Ani zďaleka netvrdím, že bez Československa by Slováci neexistovali už ako národ. S určitosťou však tvrdím, že bez Československa by nestáli tam, kde dnes stoja. K jeho demokratickej tradícii sa vraciame dodnes, hovorí v rozhovore k 95. výročiu vzniku 1. ČSR historik Roman Holec z Historického ústavu SAV.
Prečo Česi a Slováci uvažovali o tom, že založia spoločný štát?
Založenie nového štátu bolo racionálnym a produktívnym rozhodnutím českých a slovenských politických elít, rovnako prospešným pre Čechov, ako aj pre Slovákov. Proces začal v zahraničí vznikom Československej národnej rady začiatkom roku 1916 a doma rozhodnutím domácej politickej reprezentácie.
V Česku to bolo koncom mája 1917 a na Slovensku v máji 1918. Bol nerozlučne spojený s porážkou monarchie a jej spojencov vo vojne a s novou geopolitickou situáciou po jej skončení.
Pri vzniku spoločného štátu sa vychádzalo zo stáročných, neraz aj vykonštruovaných historických tradícií, vzájomnej blízkosti, intenzívnej spolupráce, z veľmi blízkych jazykov a napokon aj zo spoločných záujmov po predpokladanej vojnovej porážke monarchie. Obom národom pomohol nový štát etablovať sa v nových podmienkach strednej Európy a stať sa – ako celok – rovnocenným subjektom medzinárodného práva.
Deficitom nového štátu od začiatku bolo, že sa stal rovnakým multietnickým konglomerátom ako monarchia, na troskách ktorej ČSR vznikla a voči ktorej sa kriticky vymedzovala.
Rovnako veľkým deficitom nového štátu bolo nestabilné geopolitické prostredie vytvorené mierovými zmluvami po prvej svetovej vojne. Ak boli na jednej strane rodným listom pre ČSR, pre iné nástupnícke štáty sa stali dôvodom k nespokojnosti, nenávisti, traumám.
Česko a Slovensko mali od začiatku rozdielne podmienky. Česi patrili v Rakúsko-Uhorsku do priemyselného Predlitavska, Slovensko zasa do agrárnejšieho Zalitavska. Získalo niečo Slovensko v spojení s Českom v spoločnom štáte?
Možno ekonomika nebola pre Slovákov tým najvďačnejším priestorom v novom štáte. Určite však v oblasti školstva a kultúry sa Slováci po prvý raz v plnej miere emancipovali. Republika im otvorila okná do Európy a Slováci to maximálne využili. Českí učitelia a profesori, ako aj české umenie a kultúra, pomáhali naštartovať nebývalý vzdelanostný a kultúrny rast. Slovenská kultúra mala odkiaľ čerpať a učiť sa a voči komu sa aj tvorivo vymedzovať.
Republika naučila Slovákov politickej kultúre a umeniu politiky, demokratickým mechanizmom, ale aj záujmu o veci verejné. Slováci sa vyformovali v podmienkach ČSR na moderný národ s kompletnou sociálnou štruktúrou. Slovensko získalo po prvý raz medzinárodne akceptované hranice. To všetko boli obrovské zisky a nevyhnutným predpokladom pre ďalší národnopolitický vývoj.
Prečo sa v 1. ČSR podarilo dosiahnuť taký stupeň demokratizácie, keď s ňou nebola predchádzajúca skúsenosť?
Česká politika mala za sebou bohaté tradície už od polovice 19. storočia a predstava demokracie tu už mala dlho veľmi zreteľné kontúry. K tomu prispeli aj zahraničné vzory ako USA a Francúzsko a mnohé osobnosti svojou činnosťou. Slováci si zase z uhorských pomerov veľmi dobre osvojili, ako by politická prax vyzerať určite nemala. Z týchto skúseností sa – určite nie jednoducho a bez chýb – zrodil model, ktorý nemal v strednej a východnej Európe obdobu.
Aká bola prvá Československá republika v porovnaní s inými krajinami v Európe, aké mala renomé?
Vysoké renomé Československa je mýtom, ktorí dlhodobo kultivovali aj historici. Rovnako doboví politici kultivovali obraz republiky ako miláčika Dohody. Ani jedno, ani druhé nebola pravda. Susedia Československa mu nevedeli prísť na meno, západná Európa sa o republiku neveľmi zaujímala. Pilsudského autoritatívne Poľsko bolo pre Západ oveľa dôležitejšie ako demokratická ČSR.
Československo bolo demokratickým štátom, ktorý však mal svoje chyby krásy - neústavné postavenie piatich politických strán, slovenský problém, zbytočné nedôslednosti pri riešení menšinovej otázky. Vidieť ich treba, ale vidieť len chyby by bolo hrubým skresľovaním reality.
Masaryk, Beneš, Štefánik, Šrobár, to sú mená, ktoré sa s prvou ČSR najviac a najčastejšie spájajú. Kto ju podľa Vás najviac ovplyvnil?
Určite a jednoznačne Masaryk. Svojou autoritou, aureolou zakladateľa štátu, konceptom humanity a demokracie i predstavou politickej kultúry. Aj Masaryka, napriek nadštandardným právomociam a autorite, však negatívne ovplyvnila každodenná politická prax. Rovnako jeho zdravotný stav mu stále menej umožňoval vstupovať do konkrétnej politiky a napokon sa stal akoby „osamelým väzňom“ na Hrade a v Lánoch a živým svedomím pre tých, ktorí ešte nejaké svedomie mali...
ČSR existovala 20 rokov, čo všetko sa podarilo vytvoriť, vybudovať za tento čas? Aký bol život v 1. ČSR - bol pre Čechov a Slovákov kvalitatívne lepši, hodnotnejší ako počas Rakúsko-Uhorska?
Medzivojnová ČSR žila 20 rokov, čo je z historického hľadiska veľmi málo. Republika vyrástla na zelenej lúke, musela bojovať s ťaživými dôsledkami svetovej vojny i vojenského ohrozenia, na Slovensku sa všetko budovalo od nuly. Keď si však týchto 20 rokov porovnáme s tým, čo dosiahla v priaznivých geopolitických podminkach od roku 1993 Slovenská republika, tak vynikne politická, ekonomická i kultúrna transformácia po roku 1918. Kvalitatívny posun medzi 1918 a 1938 bol v zložitejších podmienkach podstatne väčší ako rozdiel medzi stavom v rokoch 1993 a 2013.
S akými najväčšími ťažkosťami sa počas dvadsiatich rokov svojej existencie muselo Československo z Vášho pohľadu boriť?
Republika musela klásť svoje politické i ekonomické základy v zložitom povojnovom období zmietanom ekonomickou krízou. A to ešte tá najväčšia kríza prišla o vyše 10 rokov. Zabezpečenie zahraničnopolitických garancií bolo pre ČSR životne dôležité, rovnako si nájsť trhy pre vlastný export, suroviny pre výrobu, zabezpečiť prácu ľuďom a podmienky pre podnikateľov, to boli rovnako existenčne náročné úlohy. A napokon všadeprítomnosť zložitej národnostnej a menšinovej otázky si akútne vyžadovala svoje riešenie, bolo nevyhnutné a v záujme štátu integrovať všetkých pre spoločné ciele.
To boli reálne ťažkosti, to boli aj výzvy pre politikov, podnikateľov, občanov štátu a ich reprezentácií. Aby sa všetci stotožnili s novou republikou a prijali ju za svoju.
Ani v jednej oblasti sa, pravda, nepodarilo splniť úlohy k úplnej spokojnosti všetkých. Niekde objektívna situácia prerástla možnosti štátu - príkladom je nemecký fašizmus. Inde sa stali brzdou subjektívne a mentálne prekážky, či už to bolo riešenie česko-slovenského vzťahu a národnostnej otázky. Ukázalo sa, že 20 rokov v takomto komplikovanom období bolo primálo a mnohé riešenia prišli už neskoro.
Vidíte nejaký odkaz 1. ČSR, ku ktorému by sme sa mohli vracať aj po 95-tich rokoch?
Ani zďaleka netvrdím, že bez Československa by Slováci neexistovali už ako národ. S určitosťou však tvrdím, že bez Československa by nestáli tam, kde dnes stoja. Dvadsať rokov ČSR znamenalo obrovskú možnosť, ktorú Slováci v maximálnej miere využili pre nebývalú akceleráciu všetkých rovín svojho života. Dvadsať rokov takejto „školy demokracie“ ich potom v SNP zdvihlo do boja proti vlastnému autoritatívnemu a nedemokratickému režimu, rovnako viedlo ich hlasovanie vo voľbách roku 1946. Návrat k ČSR znamenal návrat k štátu, ktorý sa mal vyvarovať všetkých predchádzajúcich nedostatkov a v úplne novej rovine postaviť svoje politické, ekonomické i národnostné pomery. V medzivojnovej skúsenosti a otvorenosti ČSR boli aj zárodky demokratizačného procesu v šesťdesiatych rokoch, ktorý sa odvolával a vracal ku všetkým pozitívnym tradíciám republiky. A tiež napokon rozhodnutie zbaviť sa komunistickej totality.
Vznik ČSR je preto pre Slovákov jedným z najvýznamnejších dátumov v dejinách 20. storočia. Tradície, skúsenosti, otvorenosť a demokratické hodnoty tohto štátu si musíme stále pripomínať, aby sme náhodou zbytočne nezablúdili na našej ceste dejinami. Lebo aj dnešok bude už zajtra históriou a zajtrajšok sa nás bude pýtať a hodnotiť náš dnešný stav. Odtiaľ pramení aj neustála aktuálnosť pripomínania si vzniku ČSR.
