Velitelia, ktorí dali 17. novembra 1989 príkaz na zásah, sa podľa Milana Kolcuna nemuseli pozerať demonštrantom do očí.
PRAHA. Večer šestnásteho novembra nastupoval devätnásťročný vysokoškolák Milan Kolcun na vlak do Prahy. Odchádzal s vidinou predĺženého víkendu za svojou priateľkou, ktorá tam študovala.
„Deň študentstva bolo voľno a pripadol na piatok,“ hovorí. „Keď sme sa potom dozvedeli, že sa koná demonštrácia, rozhodli sme sa ešte s dvoma kamarátkami, rovnako rodáčkami z Košíc, že sa zúčastníme.“
V tom čase mal už za sebou aj demonštrácie, ktoré rozháňala Verejná bezpečnosť.
Na režime si ako mladý človek všímal najmä viaceré paradoxy. „Učili sme sa cudzie jazyky, hoci sme ich nemali kde využiť, a študovali geografiu, hoci by sme sa do niektorých krajín nikdy v živote nedostali.“
Sviečky aj hymna
- Študent
Zásah na pražskej manifestácii študentov prekvapil - Príslušník VB
Na Národnej triede zlyhalo velenie, policajti boli nervózni a zmätení - Historik
Husák aj režim boli už slabí - Disident
Stárek strávil nežnú vo väzení: Nechceli sme búrať, len viac slobody - Politici
Premiér bude na výročie debatovať so študentmi, prezident položí veniec
Na manifestácii sa ocitol Milan Kolcun krátko po štvrtej. Na Albertove v dave medzi tisíckami študentov mnohí z nich držali transparenty s nápismi: Svobodu! A Dokedy ještě?
„Vystúpil pán, ktorý si pamätal vojnové roky, a vyzdvihol protifašistickú tradíciu, s ktorou pôvod Dňa študentstva súvisí a na ktorú treba nadviazať. Potom dokonca aj niekto za SZM, takže tam ešte boli aj nejaké socialistické klišé. Boli tam prevažne mladí ľudia a cítili sme sa dobre, ale netušili sme, čo z toho celého vznikne.“
Demonštrácia pokračovala na Vyšehrad. „To bola ešte povolená časť manifestácie. Mne sa zdalo, že je nás stále viac, atmosféra bola perfektná, navyše ja som išiel bok po boku s dvoma dievčatami,“ smeje sa.
Dodnes sa mu zdá, že uprostred totalitného režimu vytvorili miesto úplnej slobody. „Ľudia z oblokov nám mávali a my sme na nich kričali, poďte s nami.“
Kým prišli na Vyšehrad, zotmelo sa. „Niekto mi podal sviečku, pozeral som, že celý ten slávny cintorín, kde odpočívajú velikáni ako Karel Hynek Mácha, svieti,“ hovorí.
Začala sa spievať československá hymna. Keď sa skončila, tak znova. „To bol zážitok na celý život, nejaká spolupatričnosť a vrúcnosť bola medzi nami všetkými,“ spomína.
V tejto atmosfére sa nikomu domov nechcelo, hoci ďalšia časť manifestácie povolená nebola. „A vtedy do megafónu povedal jeden z organizátorov, že demonštrácia sa ešte nekončí, že pôjdeme na Václavské námestie.“
Po ceste ho zastavil aj redaktor Československej televízie. „Odmietol som ho, povedal som si, že chcem ešte doštudovať."
Hra na psychiku
Na Václavskom námestí už uvideli ťažkoodencov, dav sa teda vybral na Národnú triedu. „Tam sme zasa zbadali ťažkoodencov a bolo jasné, že neprejdeme. Keď som sa otočil dozadu, videl som, že je nás menej, už aj odzadu bol kordón policajtov, boli sme obkľúčení."
Kamarátky sa mu stratili, on nakoniec z davu unikol bočnou uličkou. Navyše na siedmu sa ponáhľal aj do divadla, kde mal ten večer dohodnuté stretnutie.
„Bola to hra na psychiku – tmavé uličky, kde sa opakovane vrhá modré svetlo. Zároveň je človek v obkľúčení. Policajti mali taktiku, že vždy urobili krok, dva dopredu, to tú náladu trochu zdecimovalo. Ľudia si tam spievali, niekto položil kvietok, skandovali, ale toto ich vždy utlmilo.“
O útoku na demonštrantov vie len sprostredkovane od svojich kamarátok.
„Rozejděte se. Jestli se nerozejdete, bude použito donucovacích prostředků,“ znela výzva. Ľudia neverili, z davu sa ozval výkrik Gestapo! Zrazu vypustili vlčiaky, padli prvé rany obuškom, objavila sa krv.
„Dievčatá vošli do jedného z blízkych blokov, ktoré boli otvorené, a zúfalo tam zaradom ľuďom zvonili. Nikto, samozrejme, neotváral, všetci sa báli. Až niekde úplne hore im otvoril taký dobrosrdečný deduško a ony, že pustite nás dnu, my sa bojíme, a on, že to víte, že jo, pojďte dál. Išli dnu a zbadali, že je tam viac podobných ľudí. Niekto mal krvavú hlavu, ako ho trafil policajt, iný zranenú ruku.“
Až o jednej šiel starý pán vyniesť smeti, by sa pozrel, či sa dá vyjsť. Postupne začali demonštranti odchádzať.
S kamarátkami do rána hovoril Milan Kolcun o tom, čo sa stalo. „Viem, že to bol pre tých príslušníkov príkaz, ale tí, čo príkazy dávali, sa tým ľuďom, ktorých bili a udierali obuškami, nepozerali do očí,“ myslí si.
„Keď som v pondelok prišiel do Prešova, kde som študoval, vôbec sa o tom nehovorilo, prodekan pre ideológiu chcel, aby sme demonštráciu ako študenti odsúdili. Tvrdil, že na policajtov útočil demonštrujúci dav. Na tom stretnutí sa niekto ozval, ale veď tu máme ľudí, ktorí tam boli. Vtedy som vystúpil ja a jeden Čech. Ten sa rozplakal.“
To, že režim padá, začalo byť Kolcunovi jasné, až keď demonštrácie nepoľavovali.
Po nežnej revolúcii vyštudoval španielčinu, dnes učí na strednej škole, sprevádza po Košiciach a cestuje po svete.
„Boli sme idealistickí. Tisíc vecí sa dalo potom spraviť lepšie. Určite to však stálo za to,“ myslí si.
Shootyho archív
