SME

Ochranár Juraj Lukáč: Nie developeri, ale my sme na vine

Ochranár Juraj Lukáč: Nie developeri, ale my sme na vine

Nie som ochranár, ale nasraný občan, tvrdí v rozhovore Juraj Lukáč.


[content type="longread-pos" pos="full"]

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/6/55/5519006/5519006.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] JURAJ LUKÁČ (na fotografii Vladimíra Šimíčka) sa narodil v roku 1954 v Bratislave, vyštudoval Elektrotechnickú fakultu ČVUT v Prahe, pracoval vo výskumnom ústave na vývoji robotických systémov, 24 rokov sa venuje ochrane prírody, od roku 1998 profesionálne. Je náčelníkom lesoochranárskeho zoskupenia VLK, ktoré sa zaoberá záchranou slovenských lesov pred nezodpovednými výrubmi. Je ženatý, má dve deti, žije v Osadnom, medzi jeho hobby patrí písanie a fotografovanie,
svoje postrehy publikuje aj na blogu Sme (jurajlukac.blog.sme.sk). [/content]

ls2.jpg
Poznáte zaujímavého človeka v okolí? Povedzte o ňom ostatným. Odfoťte ho a fotografiu aj s krátkym popisom pošlite na humansofslovakia@gmail.com

V popise by nemalo chýbať meno a myšlienka osoby, vaše meno a lokalita, kde fotografia vznikla. Najlepšie príspevky zverejníme na webe Ľudia Slovenska

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Kedysi ste sa v práci venovali vyvíjaniu umelého života. Dnes budíte dojem čistokrvného zástancu toho prirodzeného. Nebije sa to?

Určite nie, skôr naopak, lebo mi to umožnilo získať obrovskú pokoru pred tým, čo vidím okolo seba. Vo výskumnom ústave sme sa totiž vlastne hrali na bohov. Keď som potom prišiel do lesa a videl, ako živé organizmy skutočne fungujú, pochopil som, ako veľa ešte nevieme.

Cieľom každého robotika je vytvoriť prirodzene kráčajúceho robota, čo je dodnes nesmierne ťažká a v podstate nesplniteľná úloha. Potom prídete do prírody a vidíte obyčajnú stonožku, ako dokáže pohodlne hýbať všetkými nohami bez toho, aby sa jej plietli. Hra na Stvoriteľa mi preto umožnila pochopiť mnohé veci, ktorým sa venujem dnes.

Kritici ľudí ako vy zvyknú nazývať aj ekoteroristami. Čítal som výhradu, že nemáte príslušné vzdelanie a napriek tomu sa pletiete lesohospodárom do remesla. Aká je vaša odpoveď?

Odpovede mám rôzne podľa toho, kto to hovorí. Túto prácu by som totiž za normálnych okolností určite nerobil, lebo vôbec nie je príjemná. Musel som sa jej však chytiť, lebo lesohospodári svoju robotu nerobia dobre, takže niekto to musí riešiť za nich.

Inými slovami, keby robili svoju prácu poriadne, naďalej by som vyvíjal svoje roboty, lebo tá práca ma veľmi bavila. Dokonca si tie veci naďalej študujem, aby som ostal v obraze.

Prečo pojem ochranár získal tak trochu pejoratívny nádych?

Neviem, ja ani nie som veľmi rád, keď ma označujú za ochranára. Som úplne normálny človek, ktorý sa stal nasraným občanom. Aktívnym som preto, lebo som sa nahneval, keď som videl, čo všetko sa v našich lesoch deje.

Nik tu totiž nepozerá na dôsledky svojich činov, prakticky o všetkom rozhodujú peniaze. Angažujem sa najmä preto, lebo ma to už prestalo baviť.

Čo konkrétne vás naštartovalo?

Každého naštve, ak mu vyvedú niečo osobné. Mne sa to stalo, keď mi vyrúbali les, pri ktorom som vyrastal a do ktorého som rád chodil. Zistil som totiž, že ho vyrúbali zbytočne, že ťažiť drevo sa dá aj iným spôsobom.

Je to inak bežná vec – celý život sa stretávam s ľuďmi, ktorí sú najskôr viac či menej ľahostajní. Myslia si, že nemôžu nič urobiť, že nič nezmenia. Potom im niekto niečo osobné zničí a zrazu sa z nich stanú aktívni a nasratí občania.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/55/5519008/5519008.jpeg?rev=2" author=""]Každého naštve, ak mu vyvedú niečo osobné. Mne sa to stalo, keď mi vyrúbali les, pri ktorom som vyrastal
a do ktorého som rád chodil. Zistil som totiž, že ho vyrúbali zbytočne.[/content]

[content type="citation"]Ľudia vždy ničili, čo mohli[/content]

Pre web Priateľov Zeme ste povedali, že divočinu na Slovensku neohrozujú ani tak developeri, ťažbárske firmy či priemysel, ako sivá masa ľudí, ktorým je to jedno a ničeniu prírody sa len nečinne prizerajú.

Samozrejme, lebo tak, ako je prirodzenou úlohou vlka lovenie jeleňov, prirodzenou úlohou developerov je stavať objekty. Kdekoľvek, teda aj v prírode. Nemôžem predsa od Penty či J&T čakať, že budú chrániť prírodu, lebo ich cieľom je zarábať peniaze takmer bez ohľadu na čokoľvek. To je pre nich celkom prirodzený stav.

Úlohou občanov však je im to nedovoliť. Kto iný, ak nie spoločnosť im má nastaviť mantinely, v ktorých sa musia pohybovať? Ak sa iba nečinne pozeráme na to, ako sa tu rozťahujú dravci a robia si, čo chcú, je našou a nie ich chybou, že si necháme skákať po hlave.

Prišli ste na to, prečo je sivá masa taká početná?

Tak to bolo vždy, teda aj v praveku. Aj medzi neandertálcami bolo pár ľudí, ktorí videli trochu ďalej za horizont, kým ostatní na všetko kašľali. Neverím v nejaký zlatý vek, že kedysi bolo lepšie. Ľudia v podstate vždy ničili, čo mohli a čo im okolie dovolilo.

Rozdiel oproti minulosti je, že kým jeden zlý neandertálec kedysi kamenným kladivom nemohol narobiť veľa škody, dnes jeden zlý človek v lietadle dokáže atómovými bombami zničiť celý svet.

Ľudstvo ako také je však stále rovnaké, takže sivá masa tu bola a bude vždy. Už Platón či Sokrates predsa vo svojich časoch hovorili, že mládež je skazená, teda presne to, čo dnes hovoríme aj my, starší. (smiech)

Nie ste po tých rokoch frustrovaný?

Dosahujeme veľké výsledky aj v oblastiach, v ktorých sme ani neverili, že sa podaria. Zachránili sme tisícky hektárov slovenských lesov, dokonca sme sa stali súkromnými vlastníkmi mnohých lesných plôch po celej krajine, ktoré by už boli dávno vyrúbané.

Zachránili sme aj množstvo vlkov a medveďov, takže keď sa prechádzam po lese, vidím konkrétne výsledky našej práce. To všetko mi bráni byť skeptikom. Jasné, niekde inde sa medzitým lesy ničia, ale naša malá skupina nemôže zachrániť celý svet. Môže však byť inšpirujúca pre ďalších. Iná vec je, že človek sa o seba pri tejto práci musí starať aj po psychickej stránke, inak by dávno vyhorel. Mňa úžasne nabíja práve pobyt v lese.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/1/55/5519011/5519011.jpeg?rev=2" author=""]Chlieb, ktorý sa upečie v Prešove, sa vozí do predajní v Košiciach, košický chlieb sa zase vozí do Prešova. Takto sa krajinou úplne zbytočne presúva obrovské množstvo komodít. Problém teda nevyriešia autá
jazdiace na iný pohon, ale to, že nebudeme zbytočne jazdiť.[/content]

[content type="citation"]Sme radikáli, nie extrémisti[/content]

Nie je chybou, že ochranári občas svoju agendu presadzujú príliš militantne? Ak sa niekde priväzujú, blokujú vstupy či dokonca poškodzujú lesohospodárske stroje, možno to sťažuje získanie väčšej podpory verejnosti. Vy sám priznávate, že síce nie ste extrémista, ale radikál áno.

Slová, ktoré ste použili, sú povesťami, ktoré sa o nás síce naozaj šíria, v skutočnosti však neplatia. Nikdy som nikde nebol priviazaný, našou hlavnou zbraňou sú listy na úrady, správne konania a súdy, teda veci, o ktorých verejnosť ani netuší.

Robili ste aj blokády.

Za 20 rokov sme mali len dve nenásilné blokády na Poľane a v Tichej a Kôprovej doline, popri nich však prebehli tisícky správnych konaní. Tie však nik nevidí, lebo nie sú mediálne predateľné.

K blokádam sme pristúpili, až keď sme vyčerpali všetky právne prostriedky a videli, že ťažiť sa ide bez povolenia. Koniec koncov, nie my, ale štát nakoniec tú ťažbu zastavil ako protiprávnu.

A teraz k rozdielu medzi extrémizmom a radikalizmom – sme síce radikálni, to slovo však pochádza z latinského pojmu radix, čo znamená koreň. My teda nerobíme iné, než že ideme priamo ku koreňu veci. Sme čudní len preto, že nazývame problémy skutočnými menami? Že neostávame na povrchu? Veď práve to je rozdiel medzi plytkou a hlbokou ekológiou.

Vysvetlím to na príklade elektromobilov, ktoré veľká časť verejnosti považuje za čistý dopravný prostriedok, nik sa však už nezamyslí nad tým, že tú elektrinu musí niekto vyrobiť v atómovej či tepelnej elektrárni. Z tohto pohľadu tie elektromobily až také čisté nevyzerajú.

Problémom dopravy pritom vôbec nie sú autá, ale to, že tu máme nadmernú dopravu, ktorá je zbytočná, lebo sa tu neefektívne prevážajú rôzne predmety zľava doprava a zhora dole.

Konkrétne?

Chlieb, ktorý sa upečie v Prešove, sa vozí do predajní v Košiciach, košický chlieb sa zase vozí do Prešova. Takto sa krajinou úplne zbytočne presúva obrovské množstvo komodít. Problém teda nevyriešia autá jazdiace na iný pohon, ale to, že nebudeme zbytočne jazdiť.

Keď to však poviem takto otvorene, zrazu som radikál, lebo poukazujem priamo na koreň problému. Pre niekoho potom naozaj môžem byť aj extrémistom, lebo ľudia sú od svojej prirodzenosti pohodlní a problémy radšej nevidia či ignorujú.

Myslíte si, že významná časť ľudí vie, že existujete a čo robíte?

Nemyslím si, že máme malú podporu. Poznateľnosť VLKa je dlhodobo na úrovni 25 percent, čiže nás pozná každý štvrtý občan na Slovensku.

Poznateľnosť neznamená podporu.

Tá je na úrovni piatich percent, takže keby sme boli politická strana, sme v parlamente. Iná vec je, že potom by sme už asi podporu nemali. (smiech)

Hovoríte, že väčšina vašej práce je o papierovom boji s úradníkmi. Koľko súdnych procesov ste už absolvovali?

Určite je ich viac ako päťsto s tým, že väčšinu sporov, snáď až 90 percent, sme vyhrali.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5519014/5519014.jpeg?rev=2" author=""]Našou základnou myšlienkou je, že časť prírody nechajme na pokoji ako rezervoár, a so zvyškom pokojne pracujme.[/content]

[content type="citation"]Majme aspoň päť percent divočiny[/content]

Občas sa vám vytýka, že ste proti ťažbe dreva, hoci ho objektívne potrebujeme pre svoj život. Z vašich vyjadrení pre rôzne médiá však vyplýva, že to nie je pravda. Aká je skutočnosť?

Samozrejme, že je to hlúposť. Mne aj mnohým kolegom dokonca vkladajú do úst myšlienky typu, že chceme urobiť zo Slovenska skanzen. Lesy sú pritom jediný poklad, ktorý tu máme a ktorý môže byť naším prostriedkom na prežitie v budúcnosti.

V akom zmysle?

Neverím automobilovému priemyslu, ktorý tu teraz zamestnáva desiatky tisíc ľudí, lebo Nemci, Francúzi aj Kórejci sa raz zdvihnú a aj so svojím know-how odídu preč. Jediné, čo nám nik nerozmontuje a nevezme, sú naše hory. Preto by sme sa k nim mali správať ako k výrobnému prostriedku, ktorý nás môže dlhodobo živiť.

Slovensko má dokázateľne jedinečnú prírodu, aká nie je nikde inde. Našou základnou myšlienkou teda je, že časť prírody nechajme úplne na pokoji ako akýsi rezervoár, a so zvyškom pokojne pracujme.

Koľko percent divočiny treba nechať na pokoji?

My sme to vyčíslili na päť percent, máme k tomu aj konkrétne mapky. Na zvyšných 95 percentách nech ľudia hospodária a žijú z nich, veď ja sám doma kúrim drevom a páčia sa mi veci vyrobené z tohto materiálu.

Nie sme teda proti ťažbe, ale chceme, aby sa diala normálnym spôsobom, nie tak, že všetko vyrúbeme a les má problém obnoviť sa, prípadne to už vôbec nejde.

Z tohto dôvodu sme proti holorubnej ťažbe a za to, aby sa pri rúbaní robil účelový výber stromov, ktoré sú hospodársky využiteľné. Zvyšok nech ostane v lese, ktorý sa potom dokáže bez zásahu človeka prirodzene obnovovať.

Existujú aj súkromní vlastníci lesov. Ich postoj môže byť, že je to ich vlastný majetok, tak čo koho do toho, ako sa tam správajú?

Aj my sme predsa súkromní vlastníci a nesprávame sa tak. Je tu totiž jeden problém, ktorý sa volá externalita – nik si na svojom území nemôže robiť, čo chce, lebo tým ovplyvňujú aj okolie.

Povedzme, že vlastním celé údolie, v ktorom pramení nejaká rieka a rozhodnem sa ho vyrúbať. Výsledkom však môže byť povodeň, lebo les už tú vodu nezadrží. Vlastník tak priamo spôsobí škodu dedinám, ktoré sa nachádzajú okolo. Myslíte si, že vinník by potom zaplatil škodu? Vieme predsa, ako to chodí v praxi – zisky sú kapitalizované a straty socializované.

Je to to isté, akoby si chcel niekto doma postaviť atómovú elektráreň alebo vyrábať bojový plyn. Tiež by mohol argumentovať, že je na svojom pozemku, tak čo sa ostatní do toho starajú. Realitou je, že to nesmie robiť, lebo by ohrozil aj iných.

Prečo je problém, ak človek výrazne zasahuje do hory, trebárs urobí holorub, vysadí nové stromčeky a čaká, že o 100 rokov tam vyrastie nový les?

Lesy sa tu v podobe, ako ich poznáme, nachádzajú nejakých 350-miliónov rokov. Za ten čas si museli zvyknúť na všeličo a vždy sa nejako zotavili.

Problém je, že väčšina ľudí vôbec nechápe, čo je les – to predsa nie sú len stromy, ale aj desaťtisíce druhov organizmov, ktoré medzi sebou komunikujú a dokážu si vzájomne pomáhať či spolu bojovať.

Na to, aby sme dokázali tento mimoriadne zložitý systém vytvoriť umelo, nemáme žiadne technické protriedky ani náhradné diely. Znamená to, že les nedokážeme plnohodnotne simulovať tak, aby sme vopred presne vedeli, čo sa udeje, ak v ňom urobíme taký či onaký zásah. Vysoko to totiž presahuje možnosti našej dnešnej výpočtovej techniky. Funkciu lesa v jeho komplexnosti teda v dnešnej dobe nijako nenamodelujeme.

Nie je zvláštne, že vieme klonovať, transplantovať srdcia, lietať do vesmíru, a nedokážeme nasimulovať obyčajný les?

Nie, lebo les je mimoriadne komplikovaný systém. Výsledky techniky nám síce vnucujú predstavu, že všetko ide jednoducho, realita je však taká, že družice či akékoľvek prístroje, ktoré sme dodnes vynašli, sú podstatne jednoduchšie ako obyčajná salamandra či stonožka. Až ony sú totiž dokonalými „strojmi“, ktoré dokážu neuveriteľné veci. Naše výrobky, o ktorých si myslíme, že sú dokonalé, sa na ne ani zďaleka nechytajú.

Viem, že vtĺcť to ľuďom do hláv je ťažké, lebo stále vidia len jedno – vyrúbeme stromy, zasadíme stromy a získame nový les. To však jednoducho nie je pravda, lebo stromy nie sú les. Les sa nedá vytvoriť, dá sa iba pripustiť, teda čakať, či a kedy sa tam objavia aj tie desaťtisíce organizmov, ktoré sme vyhnali holorubmi.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/55/5519015/5519015.jpeg?rev=2" author=""]Šokuje ma, ako sú tí politici bezcitní, ako nerozumejú tomu, o čom rozhodujú. Najhoršie však je, že ich to vôbec neštve. Pritom majú takú moc, že by mohli šmahom ruky napraviť množstvo vecí. [/content]

[content type="citation"]Nečakal som, že politici sú až takí zlí ľudia[/content]

Čo vás najviac hnevá?

Dopracoval som sa do pozície, keď ma už nevytáča nič. Prekáža mi však rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa dostanú hore, a tými, čo ostanú dole. Uvedomil som si to až v posledných rokoch, keďže sa pri svojej práci stretávam s obyčajnými ľuďmi, trebárs drevorubačmi, ale aj s poslancami parlamentu a členmi vlády.

Šokuje ma, ako sú tí politici bezcitní, ako nerozumejú tomu, o čom rozhodujú. Najhoršie však je, že ich to vôbec neštve. Pritom majú takú moc, že by mohli šmahom ruky napraviť množstvo vecí. Poviem to otvorene – nečakal som, že sú to až takí zlí ľudia.

Horšie potom je, keď si človek uvedomí, že tí hore sú vlastne výberom z nás, teda naším obrazom. V každej dedine by sme našli minimálne jedného Fica, Dzurindu či Mečiara. Ak budeme takí ako oni, potom tí hore vlastne ani nemôžu byť lepší. Preto by sme všetci mali začať od seba.

Kedy máte radosť?

Keď sa nečakane vynorí nejaký človek a poďakuje mi. Takých ľudí je veľa a ich vďaka má pre mňa stokrát vyššiu hodnotu než akékoľvek finančné dary.

Nie všetko sa však podarilo. Ktorý neúspech vás mrzí?

Mrzia ma všetky lesy, ktoré sa nám nepodarilo zachrániť, lebo ich nemilosrdne vyrúbali. Jednoducho sme na ich záchranu nemali dosť síl a možností. Je zlé, že už nikto nikdy neuvidí nádherné jedľové bučiny Vihorlatu a Bukovských vrchov, teda východoslovenské lesy. Považujem to za najväčšiu katastrofu, aká sa na Slovensku udiala, lebo ich obnova bude trvať minimálne tisíc až dvetisíc rokov.

Raz som vás v televíznom spravodajstve videl, ako ste šli za Ficom a niečo mu hovorili. Ako vlastne papaláši reagujú, keď ich upozorníte na problém?

Väčšina len niečo sľúbi a potom sa na to vykašle, čo bol aj prípad Fica. Chcel som od neho, aby sa osobne pozrel na problém Tichej a Kôprovej doliny v čase, keď to všetko ešte šlo zastaviť. Sľúbil mi stretnutie, ale potom ho, zjavne po nejakej porade, odmietol.

Čo si myslíte o olympiáde v Tatrách? Nie je to aktuálne, ale v istých periódach sa ten nápad nepochybne bude vracať.

Dali sme si urobiť prieskum a v ňom ľuďom položili dve zákerné otázky – prvá znela, či chcú olympiádu, a druhá, či chcú olympiádu v národnom parku. Na prvú zvíťazila odpoveď áno, na druhú nie. Realita je pritom taká, že u nás sa olympiáda mimo národného parku urobiť nedá.

Vnímam ju preto ako morálno-etickú záležitosť, pričom platí, že olympiáda sa v národných parkoch z princípu neorganizuje. Je to podobný nezmysel, ako keby chcel niekto v kostole robiť táborák a opekať špekáčiky. Ak je teda niekto frajer, nech zruší národný park a potom v ňom môže robiť aj olympiádu.

Hlavný problém by bol v environmentálnych škodách?

Ani nie, lebo najväčšie škody sa už udiali. Ak by sa olympiáda na Slovensku o 10 rokov naozaj presadila, v Jasnej už aj tak nebude čo zničiť. Ono to už potom bude vlastne úplne jedno.

[content type="citation"]Prečo neregulujú salamandry?[/content]

Čo si myslíte o poľovníkoch?

Mám medzi nimi veľa kamarátov, hoci tomuto športu neholdujem. Zároveň poznám veľa takých, pre ktorých je poľovníctvo až prejavom duševnej poruchy. Síce platí, že my ako ľudia sme vždy boli a stále aj sme lovci a zberači, kedysi sa však zabíjali zvieratá len pre potravu. Dnes sa strieľajú aj pre zábavu, čo je zlé.

Používa sa argument, že niektoré zvieratá sú premnožené a treba ich regulovať.

Zaujímavé je, že regulujú len tie zvieratá, ktoré sa dajú jesť alebo znamenajú nejakú významnú trofej. Na Slovensku žije do 40-tisíc druhov živočíchov, ale ešte som nepočul o poľovníkoch, ktorí by regulovali salamandry, sýkorky uhliarky či dážďovky.

Aká to teda musí byť náhoda, že regulujú len srnce, jelene, vlky a medvede? Je to len historicko-kultúrna záležitosť, ktorá absolútne nesúvisí s biológiou zvierat. Keby im ľudia dali pokoj, žiadne by sa nepremnožili, lebo by ich bolo presne toľko, koľko je aj potravy.

Jeleňov a srncov je teda v skutočnosti viac len preto, lebo ich poľovníci zámerne a umelo prikrmujú. Keby im dali pokoj, bolo by ich presne toľko, koľko príroda potrebuje. Rovnako aj vlkov by bolo vždy len toľko, koľko by bolo jeleňov a zajacov, a medveďov zase toľko, koľko práve vyrástlo čučoriedok.

Na Vianoce odmietate mať stromček. Čo by ste poradili tým, ktorí majú dilemu, či umelý alebo živý?

Mne nevyhovuje žiadny. Má to viac aspektov, jeden z nich je kultúrny. Stromčeky k nám totiž prišli v podstate len nedávno, môj pradedko ho ešte nemal. Dorazili sem s nemeckým lesníctvom, pričom ľudia sa nimi iba snažili napodobňovať bohaté panstvo z cudziny.

Kto chcel vyzerať bohatý, jednoducho si zabezpečil stromček. Naša kultúrna tradícia teda o vianočných stromčekoch určite nie je.

Čím ho nahrádzate?

Vyrobím si veniec, respektíve kruh z jedľovej čečiny, ktorú nachádzam v lese po ťažbe, takže nepotrebujem vyrúbať žiadny strom presne tak, ako mi ho nik nemusí vyrábať z plastu.

Je to však len moja súkromná morálno-etická zásada, lebo osobne si nemyslím, že s vianočnými stromčekmi sa narobí veľa ekologickej škody. Veľká časť z nich sa totiž pestuje umelo, zvyšok je len prebierka mladých stromčekov v lese.

Že žijete bez televízie, rozumiem. Výhrady však vraj máte aj k chladničke, práčke, splachovaciemu WC či kúpeľni. Ako ste dospeli k tomu, že chcete žiť skromnejšie?

Prišlo to prirodzene, hoci s tým splachovacím WC, kúpeľňou a práčkou to už nie je pravda. Po dlhých rokoch sme si ich nakoniec z objektívnych dôvodov zariadili.

Chladničku však nemám a ani nikdy mať nebudem, lebo je energetickou hlúposťou vykurovať dom a potom v ňom zase chladiť. Bizarné je to najmä v zime, keď je vonku mínus 20 stupňov Celzia.

Kde potom skladujete potraviny?

Na chladenie využívame v zime vonkajšie priestory a pivnicu, kde máme celoročne osem stupňov. Rolu v tom hrá aj otázka, ako ďaleko dokážem zájsť so znižovaním spotreby elektrickej energie. Tú totiž vidím ako veľký problém spoločnosti, keďže ropný večierok sa už skončil.

Čo na to hovorí rodina?

Neprekáža jej to, chladnička jej určite nechýba. A telka tiež nie, nepozeráme ju ani na internete, keďže po večeroch si čítame knihy.

Rozhovor bol autorizovaný, Juraj Lukáč v prepise nič nezmenil.

Medzititulky: redakcia

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu