Kde ste sa spoznali s Rudolfom Vrbom?
„Na židovskej ľudovej škole v Párovciach v Nitre. Ja som bol taký malý, sedel som v prvej lavici a do triedy prišiel riaditeľ školy s takým veľmi pekným chlapcom. Aj som mu závidel, lebo ja som mal pehy a bol som ryšavý, zatiaľ čo on bol čierny a dobre vyzeral. Riaditeľ nám povedal, predstavujem vám nového spolužiaka , Waltera Rosenberga, a posadil ho vedľa mňa. Tak som sa ako šesťročný s Vrbom, vtedy ešte Rosenbergom, zoznámil.“
Vrba sa s rodinou potom presťahoval do Bratislavy. Videli ste ho ešte potom?
„Keďže podľa paragrafu tridsať osem židovského kódexu museli počas vojny všetci Židia odísť zo strednej školy, zriadili pre nás v Bratislave po prechode frontu taký, my sme to volali „rychlovarný kurz“. Trval tri mesiace a mohli sme po ňom maturovať. Vtedy som sa s Vrbom znovu ocitol v školských laviciach. Naposledy som ho videl v 60-tych rokoch, keď som ho navštívil v Londýne. To mi aj podpísal a venoval svoju knihu.“
Spomínal Vrba krátko po vojne na svoj útek? Hovoril vám o ňom?
„Je zaujímavé, že nie. Celý čas, čo sme boli spolu v tom maturitnom kurze, som nevedel, čo s ním bolo. Aj keď sedel vedľa mňa, absolútne som nevedel, akým je vlastne hrdinom a aké významné dôsledky jeho čin mal. U nás sa o ich úteku vôbec nehovorilo. Knihy, ktoré neskôr napísali, aj filmy, ktoré o nich natočili, boli dostupné na Západe. Tu nie.“
A nespomínal ho teda ani on?
„Nie. Viem, že je to šokujúci poznatok, ale charakteristický pre tie časy.“
Prvý raz ste sa o tom teda rozprávali až v tom Londýne?
