[content type="longread-pos" pos="full"]
Zle nám robia poľovníci, ochranári a to, že všetko je dnes poľovný revír,
tvrdí v rozhovore trampka JANA GRGAČOVÁ.
[/content]
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/55/5510792/5510792.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] JANA GRGAČOVÁ sa narodila v roku 1978 v Šternberku na Morave, maturovala na gymnáziu. Pracovala ako barmanka v reštaurácii, poskytovala zákaznícky servis v zahraničných firmách, dnes robí prevádzkárku v kamarátkinej reštaurácii. Trampuje už 22 rokov, v roku 2009 založila vlastnú trampskú osadu Túlavý vlk.
V jej komunite ju poznajú najmä pod prezývkou Tuláčka. Je slobodná, bezdetná, žije striedavo v Dolnej Ždani a v Orešanoch pri Piešťanoch,
medzi jej hobby patrí chov zvierat a hra na gitare. [/content]
[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Ako sa 13-ročné dievča dostane k trampingu?
K láske k prírode ma odmalička viedol môj dedo. Nebol síce tramp, ale poľovník, nie však ten, čo strieľa na všetko živé, šlo o skutočného ochrancu prírody. Naučil ma poznávať stromy, zvieratá aj bylinky. Druhý dedo bol zase celý život turista, takže som s ním absolvovala množstvo trás po našich horách.
Pobyt v prírode mi preto automaticky prischol ako prirodzená súčasť môjho života. Prvých skutočných trampov som však stretla až na jednom splave rieky. Postupne som sa zoznamovala s ďalšími partiami, až ma to celkom pohltilo.
Laik si pod trampom predstaví človeka v maskáčoch a s gitarou, ktorý sa túla prírodou, večer si urobí oheň a pri pivku si brnká trebárs Nohavicu. Je to veľmi vzdialené od reality?
Hovoriť presnú definíciu trampingu nemá zmysel, lebo ani nejestvuje. Budem hovoriť len za seba, kolegovia to môžu vnímať inak. Pre mňa je tramping najmä životný štýl, čiže trampom nie som len v lese, ale všade a každý deň. Mám to v srdci aj duši, žijem tým od rána do večera a snažím sa správať tak, aby som tejto komunite nikde nerobila hanbu.
Kedysi bol tramping aj prejavom istého vzdoru voči režimu, na vandrákoch si rada zgustla aj ŠtB. Je v tom nejaký vzdor aj dnes?
Nie. Dnes ide o normálny životný štýl, ktorý sa prejavuje láskou k prírode a pevnými kamarátstvami, pričom je spojený aj s umením a kultúrou. Mnohí trampi totiž vyrábajú takzvané placky, ktoré sa rozdávajú účastníkom trampských akcií ako spomienka, iní maľujú obrazy na plátno, drevo či kožu, ďalší sú skvelí rezbári, básnici, prozaici, výrobcovia nožov. Raz ročne sa dokonca organizuje akcia s názvom Trampská tvorivosť, kde trampi prichádzajú ukázať, čo všetko dokážu. Verte, že sú to nádherné diela.
Ako sa ten životný štýl prejavuje v praxi?
Aj trampi žijú svoj civilný život a chodia do práce, akurát po nej pomerne často vybehnú s kamarátmi do lesa, kde absolvujú rôzne výšľapy, vandre či potlachy. Každá z týchto akcií ma svoje nepísané pravidlá, tradície a rituály. Najväčšou devízou trampingu sú však samotné priateľstvá.
Potlach vychádza zo slova tliachať? Ide teda o stretnutia trampov, na ktorých debatujete pri ohni?
Áno, vychádza to z českého pojmu tlachat, čo znamená nezáväzne sa rozprávať. Stretneme sa v prírode, porozprávame sa, zahráme na gitare, zaspievame, robíme aj rôzne súťaže pre deti či dospelých. Je to výborná príležitosť stretnúť sa ľuďmi, ktorých aj rok nevidíme, lebo od seba bývame príliš ďaleko. Prispieť sa vždy snažia nielen ľudia z trampských osád, ale aj trampi – samotári. Vďaka týmto akciám spoznávame stále nové kúty Slovenska.
video: Jana Grgačová o likvidácii tradičných trampských flekov
[content type="citation"]Pomáhame prírode[/content]
Nie všetci ochrancovia prírody na vás pozerajú s pochopením. Majú dôvod zazerať?
Určite nie, lebo prírode poctivo pomáhame. Bežne totiž čistíme napríklad studničky či zbierame odpadky okolo riek, chodníkov aj v samotných lesoch. Určite to nie je tak, že z prírody len berieme, naopak – snažíme sa jej aj veľa dávať. Do prírody pritom nechodíme upratovať len organizovane. Bežne si tam zájdem aj sama a keď vidím odpadky, vezmem ich. Neraz idem na hríby, žiadne nenájdem, a tak sa vrátim so smeťami.
Koľko času z roka trávite v prírode?
Ja každý deň, lebo mám psov a navyše bývam priamo pod horou. Okrem toho chodievam aj na trojdňové či týždňové vandre, potlachy či výšľapy, je toho teda dosť. V lete sa koná aj niekoľko akcií za víkend, záleží len na mne, čo a kde si vyberiem. V zime je toho síce menej, ale aj vtedy robíme táborenia či zimné výšľapy.
Ako vyzerá vander?
Vopred si naplánujete dlhšiu trasu, celý deň šliapete, večer si spravíte oheň, utáboríte sa, prespíte pod širákom a ráno pokračujete ďalej.
Majú trampské ohne nejaké špecifické pravidlá?
Potlachové ohne určite. Oheň je tam veľmi dôležitá vec, bez neho by tá debata ani nebola možná. Treba tiež vedieť, ako sa taký oheň zapaľuje a ako sa pri ňom možno správať.
Konkrétne?
Existujú viaceré tradície, jednotlivé osady ich môžu mať rôzne. Za našu môžem povedať, že pagoda musí byť vždy postavená len z čistých materiálov, nesmie tam byť teda žiadne drevo s klincami a podobne. Vyplnená je maximálne čečinou. Na samotné podpálenie sa nesmie použiť žiadny podpaľač, a už vôbec nie chemický.
Na to používate fakle. Kde však zapálite tie?
Od čistého ohňa. Je to taký malý vedľajší ohníček, ktorý sa zapaľuje kresadlom a medvedím pazúrom. Od neho sa potom zapália štyri fakle, ktoré sú tiež len z čistých materiálov, trebárs z lieskových palíc, živice, čečiny, brezovej kôry a podobne. Môžu byť síce rôzne, podstatné však je, že sa na ne nesmie použiť drôt, všetko musí pochádzať z prírody.
Prečo sú tie fakle štyri?
Lebo štyria ľudia väčšinou zapaľujú celú pagodu. Každý k nej pristupuje z inej strany. Jeden zapaľuje oheň Pravdy, druhý Krásy, tretí Sily a štvrtý Lásky. Každý z nich to aj vysloví nahlas. Okolo ohňa navyše existuje takzvaný šerifský kruh, teda kruh Čistoty, do ktorého môžu vstúpiť len títo štyria.
Keď oheň vzbĺkne, ostávajú v ňom a všetci začneme spievať trampskú hymnu, ktorou je pesnička Vlajka. Po jej skončení štyria dotyční od ohňa odídu a šerif usporiadavajúcej osady kruh Čistoty uzavrie a určí takzvaného pekelníka, ktorý sa bude o oheň starať celú noc. Inými slovami do kruhu môže vstúpiť a prikladať drevo už len pekelník. Byť ním je pre trampa pocta rovnako ako samotné zapaľovanie ohňa.
Pekelník je teda ráno jediný nevyspatý?
Nevyspatí sú všetci, lebo ostatní sa bavia, spievajú, hrajú na gitarách. (smiech) Zažila som však už aj to, že keď pekelník naozaj nevládal, kruh Čistoty sa otvoril a prikladať mohol každý. To sa však deje len veľmi zriedkavo, za 22 rokov som to videla možno dvakrát. Pekelníci svoju prácu zvyknú robiť naozaj poctivo až do rána.
Kde si varíte a opekáte? Na pagode zrejme nie.
Na to slúži tretí oheň, takzvaný úžitkový, lebo na slávnostnom ohni sa variť nesmie. Dodávam však, že všetky tieto tradície niektoré osady až tak nedodržiavajú, videla som už aj zapaľovanie fakle od úžitkového a nie čistého ohňa.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/4/55/5510794/5510794.jpeg?rev=2" author=""]Zlé meno nám robia tí, čo len chľastajú a robia krik. Hovoria si, že sú trampi, hoci nie sú,
a ostatní potom zvyknú hádzať vinu na tých slušných.[/content]
[content type="citation"]Trampi nie sú povaľači[/content]
Hasičom teraz možno aj zabehlo – na potlach potrebujete až tri ohne. Čo bezpečnosť? Kombinácia vysokých teplôt v lete a suchého dreva v lese zvyšuje riziko požiaru.
Samozrejme, že ohne si nezakladáme, kde chceme, to dnes naozaj nie je možné. Používame oficiálne ohniská, ktorú sú založené už roky, teda stabilné miesta, o ktorých vie aj majiteľ lesa. Trampské osady zase mávajú vlastné fleky, a ak nie, dohodnú sa s kamarátmi, ktorí vlastnia súkromné pozemky. Tí nám to na vyhradených a bezpečných miestach umožnia. Väčšie akcie dokonca zo zákona hlásime hasičom, takže sú o nás informovaní.
Raz ročne sa trebárs koná veľký potlach, kde sa striedajú miesta v Česku a na Slovensku. Chodí naň až 2000 ľudí, s hasičmi sa vtedy spolupracuje automaticky. Okrem toho nerobíme ohne, ktoré blčia až do nebies, dávame si pozor, aby sme nič nepodpálili.
Kde beriete drevo na pagodu? Z lesa?
To nie je také jednoduché, lebo aj všetko drevo v lese už má svojho vlastníka. Musíme ho teda kúpiť. Sú osady, ktorým majiteľ lesa dovolil zbierať odpadové drevo na vyhradenom území, ostatné si ho normálne objednajú a nechajú doviezť.
V akých skupinkách sa zvyknete stretávať?
Je to rôzne, ale obvykle od dvoch až do sto ľudí. Na vander môžeme ísť štyria aj dvadsiati, na potlachu debatujú aj sedemdesiati. V každom prípade trampov je na Slovensku pomerne veľa.
Mnohí ich majú za vandrákov, ale v tom pejoratívnom zmysle slova, teda za povaľačov, ktorí najmä popíjajú.
Žiaľ, zlé meno nám robia práve tí, čo len chľastajú a robia krik. Hovoria si, že sú trampi, hoci nie sú, a ostatní potom zvyknú hádzať vinu na tých slušných. Keď potom niekam idem so svojím batohom, časť okoloidúcich na mňa zvykne zazerať. Zvykla som si však.
Pravda je taká, že skutoční trampi nie sú žiadni povaľači, nájdete medzi nami všetky kategórie od predavačiek a upratovačiek cez robotníkov až po lekárov a právnikov. Pri stretnutí sú si všetci rovní, profesie kolegov neraz nepoznáme, dokonca často netušíme ani svoje civilné mená, lebo všetci majú prezývky a oslovujeme sa výhradne nimi. Samozrejme, bez ohľadu na vek si tykáme.
Ako sa zdravíte?
Špecifickým podaním ruky, takzvaným zalomením palca a slovom ahoj, teda žiadne servus a nazdar. (smiech)
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/7/55/5510797/5510797.jpeg?rev=2" author=""]Komunite trampov najviac komplikuje situáciu to, že všetky pozemky
už niekomu patria a všetko je poľovný revír. [/content]
[content type="citation"]Poľovníci a ochranári nás nemajú radi[/content]
Trampovali ste u nás aj v Česku. Reaguje tam okolie inak?
Moje osobné skúsenosti sú také, že v Česku nás všade vrelo vítajú. Ak sa ako partia zastavíme niekde na pivku, všetci sa tešia a o chvíľu už znejú gitary a spoločný spev. Dobreže nám tam všetko aj nepoplatia, len aby sme im zahrali.
Na Slovensku som zažívala skôr presný opak, hoci sa to zlepšuje. Opovržlivo na nás zazerali tak v krčme, ako aj v obchode či vo vlaku.
Nemôže byť za tým, že to viacerí preháňajú s alkoholom?
Že niektorí príliš pijú alebo robia výstrednosti ešte neznamená, že sú trampi. V našej partii nik taký nie je. Samozrejme, každému sa môže občas stať, že to preženie, ale ak niekto chodí do prírody len kvôli pitiu, toho medzi seba neprijmú ani samotní trampi. Všetko má svoje hranice, nik z nás netúži po hanbe.
Chodia s vami aj deti?
Na viacdňové šliapacie vandre ani nie, lebo je to aj o kondícii, na potlachy však chodia rodičia bežne už aj s bábätkami, keďže vtedy sme dva či tri dni na jednom mieste. Prespávanie v stanoch im nerobí problém. Deti sú určite vítané.
Kam všade ste sa ako trampka dostali?
Veľa som splavovala, takže mám zvládnuté prakticky všetky rieky v Česku ako Berounka, Sázava, Vltava, Morava, Ohře a podobne. Na Slovensku som splavila iba Hron, čo súvisí najmä s tým, že moja prvá partia bola z Česka.
Čo sa týka vandrov a výšľapov, od západu po východ už mám pochodené celé Česko aj Slovensko. V zbierke mi chýbajú len Orava a Slovenský raj, tam sa však ešte chystám.
Kto alebo čo trampom najviac komplikuje život?
Ako komu a ako kde. Niektorým robia zle poľovníci, iným ochranári či bežní turisti. Rodinka sa vyberie na túru a nechá v lese taký bordel, až nám zastáva rozum. Niekto dokáže vyniesť plnú fľašu minerálku na kopec a prázdnu z neho už nevládze?
Komunite trampov ako takej však asi najviac komplikuje situáciu to, že všetky pozemky už niekomu patria a všetko je poľovný revír. Koľkokrát mala nejaká trampská osada stabilný flek aj 25 rokov a zrazu je z neho súkromný pozemok, na ktorý nesmie vstúpiť, lebo nový majiteľ lesa vydal zákaz.
Sama som sa pri zháňani miesta na osadu stretla s tým, že nám jeden dobrý flek zamietli, lebo pozemok patrí poľnohospodárom, ktorí naň berú dotácie, a keby na snímkach zo satelitu ktosi videl ohnisko, prišli by o peniaze. Preto sú trampi často odkázaní na tých, čo majú vlastné pozemky.
Čo vám robia ochranári?
Nechcem ich hádzať do jedného vreca, lebo sú rôzni. Niektorí z nich nás však zbytočne buzerujú za totálne nezmysly, napríklad za to, že nocujeme pod stromom. Nepomôže ani argument, že predsa nerobíme žiadny oheň a chceme len prespať, neustále sa snažia dať nám pokutu. Prekážame im už z princípu.
V Česku sa dokonca v médiách objavil názor, že trampi svojimi kanadami spôsobujú v lese eróziu pôdy. Bez ohlásenia im tam tiež zrušili desaťročia fungujúce pietne miesto s množstvom upomienkových predmetov. Vyrúbali stromy, všetko zničili a hotovo.
Je tu tiež snaha pod rôznymi zámienkami likvidovať odomknuté chatičky, prístrešky a zruby, ktoré v lesoch desiatky rokov slúžili na ukrytie sa či prespanie. Škodí sa tým nielen trampom, ale aj bežným turistom či každému, kto sa objaví v lese. Niečo funguje desiatky rokov a zrazu to nejde? Prichádzame tým aj o kus histórie, zachytenú v takzvaných cancákoch, keď miesto pekných drevených stavieb, ktoré zapadali do okolia, tam zrazu vyrastajú betónové obludy.
Cancáky sú niečo ako zápisníky?
Áno, je to zošit alebo akási kronika, ktorú umiestnite vo svojej búde či na ktoromkoľvek trampskom fleku. Každý, kto sa tam zastaví, v nich môže zanechať svoj odkaz, zážitok, pocity, čokoľvek, prípadne len obyčajný pozdrav. Tých, čo prídu po vás, to poteší, mapuje sa tým aj história samotného miesta.
[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/55/5510800/5510800.jpeg?rev=2" author=""] Poznám páry, čo sa spoznali práve na trampských akciách. Dnes sú
už manželmi a prichádzajú aj so svojimi deťmi.[/content]
[content type="citation"]Ostanem trampkou, kým to vek dovolí[/content]
Ak niekoľkodňový potlach organizuje konkrétne trampská osada, kto financuje drevo, jedlo a pitie?
Vždy pozývajúca osada. Nie je to práve najlacnejšia záležitosť, najmä ak príde aj 100 ľudí. Pre návštevníkov je tam však zabezpečené všetko zdarma od malinovky cez pivo až po guláš. Niektoré osady preto organizujú potlach len raz za päť rokov, inokedy sa spoja viaceré osady, aby to tak finančne nebolelo.
Každý účastník potlachu si po skončení domov odnesie takzvané camrátka, teda drevené či kožené krúžky s malým priemerom, ktoré sú ozdobené nejakým motívom. Je to taká malá spomienka na to, že ste tam boli. Ak vyhráte nejaké súťaže, odnesiete si aj ozdobné placky, ktoré sú robené z kmeňov stromov. Pozor, aby si niekto nemyslel, že drevo je kradnuté z lesa – keď mi dovezú drevo na kúrenie, vyberiem si peknú metrovicu, napílim z nej placky, vybrúsim ich a vypaľujem do nich pekné obrázky.
Je guruom trampov dodnes Bob Hurikán, teda Jozef Peterka, ktorý zložil trebár skladbu Rikatado?
Stále je to legenda, ktorú si nik nedovolí spochybňovať. Tak to už ostane navždy. Koniec koncov, asi len máloktorý tramp nečítal jeho knihu Dejiny trampingu, hoci ja sama som sa k nej dostala len nedávno. Ak ju aj niekto nečítal, určite o mene Bob Hurikán počul.
Čo patrí k základnej výbave trampa?
Mnohí dodnes chodia s takzvanými usárnami, teda s akýmisi batohmi zloženými z kusa látky a popruhov, kde majú zbalenú karimatku, igelit, deku, celtu či spacák, k tomu tiež patrí nevyhnutný ešus a nôž.
Podstatné je minimalizovať počet vecí, ktoré vláčime so sebou, keďže výšľapy aj vandre sú dlhé a človek chce toho mať so sebou čo najmenej. Platí, že tramp si neoblieka šuštiaky, ale niečo, čo ladí s prírodou, trebárs maskáče. Pozor, nie každý, kto má maskáče, je tramp a naopak. Na nohy patrí pevná obuv, ortodoxnejší nosia kanady, iní zase vibramy. No a kto hrá na gitare, berie aj tú.
Aká muzika medzi nimi letí? Kedysi to boli Merta, Brontosauři, Spirituál Kvintet, Nedvědovci, Nohavica, Wabi Daněk, Greenhorns a ďalší. Mení sa to?
Nie, spieva sa stále to isté. Hoci každý má rád niečo iné, všetci poznajú v podstate všetko. Ja sama hrávam rôzne veci od rôznych interpretov, k vášmu zoznamu by som určite pridala ešte Michala Tučného, Ryvolovky, Kamelot, Falešnú kartu a viacerých ďalších. Všetko sú to viac či menej známe veci, ktoré zľudoveli. Pri iných piesňach autora nik nepozná, napriek tomu sú stálicami.
Čo je štandardný nápoj trampov?
Len nenapíšte, že pivo, lebo z nás urobia alkoholikov, hoci na potlachoch je klasikou. (smiech) Každý má rád niečo iné, mnohí alkohol nepijú vôbec. Sú medzi nami aj vinári či takí, čo si zvyknú dať pohárik tvrdého. Ja osobne preferujem pivko, hoci ho nie je veľa, ale ochutnala som už aj dobrú pálenku.
Vznikajú medzi vami páry?
Určite. Poznám mnoho takých, čo sa spoznali práve na trampských akciách. Dnes sú už manželmi a prichádzajú aj so svojimi deťmi.
Myslíte si, že ako trampka bude chcieť fungovať až do konca života?
Nepochybne áno, lebo pre mňa tramping napriek množstvu iných povinností stále znamená veľa. Kým mám možnosť ísť na potlach, výšľap, vander či usporiadať nejakú akciu, teším sa z toho, lebo každú voľnú chvíľu chcem byť s kamarátmi v prírode. Kým mi to dovolí zdravie a vek, určite sa to nezmení.
Rozhovor bol autorizovaný, Jana Grgačová v prepise nič nezmenila.
Medzititulky: redakcia
