Slovensko smeruje k stavu, v akom pred 20 rokmi začínalo

Dvadsať rokov „budovania štátu“ malo tri základné fázy, ktoré sa dajú pomenovať podľa premiérov. Mečiarovské obdobie trvalo šesť rokov, lebo vláda Jozefa Moravčíka v ňom predstavovala iba epizódu. Dzurindovské štádium bolo o dva roky dlhšie, lebo čudesne pretrvalo takmer dve funkčné obdobia. V lete 2006 sa začala tretia etapa, v ktorej dominuje Robert Fico – epizóda s vládou Ivety Radičovej to iba potvrdila a posilnila.

Hoci sa jednotlivé obdobia od seba v mnohom odlišujú, jedno majú spoločné: v žiadnom z nich sa štát nestaval na základoch, ktoré by boli pevné a trvalé. Po dvadsiatich rokoch „budovania“ sa tak republika dostala do stavu, ktorý poslanec Radoslav Procházka výstižne charakterizoval slovami, že štát nám padá na hlavy.

Menný zoznam predsedu

Najhoršie a najnebezpečnejšie chvíle zažila republika krátko po svojom vzniku. Oficiálny slogan, že nový štát vznikol pre ľudí, sa dal čoskoro doplniť neoficiálnym dodatkom, že ich menný zoznam vypracoval predseda HZDS. Všetko, čo jeho garnitúra urobila, malo jasný účel – museli z toho profitovať ľudia politicky a ekonomicky blízki „zakladateľovi štátu“. Prepojenie politiky a skupinového záujmu deformovalo verejný život do odpudzujúcej podoby.

Privatizácia podnikov, ktorá mala byť impulzom pre oživenie ekonomiky a vytvoriť zdroje pre financovanie nevyhnutných reforiem, sa zvrhla na privatizáciu stranícku. Stala sa viac než stodesať miliardovým zdrojom korupcie a nezákonného obohacovania. Politicky kontrolované štátne banky vytvorili aj ďalší, takmer 130-miliardový zdroj pre „prijímateľov“ nenávratných úverov. Korupčný vládny projekt sa realizoval v adekvátnom politickom režime - americký politológ Fareed Zakaria ho označil za neliberálnu demokraciu a domáci politickí komentátori nazvali demokraciou karpatského typu.

Jej súčasťou sa stalo potláčanie opozície, čistky v štátnej správe, obmedzovanie práv menšín, používanie spravodajskej služby na kriminálne účely, útoky na predstaviteľov odborov, cirkví, novinárov, umelcov, akademickú obec i mimovládne organizácie. Pretože početné demarše a iné výstrahy zo zahraničia nezabrali, po zmarenom referende krajiny Európskej únie a NATO definitívne prestali považovať Mečiarovu garnitúru za akceptovateľného partnera na rozhovory o členstve. Na vtedy aktuálnu otázku, či je predseda HZDS ruským agentom, dávali novinári obligátnu odpoveď: nie je dôležité, či agentom je. Podstatné je, že keby bol, nekonal by inak.

Najväčším prínosom mečiarizmu bolo to, že sa v odpore proti nemu v nebývalej miere zmobilizovala verejnosť. Výsledkom občianskej mobilizácie bola nielen veľmi vysoká (viac než 83-percentná) účasť vo voľbách, ale aj jasné víťazstvo dovtedy opozičných strán.

Koniec alternatívy

Prvá vláda Mikuláša Dzurindu vykonala veci, ktoré republika naliehavo potrebovala. Po istom váhaní prijala balíček stabilizačných ekonomických opatrení, ktorý pripravil vicepremiér Ivan Mikloš. Balíček mal ťažké sociálne dopady (nezamestnanosť sa vyšplhala nad 19 percent), ale pomohol obnoviť makroekonomickú rovnováhu a vytvoril predpoklady pre ekonomický rast. Vicepremiér a ministerka financií Brigita Schmögnerová spustili aj finančne náročný proces ozdravenia bánk a ich privatizácie a dotvorili aj inštitucionálny rámec pre fungovanie trhovej ekonomiky. Zahraničie ocenilo, že po Mečiarových excesoch sa vládlo bez demokratických deficitov – preto už v decembri 1999 summit Európskej únie oficiálne vyzval republiku na rozhovory o vstupe.

Okrem toho, že vládna zostava vykonala, čo bolo vo verejnom záujme, robila aj veci, ktoré boli iba v záujme ľudí a skupín na ňu napojených. Pred parlamentnými voľbami v roku 2006 sa predstaviteľ Európskej komisie pre boj s korupciou zhodol s veľvyslancom USA na Slovensku, že Dzurindova vláda vedie krajinu do aliancie i Únie, ale že „korupcia je jedným z najväčších problémov, ktoré treba riešiť“. Hoci aj voličom SDKÚ bolo známe, že pokladník Gabriel Palacka koná podľa toho, aké to má pozadie pre stranu, voľby dopadli tak, že SDKÚ mohlo znovu postaviť premiéra.

Druhá Dzurindova vláda dostala krajinu do aliancie i Únie, ale pre politikárčenie premiéra sa dostala aj do menšinového postavenia. Bolo zjavné, že pri každom dôležitejšom hlasovaní, a to aj o reformných zákonoch, sa kupujú hlasy poslancov. Systémová korupcia sa stala podstatnou súčasťou spôsobu vládnutia. Presnú predstavu o tom, ako systém fungoval, dalo po piatich rokoch zverejnenie spisu Gorila. Kríza, v ktorej Dzurindov kabinet v roku 2006 končil, bola taká hlboká, že sa okamžite obnovila, aj keď novú stredopravú vládu už neviedol Dzurinda. Pád Ivety Radičovej a predčasné voľby potvrdili, že zoskupenie v tejto zostave už nie je životaschopnou politickou alternatívou.

Ide o ovládnutie zdrojov

Robert Fico uspel vo voľbách 2006 vďaka tomu, že zdôrazňoval mravný úpadok politiky a voličom ponúkal evergreen o „krajne pravicovej vláde“, ktorá myslí len na bohatých. Keď si mal vybrať, či vytvorí koalíciu s niektorou zo stredopravých strán, alebo s tými, ktoré v 90. rokoch urobili zo Slovenska čiernu dieru Európy, vybral si druhú možnosť.

Jeho vláda nemusela prijímať žiadne stabilizačné balíčky, lebo ekonomika rástla rekordným tempom. Na rozdiel od predchádzajúcich garnitúr, ktoré klientelisticky a korupčne využívali najmä privatizáciu, nová zostava sa sústredila na klientelistické a korupčné využívanie verejného obstarávania. Po troch rokoch jej vládnutia Transparency International upozornila, že škody, ktoré pri tom vznikli, majú makroekonomickú úroveň a predstavujú hrozbu nielen pre verejný život krajiny, ale aj pre jej ďalší hospodársky rast.

Premiér Fico legitimizoval stranícky klientelizmus výkladom, že v politike ide o ovládnutie verejných zdrojov a o ich využívanie na politické ciele. Početné kauzy odhalili, že strana Smer-SD z nich najviac dopriala svojim sponzorom a „akcionárom“. Verejné zdroje využívala aj na to, aby vo voľbách zvýšila šance komunálnych a regionálnych straníckych štruktúr, lebo ako tvrdil premiér, „o tom je politika a celý svet takto funguje“.

Verejné zdroje použil aj na to, aby odmenil voličské skupiny, ktoré ho vo zvýšenej miere podporili. Prvé štyri roky vládol tak, aby krajine „predal“ sám seba ako premiéra. V novom funkčnom období sa zmenilo len jedno – všetko podriaďuje tomu, aby voličom ponúkol sám seba ako najlepšieho kandidáta na prezidenta.

Po dvadsiatich rokoch od vzniku republiky krajina naliehavo potrebuje hlbokú a zásadnú zmenu svojho spravovania, ale v politickom spektre zatiaľ niet sily, ktorá by ju pripravila a zrealizovala. Spolu s dlhovou krízou v eurozóne a recesiou v Únii to vytvára kombináciu, ktorá môže viesť ku kritickému stavu. K podobnému, ak nie k horšiemu, v akom republika pred dvoma desaťročiami začínala.

Autor je politický komentátor Trendu