Reportérka Petra Procházková prešla za 16 dní 6 600 kilometrov naprieč Ukrajinou, kde sa striedajú Leninove sochy so žlto-modrými vlajkami, ruské tanky s ukrajinskými a obdivovatelia Sovietskeho zväzu s tými, čo nenávidia Putina. Pomôžeme si len my sami, bola najčastejšia veta, ktorú počas cesty počula.
Vydali sme sa na juhozápad krajiny, kde sa mieša ukrajinská, maďarská, poľská, rusínska, ruská i slovenská kultúra, na púť, ktorej cieľom bolo aspoň trochu nahliadnuť do rozháranej ukrajinskej duše.
Smerom na východ pribúda vlasteneckého nadšenia, skutočného hrdinstva aj ťažkého sklamania a dezilúzie.
Navštívili sme najčistejšie, najšpinavšie aj najbezpečnejšie a najnebezpečnejšie mesto Ukrajiny.
Napriek všetkým pochybnostiam a peripetiám sa zdá, že v dušiach ľudí, ktorí sa riadením osudu zišli a žijú na území Ukrajiny, je čoraz menej zmätku a viac sebavedomia. A viery v seba samého.
Pretože najčastejšia veta, ktorú som počas putovania počula, bola: „Nepomôže nám ani Moskva, ani Kyjev, ani Brusel, ani Praha, ani Američania. Len my sami."
Presne 6600 kilometrov mala cesta lemujúca veľkú časť ukrajinskej hranice. Občas ju tvorila vojnová línia so zakopanými tankmi, s unavenými vojakmi so zbraňami pripravenými strieľať. Občas ju namiesto ukrajinských pohraničníkov a vojakov strážia ľudia, čo si myslia, že im kalašnikov dáva väčšie právo rozhodovať o osude spoluobčanov ako tým, čo samopal nemajú. Otvorené hranice s Ruskom sú najpálčivejším problémom Ukrajiny. Chvíľu boli aj naším problémom. K týmto hraniciam sa nedalo priblížiť bez rizika, že nejaká hlaveň trafí našu fabiu alebo nás samotných.
Kedysi doma
Prvé mesto našej cesty je Chust alebo Huszti, či Хуст, podľa toho, či ho mali pod sebou Čechoslováci, Poliaci, alebo Maďari a nakoniec aj Ukrajinci.
Traja zo siedmich, ktorých sme sa v meste pýtali na hotel, odpovedali po česky či po slovensky. Pracovali u nás. Sú naštvaní. Turisti sú vraj zbabelci a nechápu, že vojna je na tej prekliatej východnej Ukrajine, s ktorou táto - Zakarpatská - nemá nič spoločné.
Ale má. Respektíve donedávna mala. Rovnako ako „východniari" i „Zakarpatsko" v prezidentských voľbách volilo Viktora Janukovyča. Jediná zo západoukrajinských oblastí, ktoré inak zdvihli ruku za Juliu Tymošenkovú.
Teraz má Zakarpatsko nad pomery dobré cesty. Dier je menej než v susedných oblastiach, chvíľami kvalita ciest pripomína, že toto bolo za 1. republiky najvýchodnejšie Československo.
Lenže dôvod vysokej kvality asfaltu je iný než tradícia dôslednej práce - bola to odmena Janukovyča za lojalitu voličov. Kto volil niekoho iného, na obnovu ciest nedostal ani hrivnu.
Z neďalekého Rachova, kde je čerstvo zrenovovaná stanica, kedysi jazdil rýchlik do Prahy.
„Prosím, môžem si u vás kúpiť lístok na vlak do Prahy?"
„Kam?" zaškriekala protivná žena za plexisklom.
„Prága. Čekoslovakija..."
„Padaj, padaj ... žartíky. Odtiaľto nikam nič nejazdí... a kľúč na záchod? Len na cestovný lístok. Máš lístok? Nemáš. Tak žiadny záchod. Urobili sme tam euroremont (rekonštrukcia, pozn. red.) a teraz by tam chodil každý bez lístka...!“
V susednej Ivano-Frankovskej oblasti sme prišli o puklice z kolies, ktoré nevydržali zrážky s ostrými hranami početných jám. Časom by sa však rozdiel v povrchu vozoviek mohol vyrovnať.
Tento rok si Zakarpatsko, rovnako ako všetky ostatné oblasti okrem tých východných, kde sa bojuje, zvolilo za prezidenta Petra Porošenka.
Porošenka volili aj v Lazeščine, kedysi najvýchodnejšej československej obci. Majiteľka penziónu Rusinko je naňho teraz naštvaná. Vyhlásil ďalšiu fázu mobilizácie.
Nielen jej muža môžu odviesť na vojnu, ale čo je horšie, aj zhabať auto pre potreby armády. „A vraj sa bude čapovať nafta zadarmo do tankov.“ Žeby sem jazdili až z Donbasu po naftu? Je to 1349 kilometrov.
Podobne nariekali aj na trhu v Jasinji. „Alebo nech nás opäť pripoja k Československu," navrhuje pani, čo predáva hríby s klobúkmi veľkými ako širák.
„Československo už nie je.“
„To nič.“ Povie žena. Je Maďarka. Vraj si máme dať pozor na Cigánov. Idú po cudzincoch a tento rok sú strašne vyhladovaní. Cudzincov nikde nevidno.
