Svet ich ročne spotrebuje trilión kusov, Európa osem miliárd, štatistický Slovák dohromady 466. Zvláštne čísla napríklad už v porovnaní s Dánskom, kde na hlavu vychádzajú za celý rok striedme štyri tašky z plastu.
Musíme mať igelitku veľmi radi, odkedy sa rozšírila masovo – a boli to pekné roky. Bola lacná, vodotesná, fantasticky skladná, moderná aj hygienická, bola veľmi ľahká a uniesla veľký náklad.
Stelesnila hneď niekoľko fenoménov povojnovej éry: globálny kapitalizmus, blahobyt a konzum v štýle „nakupuj a zahoď“.
To sa teraz rýchlo mení a najšokujúcejšie je, aké je to jednoduché.
Stačí iba zakázať, obmedziť či spoplatniť igelitové tašky a mikroténové vrecká k nákupom – a spotreba nežiaducich obalov hneď klesá o príjemných 80 percent. Vo Walese či v Írsku to funguje už dlhšie a teraz to čaká zvyšok Únie.
Koniec doby plastovej
Vlani na jeseň prišla správa Európskej komisie, že bude členské štáty tlačiť, nech znižujú spotrebu umelohmotných obalov na jedno použitie.
Spôsobov je niekoľko: regulácia, úplný zákaz, zaťaženie daňou, príspevok na recykláciu. Do igelitky (ak si teda nenosíte vlastnú) nenakúpite v Taliansku, Macedónsku, krajinách, ako sú India, Čína, Mexiko i veľká časť Afriky.
Saharská Mauritánia trestá dovoz igelitky pokutou či väzením, republika Bangladéš ich obmedzuje vyše dvadsať rokov, odkedy upchali odtoky a prispeli k záplavám. Inde idú cestou zdanenia či spoplatnenia, ako je to v Nemecku či v Dánsku.
No tento trend, čo trochu pripomína obmedzenie fajčenia na verejnosti, je pomerne jednoznačný. Na nový rok k zákazu prikročilo Los Angeles, momentálne najväčšie americké mesto bez igelitiek.
Nie že by to znamenalo, že si treba schovať tašky do archívu a budú z nich relikvie. Nečakajme ani koniec éry, ktorú ktosi nazval dobou plastovou. No očividne symbol tejto éry prichádza o obľúbenosť – a to láka trochu nad ním nostalgicky zaspomínať.
Krátke dejiny igelitky
Trvalo to storočie. Prvý plastový materiál predstavila Veľká medzinárodná výstava v Londýne už v roku 1862, medzníkom v roku 1933 bol objav látky polyetylén. No igelitkám – ako ich nazývame u nás, hoci nie sú v skutočnosti vyrobené z igelitu – to trvalo ešte dlhšie.
Koncom 50. rokov v USA prichádzajú plastové vrecká na fast food. Takmer hneď sa na ich povrchu objavujú prvé varujúce nápisy, po tom, čo sa len za rok udusili desiatky amerických detí.
Začiatkom šesťdesiatych rokov Švéd Sten Gustaf Thulin zobral valec plastového materiálu, ktorý prehol, zvaril a odsekol od zvyšku. Takto vznikla igelitka s uchom, nazývaná T-Shirt plastic bag.
Švédska obalová firma Celloplast si patent z roku 1965 užívala desať rokov, kým neprišli konkurenčné patenty, najmä ropnej korporácie ExxonMobil.
Veľkú vojnu s papierovou taškou zviedla igelitka koncom sedemdesiatych rokov. Vtedy ju výrobcovia začali pretláčať do obchodných reťazcov. Vyhrala na celej čiare a osemdesiate roky sú jej zlatou érou.
Na svete sa mohla šíriť nerušene, nikomu ju nenapadlo recyklovať. Dosť odlišné životy však viedla igelitka na vtedajšom Západe a Východe.
Foto - Fotolia
Jednota a Prior
Rozprávať dnes niekomu, že podradný obal mohol získať status luxusného tovaru, ktorý vlastník opatroval ako poklad, znie priveľmi fantasticky. V socializme to tak bolo.
„V detstve som mal kamaráta, ktorý vlastnil igelitku s obrázkom slávneho lyžiara. Schovával ju v tajne skrýši za poštovou schránkou a bol na ňu veľmi hrdý. Nepristúpil na výmenu za žuvačky ani angličáky,“ spomína vysokoškolský učiteľ, v roku 1983 mal desať rokov.
Igelitka so západným logom mohla mať paradoxne väčšiu cenu ako náklad v nej. Nielenže spravidla neskončila v smetnom koši, ale v starostlivej opatere prežívala roky.
Dokonca sa zapojila do výmenných obchodov, kde koloval vtedajší nedostatkový tovar. Ku koncu osemdesiatych rokov ju v tomto síce nahradili iné západniarske symboly – napríklad plechovky nápojov – no obľuba zahraničnej igelitky mala stále praktický rozmer. Na rozdiel od tašiek Jednota či Mototechna bola lepšej kvality, dobre sadla do ruky a menej sa trhala.
Atribút bezdomovca
Dnes je všetko inak. Nie náhodou zobrazil Shooty stereotyp brata Čecha – Truhlíka s igelitkou v ruke.
Na nákup je ešte dobrá, ale v móde ako doplnok je nepatričná, nemožná a podobne antisexi ako ponožky v sandáloch. Nielenže po revolúcii zovšednela a v záplave značkového plastu stratila hodnotu. Stala sa symbolom lacného a zlého vkusu, nízkeho spoločenského statusu až bezdomovectva.
Podobne špinavé a pochybné asociácie vzbudzuje aj v politike. Hlavne od kauzy igelitka, keď mal Vladimír Mečiar vysvetľovať, v čom prevzal sedem miliónov, ktoré jeho strane podaroval dôchodca.
Oslavovať v dnešných časoch igelitku môže iba umelec – ako súčasť konceptu. „Na bratislavskej výtvarnej scéne sa pohybujú minimálne dve osobnosti, pre ktoré igelitka nestratila priazeň a jej spojenie s ich imidžom im neprekáža,“ písal ešte pred rokmi pre časopis Vlna výtvarník Michal Moravčík.
„Maliar Cyril Blažo a sochár Jozef Kurinec vnímajú igelitovú tašku ako predmet bežnej spotreby a sú s ňou v akomsi priateľskom súznení (...) Jozef Kurinec vyhľadáva igelitky s nenápadnou potlačou najlepšie bielej farby. Dôležité sú pevné uši a celková pevnosť tašky, nijaký šušťavý mikrotén. Cyril Blažo ju používa najmä pre dobrú dostupnosť, napríklad v obchodných domoch. Kedysi Jozefa prichytili s igelitkou na túre v Tatrách a Cyrila, ako si šiel doplniť zásoby do Tesca.“
Foto - Fotolia
Čím sa dá nahradiť
Čo namiesto igelitky? Pre trendových mladých ľudí je odpoveď jednoznačná, poznávacím znamením je plátená taška cez plece (najlepšie s názvom neznámej kultovej hudobnej skupiny).
Veľký návrat zažíva háčkovaná sieťovka. Aj tento pôvodom československý vynález si v protiklade s jej dedinskou tradíciou osvojila mestská mládež. Vo verzii Hand-picked Design ho tak môžete draho kúpiť, alebo si ju sami uháčkovať nad notebookom vo vychytenej kaviarni.
Pokračujú aj pokusy dať igelitke priateľskú tvár k životnému prostrediu. Už aj v našich obchodoch rozdávajú tašky, ktoré sa pod slnkom, teplom, rozkladajú rádovo za mesiace.
Takzvané oxodegradovateľné plasty však podľa niektorých nie sú také neškodné ako tvrdia výrobcovia – odpad po nich nešpatí prostredie, no môže byť tiež škodlivý pre prírodu. Problém je aj likvidácia, nie sú vhodné do kompostu ani medzi bežne separovaný odpad.
Nádejou sú bioplasty vyrobené z rastlín. Tie sa v pôde rozložia na biomasu, vodu, oxid uhličitý. Aj u nás majú vedci patent na biofóliu, spolupracuje na tom Fakulta chemickej a potravinárskej technológie, Slovenská technická univerzita a Slovenská akadémia vied.
Tichomorská odpadová škvrna
Postupne sem doputuje väčšina z tých igelitiek, ktoré spláchne do mora.
Milióny ton odpadu uväznilo oceánske prúdenie, odhady sa nezhodujú, či má škvrna v Pacifiku na polceste medzi USA a Havajskými ostrovmi veľkosť Texasu alebo Francúzska. Väčšina je plast.Podozrenie, že oceán nerozptýli odpad z plastu rovnomerne po svete, ale sústredí a uväzní ho na pár miestach planéty, mali vedci už pred koncom osemdesiatych rokov. No dôkazy chýbali.
Putovanie kačičiek
V roku 1992 sa stalo, že nákladná loď z Hongkongu do USA viezla náklad hračiek a kontajner unikol do mora.
Armády 28-tisíc žltých kúpeľňových kačičiek sa zmocnili oceánske prúdy. Putovali k pobrežiu Havaja, Austrálie, oboch Amerík, našli ich zamrznuté v arktickom ľade, dokonca aj v Atlantiku pri pobreží Škótska.
Okolo dvetisíc kusov dodnes cestuje, z tých zvyšných sú populárne nálezy, ktoré ľudia radi fotia a delia sa o ne cez internet. A tým vlastne nevedomky pomáhajú v mapovaní morských prúdov.
Takto mohli vedci zistiť, že päť či šesť hlavných prúdov vo svetových oceánoch sú aj „diaľničnými superťahmi“ pre odpadky z plastu, teda materiálu, ktorému to do rozkladu bežne trvá desiatky až stovky rokov.
Veľkú tichomorskú odpadovú škvrnu v roku 1997 ako prvý videl kapitán Charles J. Moore. A ihneď zalarmoval vedcov. „Samý plast všade, kam som dovidel,“ opisoval plavbu Pacifikom. „Trvalo to týždne. Neveril som vlastným očiam, ale skutočne som na hladine ťažko hľadal čisté miesto.“
V skutočnosti to tak nevyzerá všade v problémovej oblasti. Odpad ani nemusíte vidieť voľným okom, škvrna je rozptýlená, nemá jasné hranice, nevidno ju na záberoch satelitu.
Fakt, že to nie je pevný ostrov, kam stúpite nohou, však môže byť pre prírodu ešte horšou správou. „Bolo by to jednoduchšie, keby to bola jedna masa,“ povedala Holly Bamford, riaditeľka NOAA (National Oceanic and Athmospheric Association).
Foto - Fotolia
Plasty ničia život
Z masy odpadu, ktorá sa odhaduje na 3,5 milióna ton, pochádza osemdesiat percent z pevniny, zvyšok tvorí odpad z lodí, najmä siete rybárov. Podobné oblasti koncentrovaného plastu má aj Atlantik.
Plasty ničia morský život, vizuálnym symbolom je korytnačka s igelitom v papuli – ten si pletie s potravou. Ak sa predsa rozložia na menšie polyméry, môže to byť väčší problém. Klesajú pod hladinu, uvoľňujú toxické bifenoly, vstupujú do potravinového reťazca. Podľa šokujúceho zistenia plast v oblasti veľkej škvrny až šesťkrát prevyšuje mieru zooplanktónu.
Skládky v takej diaľke od pevniny sa neponáhľa žiadna krajina vyčistiť. Odhliadnuc od nákladov aj času na čistenie medzinárodných vôd, niektoré plastové čiastočky sú také malé, že by v sieťach s nimi uviazli aj živočíchy.
