SME

Prežila koncentračný tábor v Seredi, týfus i Terezín

Jediný koncentračný tábor na území Slovenska v Seredi sa stal nezabudnuteľným miestom aj pre Evu Kohnovú.

Tábor v Seredi.Tábor v Seredi. (Zdroj: Múzeum židovskej kultúry)

Pri spomienke na mesto Sereď sa mnohí neubránia pocitom úzkosti a strachu. Práve v tomto meste existoval jediný koncentračný tábor na území Slovenska. Najskôr gardisti, následne žandári v ňom priamo pripravili o život či vyslali na určitú smrť tisíce Židov. Nezabudnuteľným miestom sa stal aj pre Evu Kohnovú, ktorá v ňom naposledy videla svojich rodičov živých.

BRATISLAVA. „Môj otecko už bol v tom baraku, kde išli do transportu. Prišli Nemci a povedali: „Ty ideš do transportu.“ A moja mamička strašne začala plakať: „Nechajte ma tu, povedali, že moje deti zomrú. Nechajte ma, pokým mi deti zomrú,“ povedala trasúcim sa hlasom Eva Kohnová. Päťdesiat rokov si na túto chvíľu nespomenula.

„Ťahali ju za ruky a nohy. Ona chudinka plakala. To bol najhorší deň v mojom živote. Roky som mala pred očami ten obraz, ako ju ťahajú za ruky dvaja esesáci.“

„Aj ja som začala plakať. Ten esesák mi hovorí: „Čuš! Keď nebudeš čušať, tak aj ty pôjdeš,“ ja som hovorila, „ja chcem ísť!“ On na to dodal: „Nie...namiesto teba môžu ísť traja ľudia, namiesto tvojho brata môžu ísť piati ľudia, lebo vy musíte (kvôli chorobe) ležať. Vy zomriete už tu!“ To bolo naposledy, čo svoju mamu videla.

Strašne som sa bála

Eva Kohnová sa narodila v Handlovej začiatkom 30. rokov. Žili tam až do roku 1939, keď sa začali podľa jej slov pogromy.

„Bola som malé decko, mala som šesť rokov. Chodila som do prvej triedy, keď nám v noci hádzali kamene a zničili rolety... Strašne som sa bála. O niekoľko dní na to, za jednu noc všetci Židia opustili Handlovú.“

Celá rodina sa presťahovala do Prievidze ešte v čase, keď situácia bola relatívne pokojná. Židia vtedy ešte mali povolené pracovať v obchodoch.

„V roku 1940 vyšlo nariadenie, že ak chce nejaký kresťan byt od Žida, Žid ho musí opustiť v priehehu jedného týždňa. A keďže my sme bývali na námestí a mali sme jeden veľký pekný byt, prišiel detský lekár z Topoľčian, prešiel všetky židovské byty a povedal: Ale tento byt my chceme.“

Kohnovci sa opäť sťahovali, tentokrát do Nitry.

Pracovná povinnosť

Medzičasom sa situácia začala zhoršovať. 9. septembra 1941 vyšiel tzv. Židovský kódex. Išlo o protižidovské zákony. Jeden z nich hovoril, že každý Žid vo veku od 16 do 60 rokov je určený na pracovnú povinnosť.

Na základe toho začali na Slovensku vznikať rôzne pracovné tábory a pracovné strediská. Medzi tri najväčšie patrili Nováky, Vyhne a Sereď.

Pracovný tábor v Seredi začal fungovať hneď od septembra 1941. Najprv do tábora prišla iba malá skupina mladých Židov, ktorí tábor budovali a postupne sa začal zaľudňovať.

Medzi nimi bol aj Evin brat. „V roku 1942 začali brať už celé rodiny. Keďže môj brat už bol v Seredi, kde budoval pracovný tábor a môj otecko sa vyznal v obchodníctve tak nás všetkých dislokovali do Serede. Tam môj otecko organizoval šijaciu dielňu.“

Štát z tábora profitoval

„Tábor bol v podstate sebestačný. Z toho, čo tam vyrobili, vyprodukovali a čo dali ďalej, vedeli platiť celý chod tábora. Dokonca ešte tvorili aj zisk. To znamená, že štát z tábora profitoval,“ povedal pre SME Martin Korčok, zástupca riaditeľa Múzea židovskej kultúry, zodpovedný za budovanie Múzea holokaustu Sereď.

V sereďskom tábore bola veľká stolárska dielňa, kam patrila aj výroba drevených hračiek, najmä hojdacích koníkov. Bola tu aj dielňa na výrobu betónového tovaru, betónových rúr a zámočníctvo. Pracovali v nich výlučne muži.

Ženy boli zamestnané v krajčírskej dielni, kde sa vyrábali čipky, krajky, čiapky, klobúky, pánske obleky, rovnošaty či pracovné plášte. Každá, ktorá tam prišla, si so sebou priniesla aj vlastný šijací stroj. Rovnako ako Evina mama.

„Moja mamička bola krajčírka a začala tam pracovať. Aj ja som pracovala. Robila som sieťové tašky, ponožky a rukavice pre vojakov.“

Pracovná povinnosť neobišla ani deti. Zaraďovali ich na rôzne práce, z ktorých najnevďačnejšou bola robota pri angorských králikoch, ktorých chovali na vlnu.

„Vždy, keď sa rozprávam s preživšími, všetci vravia, že tam nechcel pracovať nikto. Deti plakali, lebo keď sa tam dostali, šíril sa tam neskutočný smrad z toho, ako sa králiky sťahovali z kože. Takmer každý, kto sa tam dostal, prvé dni dávil. Nedalo sa to vydržať, preto ak sa to len trochu dalo, tak sa snažili deti dať na také miesta, kde to mohli vydržať,“ uvádza Korčok.

Bývalý boxer a psychicky narušený

V tábore panoval väzenský režim. Spočiatku ho strážili gardisti, ktorí podľa výpovedí svedkov boli veľmi nepríjemní ľudia. V pamäti im utkveli najmä dve mená – Straka a Cingeľ. Straka sa predtým venoval boxu a v tábore bol v podstate preto, aby vykonával telesné tresty. Svedkovia hovoria, že sa v tom priam vyžíval.

Na Cingeľa spomínajú ako na psychicky narušeného. Od každého, kto prechádzal okolo neho, vyžadoval, aby otvoril dlane a dal ich ďalej od tela. Kričal, prípadne zmlátil každého, kto tak neurobil. Dôvodom mohlo byť aj to, že veľa nenarástol, a týmto spôsobom si vybíjal svoje komplexy.

Ženatí gardisti zarábali mesačne asi dvetisíc korún, slobodní o päťsto menej. Priemerný plat robotníka bol osemsto korún.

Podľa Evy Kohnovej najhoršie obdobie nastalo v časoch apelov. V jednu noc vtrhol do ich baraku gardista a prikázal im: „Všetci Židia von na apel!“

„Tam sme sa museli postaviť do rady, väčšinou brat stál prvý a my za ním, lebo jeho potrebovali. Bol inštalatér a vyberal žumpu. A keďže bol pre tábor dôležitý, nechali tam aj nás. Ale už vtedy sme vedeli, že transporty idú do Osvienčimu a odtiaľ sa ľudia nevracajú.“

Prvá Sereď (pracovný tábor) a transporty

Obdobie známe ako Prvá Sereď bolo výhradne organizované gardistami. Týmto termínom sa označuje obdobie od zriadenia tábora až po vypuknutie Slovenského národného povstania. Začali sa prvé transporty, ktoré sa potom obnovili v tzv. Druhej Seredi.

V rámci prvej vlny deportácií, ktorá trvala od marca do októbra 1942 (vrátane transportov zo Serede), zo Slovenska odviezli vyše 57-tisíc Židov. Iba niekoľko stoviek z nich vojnu prežilo.

Vagóny sa vypravovali pri určitom počte, väčšinou tisíc Židov do jedného transportu, aj keď to nebolo pravidlom. Keď však nemali potrebný počet ľudí, dopĺňali ich z miest, kde ich sústreďovali. Práve pracovné tábory im dodávali potrebný počet Židov, aby sa pomyselná kvóta naplnila.

„Za prvú vlnu deportácií boli zodpovední Slováci. Hovoríme o tom, že ľudí musel niekto koncentrovať na nejakom mieste, že niekto ich musel do vagónov nakladať, tie vagóny musel niekto prevádzkovať. Takže na to bolo treba skutočne tisíce a tisíce ľudí. Slovensko bolo jednou z dvoch krajín, ktorá nielenže dobrovoľne deportovala Židov zo svojho územia, ale za každého platila aj 500 ríšskych mariek. Okrem Slovenska to už robili len Chorváti, ktorí tiež kolaborovali a spolupracovali s Nemcami,“ uvádza zástupca riaditeľa.

Martin Korčok vyvracia aj myšlienku, že v roku 1942 slovenskí politickí predstavitelia nevedeli o tom, čo sa deje na území Poľska.

„Treba si uvedomiť jednu vec, ak sa vypravujú transporty s deťmi, tie deti určite nie sú určené na prácu. Ak sa vypravujú transporty so starými ľuďmi, tie transporty ich určite nevezú za prácou. A jeden z posledných transportov tvorili pacienti nemocnice, to znamená chorí ľudia, mnohí bezvládni. Tam nikto nemohol hovoriť o tom, že tí ľudia sa odtiaľto odsúvajú na prácu. To je nezmysel.“

sered---strazny-oddiel_r5857.jpg

Tábor v Seredi - Strážny oddiel Zdroj: Múzeum židovskej kultúry

Druhá Sereď (koncentračný tábor) a obnova transportov

Po vypuknutí SNP pracovný tábor v Seredi zrušili. Židia tam boli zatvorení už roky. O všetky svoje majetky prišli, mnohé rodiny už boli roztrhnuté, mnohí príbuzní zavraždení.

Po zrušení tábora prakticky nemali kam ísť. Niektorí sa preto rozhodli v tábore zostať, väčšina ho však opustila. Mnohí Židia sa pridali k povstaniu.

Okolie Serede však už začiatkom septembra 1944 obsadili nacisti, preto netrvalo dlho a tábor sa opäť obnovil. Už ako koncentračný. Židov buď zabíjali tam, kde ich chytili, alebo ich sústreďovali v Seredi.

Gardistov vystriedali žandári. Obnovený tábor mal sústreďovať slovenských Židov predtým, ako ich deportujú do vyhladzovacích táborov.

Termínom Druhá Sereď sa označuje obdobie od septembra 1944 do 31. marca 1945, keď odišiel zo Serede posledný transport s posledným Židom Tiborom Solomonom, dnes Šmuelom Givonim.

Iné tábory na celom území Slovenska neexistovali, jediný koncentračný bol v Seredi, odkiaľ odviezli najviac Židov z celého územia Slovenska.

Eichmannov človek

Začiatkom septembra 1944 boli vedením tábora poverení esesáci priamo z Bratislavy František Knollmayer a Jozef Häckel. „Preslávila“ ich tzv. Bartolomejská noc, počas ktorej v nočných hodinách zvolali všetkých väzňov (mladých, starých i chorých) na nádvorie a nútili ich okolo neho pochodovať. Mlátili ich korbáčmi a palicami a niektorých aj zastrelili.

Podľa svedka bol Knollmayer neľútostný aj voči židovskému rabínovi Jozefovi Ungarovi. Po tom, čo si ho dal zavolať so všetkými predmetmi potrebnými na vykonávanie náboženských obradov do svojej kancelárie, prinútil ho, aby predviedol náboženské obrady. Potom ho týrali, vyrazili mu zuby, Knollmayer ho vyvliekol z kancelárie, šliapal po ňom a nakoniec ho strelil do hlavy. Rabínovo nehybné telo skončilo na smetisku.

Koncom septembra ich vystriedal Eichmannov spolupracovník SS-Hauptsturmführer Alois Brunner (1912), s ktorým sa obnovili transporty. Počas jedenástich transportov deportovali zo Serede vyše jedenásťtisíc Židov.

Svedkovia opisujú Brunnera ako 170 – 180 centimetrov vysokého, tmavovlasého muža, ktorý chodil v tábore s paličkou. Poklepkával ňou po čižmách. Keď nemal dobrú náladu, bezdôvodne ňou okoloidúceho väzňa udrel.

Po tom, čo nariadili nástup s batožinou do dvojradu, Brunner vybral osoby určené na deportáciu. Medzi staršími či mladšími rozdiely nerobil.

V tábore bola vonkajšia stráž, ktorú tvorili príslušníci SS a vnútorná (10 mužov), tá tábor strážila v noci. Členov vnútornej stráže tvorili väzni.

Kruté praktiky

Praktiky tábora boli za Brunnera kruté. Jedného z väzňov napríklad v decembri polievali na otvorenom priestranstve studenou vodou, až zamrzol. Ďalšieho postojačky zahrabali do pilín. Mal zakryté ústa a takmer nemohol dýchať nosom, dusil sa.

Väzňov nútili vykopať si hrob, zastrelili ich a zahrabali. Príslušníci SS pohlavne zneužívali mladé židovské dievčatá. Známy je aj prípad, keď esesáci dvom židovským ženám prikázali, aby rozsypali piliny a hobliny na zem a po tom, čo sa vyzlečú donaha ich museli prsiami zhŕňať na kopu.

Strava bola jednotvárna. Podľa svedka dostávali jeden deň kúsok chleba bez vody a iných potravín a druhý deň zase naopak - len dva deci vody a nič iné.

Týždenne sa z tábora vyvážalo päť až desať mŕtvych, ktorí zomreli buď v dôsledku neľudského zaobchádzania, alebo v dôsledku choroby či veku.

Prežila týfus i Terezín

Najprv dostala týfus Eva, neskôr aj jej brat. Dali ju do karantény. Medzičasom prišla kontrola Slovenského štátu do tábora, lebo v Seredi mali vyrábať pre slovenskú armádu uniformy a spodnú bielizeň. Keď však prišli Nemci, všetok vyrobený tovar si vzali a poslali ho do Nemecka.

„Otecko bol zodpovedný za poslanie toho tovaru a keď prišli Slováci pýtali sa ho: „Kde je všetko, čo ste nám mali poslať?“ Evin otec odpovedal, že všetko odoslal, ako mal a ukázal im o tom potvrdenie, kde bolo napísané Brunnerovo meno.

Keďže Brunner bol pri tom, schmatol Evinho otca, dal mu facku a prikázal, aby ho vzali do baraku, kde sústreďovali ľudí určených na transport. Po tom, čo ho deportovali, sa už nikdy nevrátil.

Eva nakoniec prežila týfus, i Terezín, kam ju deportovali. Keď bolo po všetkom, mesiace každý deň o šiestej stála na vlakovej stanici a čakala na svojich rodičov. Stále dúfala, že sa vrátia.

Jedného dňa ju však sprievodca zo stanice postavil pred krutú realitu. „Dievčatko, nechoď už sem, už sa nevracajú ľudia z táborov. Tvoji rodičia sa nevrátili, tak sa už nevrátia.“

Od toho dňa sa už na stanici neobjavila.

Po rokoch emigrovala do Izraela, kde žije so svojou rodinou. V súčasnosti má vyše osemdesiat rokov. Pri pohľade na svoju fotku z mladosti s humorom uznáva, že bola fešanda. Nikto by nepovedal, že to usmiate dievča na fotke si v živote už toľko prežilo. Bola však len jednou z mnohých.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Domov

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 099
  2. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 10 536
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 773
  4. Každý piaty zomrie 8 591
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 777
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 720
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 506
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 3 084
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu