SME

Zdravotná sestra: Prax mi ukázala stredovekú zaostalosť

Zdravotná sestra: Prax mi ukázala stredovekú zaostalosť

Na tie strašné poškodenia pacientov sa už fakt nemôžem pozerať, tvrdí ĽUBICA KOČANOVÁ.

[content type="longread-pos" pos="full"]

Na tie strašné poškodenia pacientov sa už fakt nemôžem pozerať,
tvrdí v otvorenom rozhovore ĽUBICA KOČANOVÁ.

[/content]

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/0/54/5490720/5490720.jpeg?rev=2" author="" longread-pos="full"] Narodila sa v roku 1959, vyrastala v Zlatých Moravciach, Leviciach a Bratislave. Vyštudovala Stavebnú fakultu na STU (betónové konštrukcie a stavby), neskôr aj ošetrovateľstvo na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Živí sa projektovaním statiky stavieb, popri tom ošetruje pacientov s preležaninami v domácnostiach.
Podieľa sa na príprave komunitného centra, ktoré sa má zaoberať komplexnou starostlivosťou o bezvládnych ľudí. Pred niekoľkými rokmi otvorila na svojom blogu
tému preležanín v slovenských nemocniciach, za čo získala Novinársku cenu. Je predsedníčkou Asociácie sestier a pacientov, ktorá zdarma organizuje
prednášky pre laickú verejnosť o tom, ako sa starať o bezvládnych pacientov. Venovala sa paraglajdingu a horolezectvu, v minulosti
tancovala vo folklórnom súbore. Je vydatá, má dve deti, žije v Bratislave. [/content]

[content type="fb" stype="fanpage" render-type="longread" url="https://www.facebook.com/pages/Karol-Sudor/227192927091"][/content]Ako sa stavebná statička dostane k ošetrovateľstvu bezvládnych ľudí?

Cez dlhodobo chorých rodičov. Keď som pri nespočetných návštevách zdravotníckych zariadení videla tamojšie podmienky, rovno som si priberala ďalších a ďalších pacientov. Pri návšteve rodičov som vždy automaticky pomáhala aj ich kolegom na izbe, lebo som videla, že to potrebujú. Na to som však musela dozrieť, ako 20-ročná by som to asi nedokázala.

Bolo to v nemocniciach až také zlé?

Videla som mnohé nedostatky. Pri rodičoch som vyslovene mala pocit, že ak chcem, aby dostávali všetko potrebné, musím byť pri nich a suplovať aj personál. Tak som postupne zisťovala, že to jednoducho viem robiť. Čo si budeme klamať, starostlivosť o dlhodobo chorých a bezvládnych kríva, systémovo sa o nich nik nestará, a tak končia so zlou starostlivosťou doma, lebo rodine nik neporadí, ako na to.

Ekonomicky aktívni príbuzní tak stoja pred veľmi ťažkou voľbou – ostať doma a starať sa o rodičov, alebo to zabezpečiť inak? To „inak“ je však problém, lebo je to drahé a u nás ani neexistuje žiadny fungujúci systém, ktorý by mohli ľahko využiť. Samozrejme, že je potrebné, aby sa v pomoci chorým angažovali aj príbuzní, nesmú v tom však ostať sami.

Pred pár rokmi ste na blogu otvorili tému preležanín, ktorej sa chytili aj médiá, získali ste Novinársku cenu. Nemáte pocit márnosti, že odvtedy sa zmenilo len málo?

K tomu, aby som o tom písala, ma motivovala iná blogerka – Ivana Pajanková, tiež ošetrovateľka, ktorá by si tú cenu jednoznačne zaslúžila tiež. Je to najmä jej zásluha.

K pocitu márnosti – nemám ho, lebo ľady sa pohli, hoci to trvá naozaj dlho. Keď dnes sledujem, ako nemocnice nahlasujú preležaniny, mám pocit, že sa to oplatilo. Považujem za úspech, že za rok 2012 nahlásili 520 takýchto pacientov a za rok 2013 už 1270. To je obrovský nárast, ktorý naznačuje, že preležaniny sa prestávajú zatajovať a bagatelizovať. Od toho sa už dá odraziť. Ak sa budeme hrať na to, že preležaniny nemáme, niet ani čo riešiť.

Za najdôležitejšie však považujem, že sa zmenil názor laickej verejnosti. Tá tlačí na nemocnice, čo je pozitívne. Mne nejde o sankcie pre vinníkov, ale tlak ľudí pomôže, aby sa v nemocniciach zmenil postoj k prevencii.

Manažmenty nemocníc sa totiž vždy budú vyhovárať na to, že ekonomické podmienky neumožňujú zamestnať viac sestier. Súčasné preťažené sestry, ktoré nonstop vykonávajú iba príkazy lekárov, to samy zmeniť nedokážu, na prevenciu nemajú čas. Robila som v nemocnici a viem, že prevencia je tam tabu.

[content type="citation"]V špitáli som rýchlo vytriezvela[/content]

Kde ste pracovali?

Na geriatrii. Šla som tam s úžasnými cieľmi, ale veľmi rýchlo som vytriezvela. Zrazu som videla obrovské nedostatky, ale nedovolili mi ich odstrániť. Vedela som, že sa ani nedokážem podpísať pod to, čo sa tam dialo. Napríklad pod veci, ktoré neboli urobené, hoci sa vykazovali.

Konkrétne?

Niekoľko hodín z pracovného času sme zapisovali a podpisovali údaje, ktoré nik nerobil, dokonca aj u pacientov, ktorých sme ani nevideli. Napriek tomu nás nútili zapisovať, či je ich stav zmenený alebo nie.

Keď som pacienta chcela vidieť, nakŕmiť ho a polohovať, mala som s tým problém u ostatných sestier, ktoré mi vyčítali, že to nie je moja práca. To ma doslova odrovnalo. Keď som bola pri pacientoch, staničná sestra na mňa volala, že kde som, lebo mi stojí práca vo vyšetrovni.

V čom spočívala?

Nastúpili sme ráno o šiestej, sadli za stôl a do zdravotných záznamov zapisovali veci, ktoré sme v skutočnosti nevideli. Ošetrovateľský proces tam nebol pochopený ako duševná, ale administratívna činnosť. Sestra má pritom pracovať pri lôžku pacienta, nie byť čo najďalej od neho.

Prišla som tam ako statička, ktorá bežne pracuje s počítačom. V nemocnici som sa však stretávala s názorom sestier, že počítač nechcú, preto sa všetko zapisovalo ručne. O prepojení ordinácií lekárov s ošetrovateľským procesom nemohlo byť ani reči. Hovoríme pritom o roku 2009, keď už sa tá zaostalosť nedala pochopiť.

V praxi to vyzeralo tak, že prišla dokumentácia od lekárov, sestry vzali naordinované materiály a rozpisovali ich do šiestich rôznych zošitov. Je možné starať sa popri tom o pacientov? V podstate sme robili len štatistov pre zdravotné poisťovne, ktoré tak mali pekne zosumarizované jednotlivé úkony.

Prepúšťacie správy sa pripravovali v noci, robila ich teda sestra v nočnej službe, ktorá reálne na druhý deň nebola pri prepúšťaní pacienta. Podpisovala to, hoci sa medzitým mohlo všeličo odohrať. Inokedy to podpisovala sestra z dennej zmeny, ktorá tú správu nepripravovala.

To boli hlavné dôvody vášho odchodu?

Áno, ale bolo ich viac, spomeňme kyslík. Ten sa pacientom podával pomocou starých zhrdzavených kyslíkových bômb snáď z obdobia po druhej svetovej vojne.

V nočnej službe som prišla k chorému, ktorý bol modrý a dusil sa. Masku mal dole, chcela som mu ju nasadiť a on vraví, aby som mu ju nedávala, lebo nefunguje a fučí niekde inde. Potom som si všimla, že naozaj všetko fučalo mimo hadicu, pričom sa to riešilo len lepiacou páskou. Všetkým to bolo jedno, každá ďalšia zmena len prišla a oblepila to.

Ako techničku ma to trápilo, vedela som, že takú tlakovú hadicu kúpia aj v Baumaxe. Šla som za vedúcou sestrou a tá mi povedala, že to takto nebudeme riešiť, lebo v nemocnici sa chystajú rozvody v stenách. Všetko vrátane hadíc vraj navyše podlieha prísnym medicínskym parametrom, preto ich nemôžeme kupovať v Baumaxe. Používali tam pritom obyčajné hadice do demižónového suda.

Vtedy som pochopila svoju bezmocnosť, že nedokážem zmeniť ani drobnosti a odišla som. Zarážalo ma to, lebo vysoká zdravotná škola bola naozaj vysokým levelom a prax mi naraz ukázala stredovekú zaostalosť.

Kam ste odišli?

Do liečebne pre dlhodobo chorých, kde pracujú aj rehoľníčky a kde všetko vrátane prevencie funguje ako má. Na geriatrii ma mimoriadne štvalo aj to, že som videla, ako smutne tam končia mnohí významní ľudia, pre ktorých som predtým robila projekty ako statička. Ich príbuzným som sľúbila, že o nich bude postarané, v praxi to však nešlo.

Uvedomila som si vynútenú pasivitu ostatných, že som tam asi jediná z celého tímu, ktorá chce niečo zmeniť a o pacientov sa starať progresívne. Nemohla som však brať zodpovednosť aj za ďalších 20 ľudí, ktorí zmenu nechcú.

Nevedela som uniesť, keď som tam našla človeka s Alzheimerom, ktorý mi dal predtým prácu. Projektovala som pre neho čerpaciu stanicu a zrazu bol priviazaný k lôžku. Nesmie sa to a oni ho pokojne priviažu? Jednoducho som si ho teda počas mojej služby brávala do vyšetrovne a sedel tam so mnou. Nepoznal ma už, ale vnímal ma a bol pokojný. Po mojom odchode domov ho zase priviazali. To predsa nie je ošetrovateľstvo!

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/2/54/5490722/5490722.jpeg?rev=2" author=""]Keď som pacienta chcela vidieť, nakŕmiť ho a polohovať, mala som problém u ostatných sestier.
Vyčítali mi, že to nie je moja práca. [/content]

[content type="citation"]Hovoriť s ministerstvom? A načo?[/content]

Na blogu píšete, že „sestra má vstať zo stoličky, ísť do domácnosti za nesebestačným pacientom, postarať sa o uspokojenie jeho biologických, psychologických aj sociálnych potrieb, posudzovať, diagnostikovať, realizovať odbery, terapie proti bolesti, vyhodnocovať, kontrolovať stav vitálnych funkcií a predchádzať tak komplikáciám.“ Nie je potom čas, aby ste zašli na ministerstvo zdravotníctva? Jedna vec je o tom písať, druhá rokovať, aby sa návrhy dostali do praxe.

My už sa na ministerstvo neorientujeme, je to zbytočné, adresovali sme tam už dosť listov. Derieme topánky, aby to pochopila aspoň laická verejnosť. Na ministerstve som videla aroganciu pána Miklošiho, šéfa Sekcie zdravia, ktorého som prosila, aby sa stal garantom dňa Stop preležaninám. Povedal mi, že „pche, to je také ošetrovateľské.“ Preto tam už nechodím. Načo?

Neriešenou boľačkou sú trebárs chronické rany. Na ich ošetrovanie nemáme potrebné vzdelanie, pacienti nie sú sledovaní, nik nemá štatistiku počtu a typu rán s výnimkou preležanín. V roku 2012 sme preto na ministerstvo podali žiadosť na vznik certifikačného študia prevencie a liečby chronických rán. Neuspeli sme, ale nevzdáme to, lebo rany by nás prevalcovali. Amputácie predsa nie su riešením, treba ich vedieť zahojiť.

Celé je to začarovaný kruh, preto som z neho vystúpila a snažím sa zlepšiť systém inak. Môžem si to dovoliť, lebo primárne ma stále živí statika a nie ošetrovateľstvo. Ja sa už totiž na tie strašné poškodenia pacientov naozaj nemôžem pozerať. Sama rok a pol chodím ošetrovať bezvládnych ľudí s preležaninami do rodín a viem, že sa to dá robiť inak, poriadne a kvalitne. Pre mňa je to radosť, ktorá mi za to stojí.

Sestry si my, laici, spájame najmä s odoberaním krvi, meraním tlaku, teploty, podávaním infúzií a odoberaním poisteneckej karty pri vstupe do ambulancie. Je to vôbec ošetrovateľstvo?

Určite nie. Pacient nie je stroj ani súčiastka, aby sme na ňom uskutočňovali len vyčlenené úkony. Potrebuje komplexnú starostlivosť, a teraz pozor – nielen pacient, ale aj zdravý človek.

Sestra má teda robiť aj prevenciu, hoci ju dnes nerobí takmer žiadna. Kde je primárna prevencia, teda záujem o zdravých ľudí? Kedysi sme tu mali napríklad školské sestry, ktoré sa starali o mládež v školách a robili aj osvetu. Potom zmizli.

Existovali aj geriatrické sestry, ktoré robili prevenciu priamo v domácnostiach. Kde sú? Kam sa vytratili detské sestry, ktoré po narodení dieťaťa prišli do rodiny a skontrolovali, či všetko funguje? A čo psychiatrické sestry? Komunitná ošetrovateľská starostlivosť, ktorá vidí človeka komplexne ako súčasť komunity či rodiny predsa musí mať podporu.

Kto však môže za to, že sestry sú degradované na policajtky, ktoré rozhodujú o poradí pacientov v ambulanciách, a vrátničky, čo otvárajú dvere k lekárovi?

Manažment ambulancie, samotné sestry aj lekári, ktorí ich neraz majú za nutné zlo. Sestra je manažér, nie policajt. Problém môžu kladne vyriešiť recepcie pred ambulanciami. Prečo sestry všade podávajú infúzie, hoci na to bez poverenia lekára nemajú žiadnu kompetenciu? Už v tomto jedinom výkone vidieť obrovskú nadradenosť medicíny nad ošetrovateľstvom.

Legislatíva hovorí jasne – zaviesť kanylu a podať infúziu môže len lekár či sestra s poverením lekára. Ako je to v praxi? Vidia vôbec lekári, ako to tie sestry robia? Netušia ani len to, ktorá sestra ju komu podala. Sestry pritom majú dôležitejšiu prácu, lenže takto na ňu neostáva čas.

Dominancia medicíny na ošetrovateľstvom je najväčšia chyba. Ošetrovateľstvo má byť rovnocenné, nie podriadené. Nie je normálne, aby vysokoškolsky vzdelané sestry s titulom PhDr. alebo Mgr., respektíve sestry so špecializáciou, mali rovnaké a zaostalé kompetencie ako sestry s maturitou.

Fakt si niekto myslí, že liečiť sa má len liekmi a operačnými úkonmi? Naozaj nikomu nechýba prevencia a stačí, ak sestra zmeria tlak či teplotu? To sú predsa len fyzické medicínske úkony, s duševnou činnosťou to nemá nič spoločné.

Čo by teda sestra mala robiť?

Ak sa stará o bezvládnych, prvoradé je, aby ich sledovala, bránila postupovaniu ich nesebestačnosti. Umožňuje im osvojiť si potrebné návyky, pomáha im psychologicky tým, že je pri nich, povzbudzuje ich, motivuje, učí rehabilitovať, snaží sa ich priviesť k maximálnej spolupráci, aby sa oni sami chceli uzdraviť. To nie je fyzický výkon, ale duševná činnosť.

Bola som svedkom toho, že sme umierajúcej pacientke vylúčili lieky, lebo z nich stále vracala. Jej boj o život vyhrala najmä podporná rola príbuzných, ktorí ju dokázali vrátiť späť do života. V tej rodine som bola ako sestra cudzí element, ale vďaka harmónii medzi mnou, pacientom a rodinou sa podarila veľká vec. Tá pani žije dodnes. Podstatná rola sestry teda spočíva v tom, že do procesu liečenia vnesie pokoj a harmóniu, pričom sa o pacienta stará komplexne.

V praxi to, žiaľ, nejde. Jedna sestra v nemocnici na 30 a viac pacientov na to objektívne nemá čas, o ambulantných ani nehovorím. Kedy by stíhala navštíviť všetkých rizikových, ktorých má lekár v kapitácii?

Preto sa treba vážne zamyslieť nad filozofiou ošetrovateľstva a zmeniť ju v rámci manažmentov nemocníc. Tie túto činnosť podceňujú materiálne aj personálne. Sestry pracujú so starými EKG, starými posteľami aj matracmi, lenže o čom to svedčí? O skutočnom prístupe k ošetrovateľstvu.

Podľa kompetentných nie sú peniaze.

Sú, iba ich zle prerozdeľujú a vyhadzujú na predražené nákupy.

Sama ste predsa písali, že sestrám bežne povedia, nech si vyberú väčšie platy alebo ďalšiu silu na oddelení.

Presne tak, a sestry si kvôli vlastnej nízkej životnej úrovni vyberajú to prvé, čiže viac práce ako ďalšiu pracovnú silu. Lenže toto nijako nerieši pacienta, ktorý na to iba dopláca.

Na vine je manažment, ktorý akceptuje názor lekárov, že sestry sú menej ako oni. Pacient predsa potrebuje obe veci – medicínu aj komplexné ošetrovateľstvo. Dôkazom toho, že to robíme zle, sú aj rebríčky zdravia, keďže sa umiestňujeme na ich konci.

Je prevencia lacnejšia?

Samozrejme. Poviem to na konkrétnom príklade – chodím do rodín ošetrovať preležaniny. Jedno ošetrenie jedinej preležaniny stojí od 25 do 50 eur, pričom jej vyliečenie trvá pomerne dlho, nehovoriac o tom, že bezvládny človek máva preležanín viac. Kvalitný antidekubitný matrac, ktorý to všetko vyrieši, stojí maximálne 250 až 300 eur. Čo je teda lacnejšie?

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/5/54/5490725/5490725.jpeg?rev=2" author=""]Keby bola na zaostalom Slovensku ministerskou zdravotníctva sestra,
lekári by emigrovali, jednoducho by to neuniesli.[/content]

[content type="citation"]Bezvládni sú okašlaní[/content]

Citujem z vášho blogu: „Snívam sen o sestre, ktorá raz týždenne navštívi 70-ročného pána v horách, na kopaniciach. Má tam mnoho pacientov, celú komunitu v osadách, na sídliskách. Posúdi ranu chorej pani, urobí preväz, ošetrovateľskú rehabilitáciu, zmeria tlak. Raz za mesiac skontroluje krvný obraz, zrážanlivosť krvi, biochémiu, preskúma cievy. Skontroluje a posúdi stav pána, či nepotrebuje tlakovú bandáž, jeho krvný obraz, diagnostikuje ho. Sestry riešia 250 zmysluplných ošetrovateľských diagnóz.“ V našich podmienkach naivita, nie?

Prečo naivita? Veď v mnohých krajinách to tak funguje. Stačí, aby padla zakorenená nadradenosť medicíny nad ošetrovateľstvom. Aj pacienti si dnes vďaka nej, žiaľ, dokážu predstaviť pomoc len od lekára. Na sestru sa z princípu neobrátia, hoci by im tiež mohla pomôcť.

Sestra predsa nemá robiť vrátničku na vstupe do ambulancie, ale byť v teréne, poznať svoj rajón a pacientov plus komunitu, v ktorej žijú. Najmä bezvládni pacienti sú však úplne okašlaní. O mnohých chorých v regiónoch nik nevie, nik ich nesleduje. Príbuzný príde do ambulancie a lekár predpíše lieky bez toho, aby pacienta on či sestra videli.

Podľa vás je to normálne? Že sa nik nepríde domov pozrieť, či dotyčnému netreba zmeniť podmienky v izbe? Že mu nik nepovie o nároku na polohovateľnú posteľ a antidekubitný matrac? Že to všetko mu musí preplatiť poisťovňa?

Pacient tam v skutočnosti leží na starom gauči a stará sa o neho príbuzná, ktorá ani netuší, že mu možno treba bandážovať nohy. A práve na to je sestra, aby tam zašla, komplexne všetko posúdila a poradila tak, že sa zlepší kvalita života chorého.

Už len susedné Česko je v tomto oveľa ďalej. Lenže tam bola istý čas ministerkou zdravotníctva žena, ktorá dlhé roky pracovala ako zdravotná sestra. Na zaostalom Slovensku je to nemožné. To by snáď lekári aj emigrovali. Status sestry je tu taký nízky, že by to neuniesli.

Máme vôbec také sestry, o akých hovoríte?

Áno, a práve tie sú dôkazom, že sa to dá robiť komplexne aj bez neustálych výhovoriek. V istom meste existujú lekár so sestrou a asistentkou a funguje to perfektne. Ide o mladý tím, kde sestra bežne vezme EKG a behá v teréne, svojich pacientov má poctivo zmonitorovaných. Žiaľ, menovať ju nesmiem, mediálne pochvaly si neželá.

Menovať však môžem napríklad Jaroslavu Lunterovú z Revúcej, ktorá dobrovoľne chodí a aktívne robí prednášky pacientom s rizikom kardiovaskulárnych ochorení. Oboznamuje laickú verejnosť s ohrozeniami a nič za to nepýta. Sama pritom priznala, že sa tam stretla aj s otázkami, ktoré nikdy nečakala. Nech mi teda nik nehovorí, že sa niečo nedá. Stačí iba ochota a vytvorenie podmienok.

[content type="img" render-type="pressphoto" title="" src="https://m.smedata.sk/api-media/media/image/sme/8/54/5490728/5490728.jpeg?rev=2" author=""]Dnes v ambulanciách pracujú najmä stredoškolsky vzdelané submisívne sestry,
ktoré lekári manipulujú do pozície administratívnej sily.[/content]

[content type="citation"]Sestra nemá byť vrátnička[/content]

Tvrdíte, že dlhodobou snahou ambulantných lekárov je nahradiť sestru v ambulancii asistentom a že snaha lekárov zarobiť na pacientoch zdegradovala sestru na administratívnu silu, ekonómku, poštárku a upratovačku. Podľa vás lekári ani netušia, čo znamená ošetrovateľstvo v primárnej sfére.

Veď je to tak, ambulantní lekári to sami deklarujú, lebo sestry a kvalitné ošetrovateľstvo jednoducho nechcú platiť. Vylúčiť túto činnosť z ambulancií však dnes nemajú právo, hoci sestry by najradšej nahradili lacnejšími zdravotnými asistentmi. Problém je, že asistenti neovládajú celkový ošetrovateľský proces, lebo ho ani neštudovali.

Ak by sa to raz dopustilo, lebo tu nik nevie, čo si kto dokáže vybojovať, museli by vzniknúť samostatné ambulancie sestier, ktoré by poskytovali ošetrovateľskú prevenciu pre kapitovaných pacientov. Má to zmysel, lebo takto by sa primárne ošetrovateľstvo dostalo ku všetkým občanom – zdravým, chorým aj umierajúcim.

Problém je, že dnes v ambulanciách pracujú najmä stredoškolsky vzdelané submisívne sestry, ktoré lekári manipulujú do pozície administratívnej sily. Ide pritom o ženy, ktoré možno v minulom režime poskytovali naozaj kvalitné ošetrovateľstvo a chodili za pacientmi domov.

Už máte účet? Prihláste sa.
Dočítajte tento článok s predplatným SME.sk
Odomknite článok za pár sekúnd cez SMS predplatné za 5 € každý mesiac.
Pošlite SMS s textom C3EDU na číslo 8787.
Zaplatením potvrdíte oboznámenie sa s VOP a Zásadami OOÚ.
Najobľúbenejšie
Prémium bez reklamy
2 ,00 / týždenne
Prémium
1 ,50 / týždenne
Štandard
1 ,00 / týždenne
Ak nebudete s predplatným SME.sk spokojný, môžete ho kedykoľvek zrušiť.
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Čítajte ďalej

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu