Vzburu v Ružomberku režim zatajoval a označoval ako výtržnosť. Ešte v čase pred Slovenským národným povstaním však išlo podľa historika Stanislava Chytku o najväčší prejav nesúhlasu. Všetkému totiž predchádzali aj prípravy ozbrojeného povstania a vinníci si vyslúžili vysoké tresty. Od týchto udalostí uplynulo 75 rokov.
Len pár hodín predtým, ako 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, zomrel v leopoldovskej cele na následky nedoliečenej choroby a väznenia tridsaťtriročný robotník Jozef Daneš.
Odpykával si sedemročný trest, ktorý si vyslúžil ako nepriateľ štátu. Nedočkal sa tak správy, že došlo k celoštátnemu ozbrojenému povstaniu – skupina ľudí v Ružomberku začala takúto akciu snovať o päť rokov skôr – v roku 1939.
„S robotníkmi a študentmi z gymnázia v Ružomberku sme založili skupinu 'Mor ho'. V prvom rade sme sa zaoberali šírením protištátnych letákov,“ spomínal oveľa neskôr jeden z ďalších odsúdených, desiatnik Emil Čikel na to, ako vznikali väzby medzi rôznymi skupinami obyvateľstva v Ružomberku.
Spoločným menovateľom bol už od začiatku ostrý odpor k Hlinkovej garde, ktorá robila svojimi spôsobmi hanbu ľudákom aj novému štátu.
Politický kvas v meste
„Gardisti cítili mocenskú nadradenosť a zneužívali ju. Už počas volieb v decembri 1938 vyhrážkami nútili voličov predkladať im na 'kontrolu' volebné lístky a usporadúvali agresívne demonštrácie sily. Známy je prípad, keď ružomberskí gardisti prepadli evanjelického farára v Sučanoch,“ hovorí historik Stanislav Chytka, ktorý sa témou dlhodobo zaoberá a zozbieral tiež svedectvá posledných pamätníkov, ktorí sa zúčastnili na prípravách povstania a následnej ružomberskej vzbury.
