Pripomenul to však slovníkom, ktorým odôvodnil zrušenie koncertu.
Ak sa chcel vyhnúť veľmi trápnemu debaklu, Pavlovi Paškovi nezostávalo nič iné, než zrušiť koncert, ktorým si chcel prisvojiť trochu zo slávy Nežnej revolúcie. A ktorým si chcel najmä ukradnúť kúsok zo symbolickej legitimity, ktorú 17. november dáva aspoň časti našej súčasnej politickej elity i demokratickému politickému zriadeniu.
Táto symbolická legitimita je dôležitá aj napriek tomu, že demokratickí politici a demokratické zriadenie, samozrejme, čerpajú svoju legitimitu a oprávnenie vládnuť v prvom rade z vôle ľudu vyjadrenej vo voľbách.
Problém Pašku i Fica je, že na tú symbolickú časť legitimity nemajú žiadny nárok. Obaja nielen v novembri 1989, ale aj pred ním a aj po ňom, stáli vždy skôr na druhej strane.
V lepšom prípade sa o zmeny nijako nezaslúžili, dokonca sa o ne ani nezaujímali, v horšom si ich vôbec nepriali a aktívne sa činili na zachovaní diktatúry a budovaní svojej kariéry službou tejto diktatúre. A na návrate k nejakej miernejšej forme prednovembrových pomerov vytrvalo pracujú celú svoju politickú kariéru po roku 1989.
