Šéfka Asociácie poskytovateľov sociálnych služieb a riaditeľka zariadenia pre seniorov v bratislavskej Dúbravke Milada Dobrotková hovorí, že ťažšie si na život v domove zvykajú muži.
Analytici tvrdia, že starostlivosť o starých ľudí je pre starnutie populácie perspektívne zamestnanie. Súhlasíte?
„Určite áno. Populácia starne. Odkázaných ľudí pribúda. Zamestnancov v sociálnych službách bude pribúdať a bude to odvetvie, ktoré sa bude veľmi rozvíjať.“
Sociálna práca má imidž charity, ale na druhej strane sa hovorí, že na starostlivosti o starých a chorých sa dá dobre zarobiť. Ako to je?
„Možnože obidva tieto názory majú kus pravdy. Naozaj je to ťažká práca a nie je dobre zaplatená. My, spoločnosť, chceme, aby opatrovatelia boli vzdelaní a dodržiavali štandardy kvality, ktoré predpisuje zákon. Chceme, aby sa dobre správali k opatrovaným. Na druhej strane im dávame v čistom 350, možno 400 eur mesačne.“
Čiže človek, ktorý „podniká“ v tejto oblasti, si z toho dom nepostaví?
„Pre niekoho to môže byť výnosný biznis. Niekto očakáva, že klient, ktorý pôjde do zariadenia, naňho prepíše dom, byt. Alebo že mu dá celé desiatky tisíc eur na účet.“
Stáva sa to?
„Určite sa takéto voľačo stávalo. Vidím ako pozitívum, že v spoločnosti proti tomu začala veľmi ostrá kampaň.“
Pomôže neverejným poskytovateľom sociálnych služieb príspevok zo štátneho rozpočtu, ktorý v novele zákona o sociálnych službách navrhuje ministerstvo práce? Doteraz okrem Bratislavského kraja nedostávali nič.
„Pre nás to znamená garanciu, že približne jednu tretinu našich príjmov bude takýmto spôsobom garantovať štát a zariadenia budú takto finančne stabilizované.“
Myslíte si, že tento príspevok zníži poplatok za pobyt v takýchto zariadeniach?
„S touto finančnou injekciou rátame. Rátame, že príde príspevok v odkázanosti, ktorý je náhradou za sebaobslužné úkony klientov, ktoré stratili. Pre nás bude navyše príspevkom, ak zostane v zákone povinnosť samosprávy prispievať na prevádzku. Ak to takto bude, potom to budeme môcť premietnuť do zníženej ceny za služby.“
Štátny príspevok zariadeniam už nemá byť podľa návrhu novely v rovnakej výške pre všetkých klientov, ale podľa ich stupňa odkázanosti. Mnohé zariadenia tak dostanú menej ako doteraz. Je to spravodlivé?
„Každá rozpočtová strata bude veľmi bolieť. Ten, kto to bude musieť nakoniec zaplatiť, sú klienti alebo ich rodinní príslušníci.“
Rovnako je to asi aj s ochranou príjmu, peniazmi, na ktoré nebude môcť zariadenie seniorovi siahnuť. O čo menej budú platiť klienti, o to viac budú musieť zaplatiť ich príbuzní, nie?
„Ochrana príjmu je opäť len záťaž pre poskytovateľov, samosprávy alebo pre rodinných príslušníkov. Napríklad máme takého klienta, ktorý má dôchodok 186 eur. Teraz mu garantujeme 40 eur. V novelizovanom zákone mu budeme musieť garantovať 50 eur. Pre nás to bude strata, lebo tých 10 eur budeme musieť rozpočtovo prekryť. Budem musieť niekde ušetriť. Ušetriť sa dá jedine na zamestnancoch alebo v tom, čo nakupujeme. Potravinách.“
Môže sa v dôsledku toho v niektorých zariadeniach znížiť aj štandard poskytovania sociálnej starostlivosti?
„O tom som presvedčená. Určite sa zariadenia budú snažiť trošku ušetriť na tom, čo sa nakupuje. Úplne otvorene povedané, bude sa musieť šetriť na strave.“
Ministerstvo práce chce, aby na pomoc odkázaní seniori zostávali čo najviac v rodine alebo bývali v malých zariadeniach s 22 lôžkami. Je to správny smer?
„Je správne mať nízkokapacitné zariadenia, chceme to. Ale toto si môžu dovoliť len veľmi silné ekonomiky, ktoré sú schopné aj dotovať prevádzku týchto zariadení.“
Slovenská ekonomika podľa vás taká je?
„Som presvedčená, že nikde v Európe nebudú 22lôžkové zariadenia, lebo tam sa nedá objektívne zabezpečiť prevádzka.“
Prečo sa nedá zabezpečiť?
„Dvadsaťdva klientov nedokáže zaplatiť toľko zamestnancov, koľko je potrebných.“
Kto ľahšie prijíma, že pôjde do zariadenia pre seniorov, muži alebo ženy?
„Muži sú menej prispôsobiví. Dlhoročná skúsenosť je taká, že muži ťažko znášajú inštitucionalizáciu. Boli celý život vedúcou osobnosťou, ktorá zarábala, rozhodovala a viedla rodinu. Zrazu sa dostanú do stavu odkázanosti, keď musia prijať submisívnu úlohu. Musia prijať prebaľovanie, kŕmenie. Zmena životnej existencie je pre nich často neprijateľná. Muži často neprežijú čas, keď sa majú adaptovať na nové podmienky, a veľmi veľakrát rýchlo zomierajú. Ženy stav odkázanosti prijímajú podstatne lepšie. Možno preto, že sa starali o deti, že boli v pozícii, že sa treba o niekoho postarať. Videli, aký je to stav, keď bolo treba niekoho prebaľovať. Prijímajú tú úlohu podstatne lepšie ako muži.“
Aký typ ľudí si u vás najťažšie zvyká?
„Najťažšie je to pre tých, ktorí boli v živote generáli. Organizovali a zabezpečovali veci. Bez ohľadu na to, či ide o ženy, alebo o mužov. Pre nich je ťažké prísť do takéhoto zariadenia.“
Sú aj klienti, ktorí si nezvyknú?
„Mali sme taký prípad. Je to adaptačné zlyhanie. Aj prax hovorí, že rodine v takomto prípade treba povedať, že buď musia zmeniť zariadenie, alebo musia svojho otca, mamu zobrať domov. Ak tak neurobia, ten človek zomrie. Nie hneď, okamžite za hodinu, ale naštartuje sa proces postupného zomierania a v krátkom čase niekoľkých týždňov určite zomrie. Taký človek zomiera v depresii a vo veľkom žiali, lebo ho celý svet opustil.“
Ako reagujete na smrť? Dá sa zvyknúť na to, že je súčasťou práce?
„Myslím si, že na smrť sa zvyknúť nedá. Keď nám zomrie klient, musíme to odkomunikovať sami so sebou aj s klientmi.“
Klienti vedia, že niekto zomiera?
„Áno, samozrejme.“
Pripravujete ich na to, že niekto zomrie?
„Áno, určite. Keď je tam dobrý vzťah, tak sa to ťažko prežíva pre každého. Sadneme si. Pomodlíme sa. Povieme si, čo sme smiešne zažili a že už budeme spomínať len v dobrom na toho človeka. Oni potom majú záruku, že s každým sa takto rozlúčime. O nikom nebudeme hovoriť v zlom.“
Čo najviac riešia, na čo sa najviac sťažujú vaši klienti?
„Je to strava. Strava je vždy terčom kritiky. Najkritizovanejšie jedlo je ryba v piatok.“
Majú klienti na výber z viacerých druhov jedál?
„Varíme vždy len jedno jedlo, ale klienti majú právo z jedálneho lístka škrtnúť niečo, čo nechcú, a to potom nevaríme.“
Toto leto bolo horúco. Ako ľudia vo vašom zariadení zvládajú horúčavy?
„Starší ľudia s rôznymi prebiehajúcimi ochoreniami v latentnej forme ich znášajú ťažko. Srdiečko prestane dobre fungovať. Jedine pomôže veľa piť. Hydratácia má prednosť pred všetkým ostatným.“
Ktoré ročné obdobie je pre seniorov najhoršie?
„Hovorí sa, že jar, ale z mojej skúsenosti je to koniec leta a začiatok jesene.“
Chodia seniori od vás cez leto na prázdniny napríklad na dva týždne k svojim príbuzným?
„Ojedinele. Rodinní príslušníci ich skôr zoberú na víkend. Berú si ich najmä vtedy, keď je nejaká rodinná oslava.“
Keď k vám príde nový klient a stretnete sa s jeho príbuznými, už viete, či ho budú navštevovať, alebo nie?
„Áno. Ak bol senior v domácom prostredí a už sa oňho rodina starala a stalo sa, že deti si z toho rodiča urobili svoje dieťa, tak títo sú veľmi starostliví a veľmi citlivo vnímajú prechod. Veľmi sa snažia, aby opísali všetko, čo musíme s otcom alebo mamičkou robiť. Stretávame sa však aj s tým, že deti sú veľmi vyťažené v práci a majú tendenciu chodiť v iných hodinách než odporúčame. Snažíme sa, aby tú možnosť mali a prišli vtedy, kedy môžu.“
Kto z príbuzenstva najviac zvykne chodiť za seniormi?
„Partneri chodia každý deň, ako im len sily stačia. A ak hovoríme o deťoch, tak viac chodia ženy.“
Chceli by ste, v prípade ak budete bezvládna, skončiť v takomto zariadení, alebo by ste boli radšej, keby sa o vás postarali vaše deti?
„Keď sme toto zariadenie stavali, tak jedna izbička bola pripravená, že toto bude moja (smiech). Potom, že ma tam privezú na vozíku a budeme so známymi hrať karty. Keď sa človek naozaj vžije do tej situácie, že či chce, aby zostal v zariadení, aby v ňom zomrel alebo v nejakom svojom domácom prostredí, nikto si nemôže vybrať zariadenie. Preto je potrebné, aby sme stavali byty pre seniorov. Niečo také, kde budú bývať komunity seniorov. Aby boli vytvorené malé činžiačiky, kde budú len seniori. Teším sa, že keď tá možnosť bude, určite si takéto bývanie zadovážim. A v takom bývaní by som chcela zostať. Chcem si to vybaviť tak, aby som tam mohla zostať až do smrti.“
