[content type="longread-pos" pos="full"]
Slovenské národné povstanie Nemci potlačili, napriek tomu je to jedno
z najväčších povstaní proti fašizmu a najväčší ozbrojený odpor v histórii Slovenska.
[/content]
[content type="longread-pos" pos="full"]
Foto: archív TASR[/content]
[content type="longread-pos" pos="left"]
Autor:
Daniel Vražda
[/content]
„Dňa 29. augusta 1944 dopoludnia, keď nemecká armáda prekročila hranice Slovenska, bol jasný slnečný deň, teplomer ukazoval 29 stupňov. Povstanie sa muselo začať podľa menej výhodného variantu... Veľkú časť posádok slovenskej armády zastihla nacistická okupácia v nečinnosti. Akčné boli v prvých hodinách len posádky Žilina a Martin... Major Jozef Dobrovodský zo žilinskej posádky nariadil otvorený boj proti Nemcom,“ napísali v knihe Deň po dni SNP historici František Cséfalvay a Stanislav Mičev.
Dva plány povstania
V lete roku 1944 nemecká armáda ustupovala na všetkých frontoch a porážka Berlína bola len otázkou času. Červená armáda stála po operácii Bagration len niekoľko desiatok kilometrov od hraníc Slovenska. Vo svojich operačných plánoch však nepočítala prioritne s oslobodzovaním Slovenska. Hlavný útok mal smerovať po osiach Varšava - Berlín a Budapešť – Viedeň.
Pred vypuknutím Slovenského národného povstania existovali dva paralelné plány ozbrojeného vystúpenia armády s pomocou Sovietov proti Nemcom a Tisovej vláde. Jedným bol plán ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša a ďalším plán ilegálneho vojenského ústredia vedeného Jánom Golianom.
Obidva si boli v mnohom podobné. Počítali so zapojením slovenskej armády, otvorením východoslovenských priesmykov Červenej armáde a s jej pomocou s víťazstvom. V obidvoch prípadoch sa však hovorilo o termínoch spustenia operácie len veľmi všeobecne.
„Tak v súvislosti s plánom vojenského ústredia, ako aj Čatlošovým plánom sa kalkulovalo s možnosťou, že pripravované ozbrojené akcie by sa mohli začať v čase, keď sovietske vojská dosiahnu a ovládnu priestor Krakova. V období polovice roku 1944 sa odhadovalo, že by to mohlo byť niekedy vo februári až marci 1945,“ konštatoval historik Jozef Bystrický.
Toto mal byť ideálny variant povstania. Ilegálne vojenské ústredie však počítalo aj s horšou možnosťou. Povstanie vypukne aj skôr, a to v prípade obsadenia Slovenska nemeckou armádou. To sa aj stalo.
Žiadame pomoc z východu
Londýnska exilová vláda, Stalin aj tajná služba NKVD, minimálne komisár štátnej bezpečnosti Georgij Žukov, mali už koncom roku 1943 spravodajské informácie, že Nemci pripravujú v mesiacoch január až február 1944 okupáciu Slovenska a rovnako aj o prípravách ozbrojeného povstania na Slovensku. Vyplýva to zo zverejnených tajných dokumentov z archívu prezidenta Borisa Jeľcina.
Žukov sa to dozvedel od náčelníka československej vojenskej misie v ZSSR Heliodora Píku už 6. decembra zároveň s otázkou, či môže Československo počítať zo sovietskou pomocou Slovákom.
Hneď na druhý deň sa Žukov pýtal Stalina v tajnej depeši, či „Česi“ môžu počítať so zhodením výzbroje a leteckou podporou, bombardovaním nemeckých základní a komunikácií na Slovensku hneď po začiatku bojov s Nemcami.
O niekoľko mesiacov neskôr predstavitelia vojenského velenia exilovej vlády otázky zopakovali, ale v žiadosti o pomoc boli už podstatne konkrétnejší. Žukov sa pýtal pol roka pred povstaním Stalina opäť na jeho názor. Informoval ho, že Slováci sa postavia Nemcom na ozbrojený odpor a na jeho čele bude ilegálne ústredie.
Ešte pred povstaním však potrebujú „letecky presunúť sľúbených 50-tisíc kompletov pechotných zbraní..., vysadiť 2. paradesantnú československú brigádu..., ešte asi dve pešie divízie..., ak budú mať Slováci tieto sily, myslia si, že môžu dlhý čas ochraňovať Slovensko a viazať veľké nemecké sily...,“ napísal Žukov Stalinovi.
Šéf generálneho štábu Červenej armády generál Alexej Antonov však už vtedy spochybnil účelnosť aj technickú možnosť vysadenia dvoch peších divízií na Slovensku. „Súdruh Antonov pokladá za účelné posudzovať operáciu na Slovensku len ako možnosť vytvorenia veľkej základne partizánskeho boja na Slovensku,“ oznámil Stalinovi 1. marca.
Reálnym tak zostal len presun 2. paradesantnej brigády a 50-tisíc pechotných zbraní aj to s otáznikom. Sovietski špecialisti odhadli, že na prepravu takého množstva zbraní by potrebovali päťsto dopravných lietadiel, ale k dispozícii mali len 170.
O dva dni už Žukov informoval Stalina, že presvedčili Čechov, aby sa zamerali na rozvíjanie silného partizánskeho hnutia so zapojením miestneho obyvateľstva.
[content type="longread-pos" pos="full"]
[/content]
Foto: archív Múzea SNP
Násilie na civilistoch
K enormnému vzrastu partizánskeho hnutia dochádza na Slovensku v posledných mesiacoch pred Povstaním. Historik Marek Syrný uvádza, že najmä zásluhou ukrajinského partizánskeho štábu v Kyjeve.
Prvú skupinu Piotra Velička vysadili pri Ružomberku koncom júla 1944 a nasledovali ju ďalšie skupiny. Väčšinu členov partizánskych skupín v lete 1944 tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Do konca augusta 1944 bolo v slovenských horách niekoľko tisíc partizánov.
Podľa Syrného partizánske hnutie v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy Povstania dvoma smermi.
