Vôbec si nemyslím, že pracovať pre noviny a tajnú službu bolo v rozpore, hovorí v rozhovore z roku 2013 PETER TÓTH.
V knihe píšete o tom, že ste takmer počas celej kariéry v médiách pracovali pre nejaké spravodajské služby a nevidíte v tom žiaden problém. To myslíte vážne?
Nebolo to tak, že celú svoju novinársku kariéru.
Tak tú hlavnú som myslel.
Do SIS som nastúpil po páde Mečiarovej vlády a bol som v nej od decembra 1998 do jari 2005. A už od roku 2003 som nebol novinár.
Ale pred tým ste pracovali v paralelnej tajnej službe.
Paralelná tajná služba bola prvým zásadným prejavom takzvaného whisteblowingu na Slovensku. Tvorili ju bývalí, ale aj aktívni spravodajskí dôstojníci, alebo iní ľudia, ktorí mali prístup k informáciám o tom ako bola zneužívaná SIS za Mečiarovho režimu na potláčanie ľudských práv, okliešťovanie demokracie a zneužívanie voči politickým oponentnom. Vlastne to bola taká partizánska organizácia dobrovoľníkov, ktorým išlo o demokraciu.Takže to by som nebral tak, že by som bol príslušníkom nejakej spravodajskej služby.
Ale tiež mala svoje záujmy a snažila sa veci robiť v prospech ľudí, ktorých v knihe spomínate. A nebolo to vždy konzultované s vedením vašej redakcie.
Myslím, že prvoradým záujmom ľudí, ktorí sa angažovali v paralelnej tajnej službe, nebol hmotný prospech, ani politické pohnútky. To boli ľudia, ktorí do veľkej miery riskovali a niektorí riskovali aj bezpečnosť seba a svojich blízkych. Nikdy som nemusel do detailov informovať svojho bývalého šéfredaktora Karola Ježíka, alebo šéfa komentátorského oddelenia Róberta Kotiana o tom, s kým a ako komunikujem z tej paralelnej štruktúry. Do určitej miery vedeli, že som s nimi v kontakte, vedeli, že tie informácie si neťahám z prsta a dôverovali mi, že dokážem rozlišovať informáciu od dezinformácie, alebo nejakého šumu.
Bolo to tak?
Určite to tak bolo.
V knihe spomínate, že keď ste išli do Francúzska za Oskarom Fegyveresom, tak tú cestu platil Jozef Majský, ktorý peniaze poskytol paralelnej službe. Nemala by takéto veci svojmu človeku platiť redakcia?
Za normálnych okolností by to tak malo byť. Ale vtedy neboli žiadne normálne okolnosti. Jozef Majský nebol jediný podnikateľ, ktorý pomáhal, aby paralelená štruktúra mohla fungovať. A on tie finančné prostriedky neposkytol na moju cestu do Francúzska. Poskytol peniaze na nejakú operáciu paralelnej tajnej služby.
Znamená to, že aj on bol jej súčasťou?
Nie. Vedel, že taká štruktúra existuje a bol ochotný na ňu prispievať. A myslím, že nech sa čokoľvek dnes hovorí o Jozefovi Majskom, toto mu treba pripočítať ako určitú zásluhu.
Myslíte, že aj on mal vtedy také motívy, že chcel iba pomôcť demokracii a nevidel v tom budúci prospech?
Určite by ste sa ho to museli opýtať, aké boli jeho skutočné pohnútky. Jozef Majský bol vždy obchodník, takže určite sledoval nejaké svoje záujmy. Ale mám pocit, že do veľkej miery mal naozaj záujem na tom, aby sa tu zmenili pomery. Ale nechcem byť jeho advokátom.
Foto: SME - Tomáš Benedikovič
Teda späť k tej otázke.
Nie, že by som nedôveroval Karolovi Ježíkovi, Robovi Kotianovi a iným kolegom. Ale myslím, že je najlepšie čo najmenej zaťažovať ľudí bremenom tajomstva. Po prvé to ľudí zaťažuje a po druhé človek nikdy nevie, kedy sa celkom nechtiac niekde preriekne. Pre Oskara Fegyveresa vtedy bolo veľmi dôležité, aby ostal v bezpečí. To znamená, že by nebolo správne, keby som o tom povedal komukoľvek, aj veľmi doveryhodnému človeku, o ktorom viem, že by ma nikdy nezradil. Vtedy tá atmosféra a bezpečnostná situácia bola veľmi komplikovaná.
Ale taká základná dôvera k nadriadenému by tam mala byť. Teraz myslím vo vzťahu k šéfredaktorovi.
Ja som mu povedal, že pôjdem na týždeň preč. Neviem, či som nepovedal aj že do zahraničia. A že, prinesiem materiál o únose mladého Kováča a že keď mi dôveruje, nech sa viac nepýta. Karol s absolútnou dôverou povedal "samozrejmá vec, choď a urob to". Najdôležitejší bol výsledok. A výsledok bol, že Oskar Fegyveres prehovoril o tom akým spôsobom bol Michal Kováč mladší zavlečený do cudziny.
Prvý kontakt na Fegyveresa vám podľa knihy sprostredkoval Marián Kočner. To bolo ako?
Marián Kočner vtedy bol zaangažovaný do tejto celej kauzy, lebo tam bežala paralelne kauza Technopol (Kočner v nej bol v Nemecku stíhaný spolu s Michalom Kováčom mladším, pozn. red.). On sám mal záujem na tom, aby sa pohlo s kauzou únosu, lebo inak sa nemohla pohnúť ani kauza Technopol. A on tak nemohol cestovať celkom slobodne do zahraničia, čo ako obchodník nepochybne potreboval. Už si celkom dobre nepamätám ako prišiel na to, že existuje nejaký Oskar Fegyveres, ktorý vypovedal, a ktorý je ochotný za nejakých okolností komunikovať s médiami.
Kočner bol tiež súčasťou paralelnej služby?
V žiadnom prípade nie.
A teda trváte na tom, že vaša práca pre paralelnú službu negatívne neovplyvňovala vašu prácu novinára?
Vôbec si nemyslím, že to bolo v nejakom rozpore. Bez paralelnej tajnej služby by žiaden slovenský novinár nemal žiadne exkluzívne informácie zvnútra Lexovej SIS.
Foto: SME - Tomáš Benedikovič
V knihe ale spomínate, že už vtedy ste si robili nádeje, že keď sa zmenia politické pomery, urobíte v tajnej službe kariéru.
Je to mierne vytrhnuté z kontextu, ale v poriadku. Ja som si uvedomil, že táto práca ma veľmi priťahuje, to nebudem zastierať. Povedal som si, že zrejme logickým vyústením môjho profesionálneho vývoja by mohlo byť, že by som sa stal spravodajským dôstojníkom. Myslím, že nie je na tom nič zlé a bolo to aj logické.
Vo vzťahu k vražde Róberta Remiáša v knihe prvý raz popisujete, že bol nejakým spôsobom v spojení s podsvetím a že mohol byť súčasťou obchodu s heroínom. Celú situáciu to stavia do iného svetla. Prečo ste o tom nikdy nenapísali?
To, že jeho smrť má niečo spoločné s činnosťou spravodajskej služby v období 1995 až 1998 je najpravdepodobnejšia verzia. Druhá vec je, že som si nechcel pripustiť, že Róbert mal určité pre mňa ťažko akceptovateľné a ťažko vysvetliteľné kontakty. Bol som svedkom toho, ako si s niekým vymieňal šilingy za koruny, alebo marky za šilingy. Bolo to niečo, čomu sa tiež venoval, že musím to tak povedať - vexloval. Ale na tom by som nevidel nič také zlé.
Ale keď zahynie človek, tak sú vždy rôzne motívy tej vraždy a toto by mohol byť tiež dosť závažný motív.
Opakujem. Ja som si to nikdy nechcel pripustiť. Snažil som sa to filtrovať. Nemám žiaden relevantný dôkaz o tom, že by jeho smrť mohla súvisieť s albánskym podsvetím. Ale zároveň to neviem vylúčiť, pretože táto verzia je čiastočne na stole, ale nepovažujem ju za najpravdepodobnejšiu. Dokonca naznačujem v knihe, že niekto jeho prípadné konflikty s albánskou mafiou mohol využiť na to, aby si s ním vybavil účty z politických dôvodov.
Ani v tomto prípade ste to ako novinár nekonzultovali so svojim šéfom, či to napísať?
Musím priznať, že nie. Ale musím povedať, že v tom čase, keď som mal ten prvý a potom druhý náznak toho, že mal nejaké kontakty na osoby ako Vampír, Jimmy, Metti Buberník a táto partia, vytlačil som túto informáciu. Až neskôr po jeho smrti som sa začal hlbšie venovať týmto informáciám, overovať si ich. To už bolo možno aj po mojom odchode z redakcie SME.
Keď ste vypovedali na polícii v kauze vraždy Remiáša, vraveli ste ešte viac ako je v knihe. Že mal viezť do rakúska nejaké dve prostitútky a že z kruhov blízkych podsvetiu ste sa dozvedeli, že "niekomu ponúkal na predaj prášok, čo som chápal, že išlo o heroín".
To s heroínom som spomínal v knihe. Pokiaľ ide o prostitútky, to ste mi teraz osviežili pamäť, lebo na to som už celkom zabudol. Ale to bol len nejaký kšeft.
Foto: SME - Tomáš Benedikovič
Nepovažujte naďalej za chybu, že ste tieto veci zamlčali?
Možno to chyba bola. Ale pre mňa tie informácie s tými Albáncami boli na jedenej strane znepokojujúce, a na druhej strane som ich považoval aj za pokus o intrigu voči nemu, očierniť ho v mojich očiach.
Vráťme sa k prvej otázke. Keď ste v roku 1998 nastúpili do SIS, naďalej ste pracovali v SME. Naozaj si myslíte, že to nebol problém?
Pre mňa nie a pre vás zjavne áno. Viem čo je novinárska etika, sloboda médií a nezávislosť médií a aké sú dôležité pre demokratickú spoločnosť. Zároveň si myslím, že je prinajmenšom rovnako dôležitá spravodajská ochrana bezpečnosti spoločnosti.
Ale každé má mať na starosti niekto iný. Nie?
To je možné, ale keď môže pomôcť spravodajsky chrániť spoločnosť niekto, kto má prirodzený prienik do tých záujmových prostredí a dá sa to využiť v prospech spoločnosti, tak v tom nevidím najmenší problém. Ani etický, ani právny, ani nijaký.
Keď teraz stretnete nejakého bývalého kolegu - novinára, môžete sa mu pozrieť do očí?
Nemám s tým absolútne žiaden problém. Viem, že je najjednoduchšie si myslieť, že som bol nasadzovaný na svojich kolegov, aby som na nich donášal, informoval o ich zdrojoch a tak ďalej. Samozrejme, nemôžem rozprávať o tom, na čom som ako spravodajský dôstojník pracoval, ale nijak sa to netýkalo toho, čo som písal, respektíve, čo písali, alebo vedeli moji kolegovia. Postavenie novinára som využíval ako krytie na prienik do určitých záujmových prostredí.
Dá sa povedať, či ste sa viac cítili spravodajským dôstojníkom, alebo novinárom?
Neviem na to celkom presne odpovedať.
Kde ste brali viac peňazí, v SIS, alebo v SME?
Myslím, že hneď od začiatku ten plat spravodajského dôstojníka bol o niečo vyšší ako v SME. Ale to, či som venoval väčšiu váhu jednej, alebo druhej práci, nebolo merateľné platom.
Ako novinár ste vtedy písali o SIS. To sa dá tak robiť, že to človek napíše nestranne?
Možno keby ste mi dali nejaký citát, čo som napísal zle. Ale myslím, že v tom tiež nie je nejaký zásadný problém. Asi by som ťažko mohol napísať komentár, v ktorom by som kritizoval Vladimíra Mitra (vtedajší šéf SIS, pozn. red.). To by som asi povedal, že to urobiť nemôžem.
Foto: SME - Tomáš Benedikovič
Ale pozitívny ste mohli napísať.
Bol nejaký problém, čo som o ňom pozitívne napísal?
Napríklad keď Mitro predložil správu o činnosti SIS za rok 2001, ste to hodnotili tak, že "správa mala prísne vecný a odborný charakter, bola taká aká má byť".
A nebola taká? Myslím si, že takto bola všeobecne hodnotená tá správa.
Vyhodnotili ste ju tak, že SIS potrebuje viac peňazí na to aby mohla seriózne fungovať v boji proti terorizmu.
To si myslím dodnes. Môžete to hodnotiť tak, že som robil PR tej službe. Ja to hodnotím tak, že som sa snažil uviesť niektoré vyhranené názory na spravodajskú službu kdesi do stredu. To je celé.
V roku 2001 ste robili aj rozhovor s Mitrom. To bolo tiež v poriadku?
A čo na tom nebolo v poriadku?
Že ste boli jeho podriadený.
To je pravda, ale bolo v tom rozhovore niečo, že by som mu pomáhal zakrývať nejakú nelegálnu činnosť?
Principiálne by to tak nemalo byť.
Bol som vtedy novinár a bol som aj spravodajský dôstojník, ale nikto to nevedel. A zrejme som v tom čase bol v redakcii jediný, kto mohol ten rozhovor urobiť takým spôsobom, aby bol čo najlepší. Bola nejaká objednávka z redakcie, že chceme rozhovor s Mitrom. Opýtali sa ma, či to viem zabezpečiť a povedal som, že skúsim. Zavolal som Mitrovi...
A podarilo sa.
Áno, Napodiv (smiech). Nemyslím si, že voči tomu rozhovoru môžu byť akékoľvek výhrady.
Aké sú momentálne vaše vzťahy s SIS?
Nulové.
