„Ak u nás niekto vyšiel z domu na ulicu, mal rovnakú šancu, že sa vráti, aj že sa nevráti domov. Mnohokrát sa stalo, že na ulici uniesli alebo zabili aj deti, bolo to hrozné.“ Naima sa narodila v somálskom Mogadiše, odkiaľ aj s rodinou utiekla pred občianskou vojnou. Napokon sa ocitla na Slovensku.
Teraz je čerstvou absolventkou obchodnej akadémie, hovorí plynule po slovensky a druhý rok pracuje ako tlmočníčka v Humennom. V tábore, ktorý slúži pre ľudí, čo podobne ako ona sama utiekli z vlastnej krajiny pred násilím.
Naima
Ešte pred vojnou chodila pravidelne do školy, jej otec predával zeleninu, mama sa starala o domácnosť. Potom sa začal život komplikovať. Škola bola už len raz týždenne, zato denne vypadávala elektrina i voda.
„Ani sme nevedeli, či vonku strieľajú vojaci, policajti, alebo povstalci. Všetko bolo zrazu zničené, školy, nemocnice, nemohli sme chodiť von,“ spomína Naima.
Jedného dňa rodičia jej a jej štyrom súrodencom oznámili, že odídu z krajiny. Útek bol ťažký už len tým, že rozdelil rodinu. Otec odletel do Európy, matka s deťmi sa dostala do sýrskeho Damasku, kde sa prihlásili ako utečenci.
„Po niekoľkých mesiacoch sa otec vrátil s tým, že má letenky na Slovensko. Tak sme odišli,“ pokračuje Naima v rozprávaní..
O Slovensku mala iba tušenie z hodín dejepisu, keď pri téme socializmus v Európe spomenuli aj Československo.
Páčia sa jej Tatry a sloboda
Vyštudovala strednú školu a naučila sa po slovensky, no na ulici ešte stále vzbudzuje pozornosť.
„Občas sa stávajú situácie, keď na mňa zazerajú, ale snažím sa to brať s humorom.“
Pobaví ju, akí sú našinci zaskočení, keď na nich prehovorí po slovensky. „Najmä, ak ma na a ulici alebo v obchode ohovárajú a ja sa proti tomu ozvem,“ smeje sa Naima s tým, že sa jej niekedy potom ospravedlnia.
Okrem toho, že sa jej páčia Tatry, oceňuje najmä slobodu. „V Somálsku je nepredstaviteľné, aby išla žena pracovať alebo vyjadrila nahlas svoj názor,“ hovorí Naima.
Návrat do rodiska zatiaľ neplánuje. „Chcela by som tam prísť, ale najskôr musím dosiahnuť niečo na Slovensku, aby zo mňa bola úspešná žena,“ neskrýva ambície exotická žena v blúzke s tigrím vzorom, pestrofarebnou šatkou a výraznými náušnicami.
Utečencov strážia za bránou.
(SME - JAN KROŠLÁK)
Tábor Humenné
Naima v Humennom tlmočí utečencom, ktorí sú na rozdiel od nej na Slovensku iba na vymedzený čas.
Evakuačné tranzitné stredisko zriadili v meste pred piatimi rokmi Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Medzinárodná organizácia pre migráciu a slovenská vláda v areáli bývalých kasární. Je jedným z troch svojho druhu na svete, ďalšie sú v Rumunsku a na Filipínach.
„Poskytuje ubytovanie pre 150 osôb na maximálne šesť mesiacov, ani jeden z nich neostane na Slovensku ani nezíska slovenské občianstvo,“ vysvetlila Marie Wilson z UNHCR.
Do Humenného privážajú migrantov, ktorí sú ohrození na živote počas čakania na azyl, hrozí im deportácia do krajiny zmietanej vojnovým konfliktom alebo si musia postupne zvyknúť na novú kultúru.
Ide najmä o opozičných novinárov, politikov či etnické, alebo náboženské menšiny.
Na východe Slovenska tak dočasne našli svoje útočisko ľudia z Pakistanu, Palestíny, Iránu, Iraku, ale i zo Somálska, Sudánu, Etiópie a Eritrey.
Z Humenného putujú hlavne do Spojených štátov, Austrálie, Nemecka alebo škandinávskych krajín.
Rodiny si nemôžu vybrať, v ktorej krajine chcú žiť, niekedy ich rozdelia a pošlú na opačné strany sveta.
O ich nových domovoch rozhodujú kvóty, voľné miesta a zahraničná politika.
Tábor žije farbami.
FOTO: SME - JÁN KROŠLÁK
Mairim
Zvonku pripomína tábor nedobytnú pevnosť: ostnatý drôt, kamery, brána kontrolovaná mužmi v uniformách, ktorí dovnútra vpustia len hostí po dôkladnej prehliadke.
