prečo?
„Grécky spoločenský a politický systém sa s naším vôbec nedá porovnávať. Medzi slobodných občanov patrili muži, ktorí rozhodovali o chode spoločnosti, o ekonomike, ženy boli v ústraní. Lásku starších mužov k mladším mužom ospevovali Gréci ani nie tak v sexuálnom zmysle, ale skôr v symbolickom. Považovali ju za niečo viac, než bola láska medzi mužom a ženou, pretože jej zámerom je reprodukcia, zatiaľ čo medzi mužmi išlo o čistý cit. Ale nemôžeme to porovnávať s rovnakopohlavnými vzťahmi dneška. Niektorí historici používali termín „gejovia v antike“, čo je však pre iný prúd historikov absolútne neprijateľné. Lebo keď sa povie „gej“, tak sa myslí všetko to, čo sa nám spája s človekom 20. storočia. Zhoda však panuje v tom, že homosexualita tu bola vždy, môžeme ju prameňmi doložiť. No v minulosti ju nespájali s identitou človeka. Skôr ju chápali ako správanie alebo cit.“
Nechápali, že homosexualita je vrodená?
„Nerozlišovali medzi pojmom heterosexualita a homosexualita tak, ako o tom hovoríme dnes. Fakt, že tu bola homosexualita, teda vzťahy medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, je neodškriepiteľný. Ale spôsob, ako o nich hovoríme dnes, je dôsledkom vývoja, ktorý sa začal až od druhej polovice 19. storočia.
Takže nemôžeme staré Grécko uvádzať ako príklad tolerantného postoja k homosexuálom?
„Vôbec nie, Grécko nebolo tolerantné. Keď hovoríme o homosexualite ako o identite človeka, musíme sa historicky pozrieť na oveľa neskoršie obdobie.“
V stredoveku mohli ľudia čítať takéto texty: Nebudeš obcovať s mužom ako so ženou. Je to ohavnosť.
„Áno, homosexualitu označovali ako sodomiu. Ale v stredoveku termínom sodomita nazvali kohokoľvek, kto mal sexuálny styk s inou osobou a nesledoval tým reprodukciu. Aj orálny styk medzi mužom a ženou mohol byť sodomiou. Myslelo sa tým však opäť správanie, nie identita. Považovali to za nesprávne, neslušné, nemorálne, keďže nešlo o reprodukciu, iba o slasť. Lásku so sexom nespájali, manželia sa oddávali jeden druhému, pretože sledovali dedičský, majetnícky, mocenský alebo politický cieľ. Romantická láska, ako ju poznáme, prišla oveľa neskôr. V momente, keď postupne prevezme pozíciu cirkvi štát, začne výraznejšie zasahovať do života ľudí a regulovať ho. V Uhorsku, a vôbec v stredoeurópskom priestore, sa v druhej polovici 18. storočia formovali trestné zákonníky a tam sa stretávame aj s trestami za homosexuálne činy. Trestalo sa ťažkým žalárom, prípadne verejnými prácami či telesnými trestami.“
Prvý raz použil slovo homosexualita maďarský lekár Károly Mária Benkert. Bol homosexuál?
„Vo svojich spisoch tvrdil o sebe, že je heterosexuál, aj keď to mnohí spochybnili. Podstatnejšie, že vystúpil na obranu práv homosexuálnych ľudí a tvrdil, že homosexualita je vrodená a nedá sa liečiť. Slovo homosexualita použil v roku 1869 v liste, kde apeloval na pruského ministra spravodlivosti, aby dobrovoľný homosexuálny styk trestne nestíhali, lebo nemá byť zámerom štátu starať sa do súkromia ľudí a vystavovať ich tak vydieraniu a samovraždám z dôvodu striehnucej kriminalizácie.“
O tom, že homosexualita je vrodená, hovoril medzi prvými nemecký spisovateľ Karl Heinrich Ulrichs. Bolo to prevratné?
„Ulrichs je vlastne priekopník moderného homosexuálneho hnutia. Jeho prvé dielo bolo o mužsko-mužskej láske. Keď ho vydal, začali sa mu ozývať ľudia, ktorí mali rovnaké pocity. Dovtedy si niektorí muži uvedomovali: Som muž, nepáčia sa mi ženy. Ale trpeli preto a nepoznali často niekoho podobného. A zrazu niekto napísal dielo, ktorým vyjadril ich pocity, boli radi, že ich pomenoval. Tak sa mohla začať emancipácia homosexuálov ako skupiny ľudí. Mohli sa konečne ozvať a žiadať dekriminalizáciu, ktorá im strpčovala život. Za kolísku tohto hnutia považujeme Nemecko. Už v roku 1897 tu vznikol prvý spolok, ktorý sa vyjadroval za odtrestnenie homosexuality. Nemci veľmi dôsledne požívali ako nástroj na vyvracanie všetkých mýtov vedu. Lekári dokázali, že homosexualita je vrodená a nikomu neškodí. Objavili sa názory: Ak niekto vykonáva dobrovoľný sexuálny styk, ako tým ničí spoločnosť? A proti nim sa používali mýty, že ak by sa homosexualita prestala trestne stíhať, bude to nebezpečné pre mládež, zvýši sa počet homosexuálov. Ako keby to bol nejaký typ správania, ktorý sa dá naučiť.“
Tieto mýty fungujú dodnes.
„Ale je to nezmysel.
