Bruselský zápisník
Keď padá strecha nad europarlamentom

Šéf belgickej diplomacie Didier Reynders sa tento týždeň pridal k zástancom jedného sídla pre Európsky parlament.

„Presuny medzi Bruselom a Štrasburgom sú jednoducho príliš drahé,“ vyhlásil.

Iróniou je, že už druhýkrát diskusiu o „putovnom cirkuse“ vyvolala poškodená „povala“. Pred štyrmi rokmi sa totiž v štrasburskej rokovacej sále zrútila časť stropu, našťastie, v čase, keď v miestnosti nikto nebol.

„Stalo sa to presne nad mojím miestom,“ zverila sa mi vtedy zhrozene jedna slovenská europoslankyňa, prekvapená nečakanou rizikovosťou svojho povolania. Tento mesiac nastalo repete v Bruseli, v rokovacej sále sa našli praskliny, takže ju bolo treba uzavrieť.

A kritici oprášili otázky, prečo vlastne musia europoslanci, stovky úradníkov a tony dokumentov putovať každý mesiac 440 kilometrov z Bruselu na „plenárky“ do Štrasburgu.

Podľa prepočtov to totiž stojí 200 miliónov eur a 20 000 ton emisií CO2 ročne a navyše to očividne otravuje väčšinu zainteresovaných…

Vysvetlenie je jednoduché. Zmenu by museli schváliť všetky krajiny a Francúzi sa svojho sídla, ktoré prináša miestnym hotelom a reštauráciám tučné zisky, nemienia vzdať.

Aby zmätku nebolo dosť, prívržencom jedného sídla je aj predseda europarlamentu. Na rozdiel od väčšiny však v súboji medzi Bruselom a Štrasburgom volí možnosť B.

Euroskeptici majú na vec priamočiarejší pohľad. Padajúce stropy sú pre nich vítaným symbolom Európskej únie rútiacej sa do záhuby. To je už ale úplne iná story.