Príde mi humorné myslenie pacientov, že ak mi zaplatia do vrecka, vyberiem im z hlavy viac nádoru, a ak nič nedajú, niečo im tam nechám, čuduje sa v otvorenom rozhovore neurochirurg, ktorý na Slovensku ako prvý začal nosiť odznak, že odmieta úplatky.
Čo robí neurochirurg?
Väčšinu jeho práce tvorí operačná liečba ochorení nervového systému. Patria sem operácie na mozgu a mieche, teda operácie centrálneho nervového systému, a tiež na periférnych nervoch, čo sú nervy na končatinách. K tomu treba pridať degeneratívne a úrazové ochorenia chrbtice. Zakročiť teda môžeme prakticky od nádorov na mozgu až po končeky prstov na nohách. Na našej neurochirurgii robíme okolo 1200 operácii ročne, z nich viac ako polovicu tvorí ochorenia krčnej, hrudnej či driekovej chrbtice. Zvyšku dominujú operácie mozgu buď v dôsledku úrazov, vrodených ochorení, nádorov alebo cievnych príhod.
Nervy sú rozmerovo veľmi malé, je ich veľa, ako ich rozoznávate?
Niektoré majú hrúbku ako malíček, iné len tri milimetre. Prakticky všetky operácie na chrbtici a asi osemdesiat percent na mozgu preto robíme pod mikroskopom. Nemôžeme si dovoliť seknúť sa ani o milimeter, lebo ak sa hrabete v ľudskom mozgu, pre pacienta to môže mať neblahé následky. Napríklad už nebude môcť rozprávať alebo hýbať končatinami. Je to náročný medicínsky odbor, ale na druhej strane, ktorý takým nie je?
Vy však máte smolu, že sa vám nemôžu triasť ruky.
Nemali by sa, ale nielen nám. Týka sa to všetkých chirurgov, lebo inak sa môže stať to, čo spomínam vyššie. (smiech)
Nerv je ako elektrický kábel s viacerými žilami
Ako vyzerá nerv?
Vezmite si cievu ako dutý káblik alebo potrubie. Nerv je čosi podobné, ale podstatne jemnejšie, a najmä nie duté. V jeho vnútri sú vlákna nervovej bunky spojené do určitých fasciklov. Predstaviť sa to dá aj ako elektrický kábel s niekoľkými žilami.
Nervy pritom slúžia na prenášanie informácií, teda nervových vzruchov. Keď chcete pohnúť ukazovákom pravej ruky, musí sa to zrodiť vo vašej hlave. Z motorického centra potom táto informácia odíde do svalu ukazováka, inak ten pohyb nevykonáte. Alebo varíte a nechtiac sa dotknete horúceho sporáka. V priebehu milisekundy nervové zakončenie na bruškách prstov vyšle vzruch do centra vášho mozgu, tam sa to vyhodnotí a okamžite príde odpoveď, aby ste tú ruku odtiahli. Keby vám nervy vôbec nefungovali, ruku by ste tam nechali, lebo by ste nič necítili. Inak prvé štyri prsty na ruke má na starosti jeden nerv, malíček zase druhý.
Dokážete „opraviť“ nervy pri končatine, ktorá bola amputovaná trebárs motorovou pílou?
Dá sa to, ale pri motorovej píle by to bol problém. To zranenie je totiž naozaj devastačné, pracovali by sme s franforcami. Lepšie by bolo, ak by šlo o odseknutie niečím veľmi ostrým, o čistú sečnú ranu. Spoluprácou viacerých odborníkov by sa ruka možno zachránila. Nesmel by chýbať cievny chirurg, inak by prišívaná časť odumrela pre absenciu výživy, teda krvného obehu, niekto tiež musí zošiť svaly. Ja zašijem nervy a koža už bude to najmenej. Aj tak však bude výsledok neistý.
Prečo?
Lebo ešte musí nastať bezproblémové hojenie, a ani vtedy nie je garantované, že sa obnovia funkcie amputovanej končatiny. Vieme to len predpokladať, ale medicína je rovnako pekná ako nevyspytateľná. Koľkokrát spravíme maximum, nie sú žiadne komplikácie, a napriek tomu to niekde zlyhá. To sú tie veci medzi nebom a zemou, vďaka ktorým nedokážeme poskytnúť stopercentnú záruku, nech sa akokoľvek snažíme.
Lekár niekedy musí klamať
Zvyknú lekári plakať?
Určite, ale skrývajú to. Nevidel som ich plakať predo mnou, ale stretol som mnohých smutných, nešťastných, dojatých aj nadšených. My plačeme vnútorne, nie navonok. Nefungujeme na princípe, že o tretej nám padla a ideme domov s čistou hlavou, vždy si v nej nesieme osudy bolesťami trápených ľudí. Keď sa mi podarí zachrániť život pacienta s obrovskými zraneniami, napríklad motorkára bez prilby, je to neskutočná vec, veď som ho vzal hrobárovi z lopaty. Na druhej strane opakovane zažívame smrť v priamom prenose, keď niekoho resuscitujeme a on umrie priamo pre našimi očami.
Môže lekár pacientovi milosrdne klamať?
Niekedy musí, alebo realitu aspoň trochu zaobaľovať. Ak má niekto zhubný nádor a ja viem, že má pred sebou maximálne 10 mesiacov života, nemôžem mu to vmietnuť do očí. Musím mu vliať nádej, koniec koncov, nebol by jediný, čo sa vyhrabe aj z na pohľad smrteľného ochorenia. A čo ak medzitým niekto príde s geniálnym liekom? Samozrejme, tá lož nesmie byť prehnaná, lebo stačí, ak si pacient pozrie perspektívu svojej diagnózy na internete, a okamžite mi prestane veriť. Moja liečba je totiž len časť z úspechu, zvyšok tvorí ochota pacienta bojovať a dôvera v lekára. Ak mu vezmem nádej, prehrali sme obaja. Každému to treba dávkovať inak, neexistuje univerzálny recept. Lekár teda musí byť aj psychológ. Ak nie je, pacientovi niet čo závidieť.
Operujete, máte pred sebou živého človeka, zrazu zomrie. Dá sa na to zvyknúť?
Dá, je to aj istá deformácia daná naším povolaním. Nikdy sa s tým nezmierite, na chvíľu vás to zastaví, niečo zlé pribudne do vašej psychiky, ale zvyknúť si musíte. Ak sú raz nejaké zranenia nezlučiteľné so životom, nezmeníte to. A platí aj to, že lekár oveľa viac trpí pri smrti malého dieťaťa. Predsa len je to iné, ako keď umrie 75-ročný starček. Racionálne rozumieme tomu, že aj ten pán ešte mohol žiť povedzme ďalších 10 rokov, ale podvedome vás viac trápi to dieťa.
Mozog staršieho človeka je menší
Ktoré medicínske odbory považujete za psychicky najťažšie?
Určite onkológiu a psychiatriu.
Prečo to druhé?
Lebo psychiater sa dennodenne stretáva s obrovskými životnými katastrofami. Choroby ako schizofrénia a podobne sú vlastne nevyliečiteľné, čiže je v tom aj istá márnosť, hoci pacienta možno liekmi utlmovať a udržiavať v relatívne prijateľnom stave. Koľko iných odborov naráža takmer výhradne na neliečiteľné stavy? Ešte aj na tej onkológii je veľa prípadov, keď sa človek vylieči. V skutočnosti však nie je podstatné, kto z nás to má ťažšie, dôležité je, že vás to musí baviť. A to platí aj pre murára, nielen pre chirurga.
Čo je pravdy na tom, že pacient neraz dopláca na nesprávnu diagnózu? Má nádor kdesi v čelovom laloku, ktorý tlačí na centrá v mozgu, čo sa prejaví zmenami v psychike. Neskončí taký človek najskôr u psychiatra, hoci by mal ísť rovno k vám?
Áno, stáva sa to, lebo v istej fáze ochorenia je ťažké stanoviť presnú príčinu. Ak staršiemu pacientovi narastie v tejto zóne nádor, a začne byť dezorientovaný, zmení sa mu vôľa, a do toho ho pobolieva hlava, lekári majú tendenciu pripisovať to veku. Výsledkom je, že skutočná diagnóza sa zachytí neskôr. Iné je, ak pacient z ničoho nič ochrnie, vtedy sa dá hneď predpokladať, že problém je v mozgu alebo mieche.
Vyzerá mozog mladého človeka inak ako u 90-ročného?
Ten starý je menší, teda atrofovaný. V hlave takého človeka je trochu viac priestoru, čo je dôsledok toho, že lebka ako taká sa nezmenšuje.
V päťdesiatke máme odpracovaných možno o osem rokov viac
Čo všetko vplýva na nepohodu lekára? Lebo tých nevrlých nie je málo. Odmyslime si teraz osobnostnú výbavu, teda tých, čo tam nemajú čo hľadať.
Určite únava. Ak máte dlhú službu, a trebárs aj relatívne pohodovú, že nie je veľa pacientov, určite sa po nej rýchlejšie zregeneruje mladý lekár než starší. Klamal by som, samozrejme, ak by som tvrdil, že v žiadnej službe nezažmúrim oko, stáva sa aj to. Ale sú najmä také, kde sa nezastavím, operujem, lietam na JIS-ku, na oddelenie a podobne. Už samotný fakt, že ste niekde zatvorený iks hodín bez prestávky, je stresujúci, tobôž ak ste celý čas vystavený psychickej záťaži.
Dá sa v nemocnici dodržiavať Zákonník práce?
Nie, lebo je málo lekárov. Spočítajte si hodiny, ktoré odrobíme aj s nadčasmi. Výsledkom je, že ak by som dodržal čísla, ktoré spomína zákon, a robili by to všetci, v niektoré dni by nemal kto pracovať.
Konkrétne?
Počas dňa robím osem hodín, potom môže nasledovať buď malá alebo veľká služba. Malá trvá 15,5 hodiny, čiže som v práci až do rána do siedmej. Také mám povedzme štyri mesačne, teda 62 hodín. Dajme tomu, že 28 hodín si vyčerpám ako náhradné voľno, ostane 34 hodín nadčasov. K nim treba pripočítať dve veľké služby mesačne, jedna má 24 hodín, spolu 48. Po odpočítaní 14 hodín náhradného voľna ich ostane 34. S tými prvými je to 68 hodín nadčasov mesačne, za rok po odpočítaní náhradného voľna 816 odpracovaných hodín popri bežnom pracovnom čase. Za jeden mesiac teda odpracujeme možno päť až šesť týždňov, a v päťdesiatke budeme mať odpracovaných toľko, ako iní trebárs vo veku 58 rokov.
Štve vás to?
Inak som to bral, keď som bol slobodný, inak to beriem dnes, keď mám rodinu, dve deti, a musím myslieť aj na ne. Už nemôžem premýšľať ako slobodný bez záväzkov. Chcem sa venovať potomkom, hrať sa s nimi, behať po lúke, lebo čo im dám, akú lásku im poskytnem, aké hodnoty uvidia, takí raz budú. Ak budú vnímať unaveného a frustrovaného otca, čo si z toho odnesú?
V čakárni sa na nás vybúria tí istí, čo aj na pokladníčke v Tescu
Súvisí to aj so správaním sa lekárov k pacientom?
Vy chcete, aby boli vždy len príjemní. Ale úprimne – dá sa to? Sú všetci vo svojich zamestnaniach vždy a ku každému výhradne príjemní? Aj lekár má predsa svoje problémy, zdravotné, osobné, rodinné. A nie všetko vždy dokáže uhrať tak, aby sa mohol tváriť bezstarostne. Keď vám v zime praskne radiátor a musíte to akútne riešiť, asi nepôjdete do práce nadšený. Treba sa síce odosobniť, ale nie vždy to ide. A ak sa problémov nakopí viac, o to horšie. Na prasknutie nervov potom stačí jeden drzý pacient, ktorý odmieta rešpektovať pokyny pre liečbu. Ako dôsledok tak môže vzniknúť to, že zlú náladu pocíti nielen pacient, ale aj sestrička alebo sanitár. Človek to však nerobí naschvál s výnimkou tých, čo majú aroganciu v povahe. Žiaľ, aj takých lekárov je dosť. Asi toľko ako arogantných pacientov.
Nervóznych pacientov by ubudlo, keby nemuseli hodiny presedieť v čakárni.
Keď idú tí istí pacienti do Tesca, nakúpia a dlho stoja v rade, lebo ide len jedna pokladňa, čo urobia? Čakajú a mlčia. Časť z nich sa zase vyvŕši na pokladníčke, hoci tá za nič nemôže. A práve tí istí sa zvyknú vyvŕšiť aj na sestričke v čakárni. Nikoho nezaujíma, že pred nimi prišlo iks iných pacientov a ja sa im musím venovať.
Ak sú plné čakárne, nie je to problém zlyhávajúcej organizácie práce? Sedieť tam štyri alebo päť hodín je bežné. V Tescu sa toľko nečaká.
Do istej miery áno, ale nie všade sa to dá zorganizovať tak, aby ste nečakali, napríklad na urgentnom príjme. Čo si naplánujete, ak vám sanitka vozí jedného zraneného za druhým? Na našej neurochirurgii v nemocnici neustále stúpa počet pacientov, napríklad na kontroly po operáciách. Kopili sa pred ambulanciami, tak sme ich v istej fáze začali objednávať, čo dosť pomohlo, lebo už nečakajú viac ako 10 či 15 minút.
Uleteli vám niekedy nervy pri pacientovi?
Určite, ale potom som vedel urobiť aj krok b, teda ospravedlniť sa. Ak ste úprimný, nehráte kadejaké hry, pacient to dokáže pochopiť. Praxou som zistil, že sa dá porozprávať aj s nervákom, len to treba robiť trochu inak. Lekári si musia na to všetko dávať pozor, lebo pri nervozite a únave môže človek vyrobiť oveľa vážnejší problém.
Aký?
Napríklad zle vyhodnotiť kontrolné CT alebo laboratórne vyšetrenie, čo môže pacienta naozaj poškodiť.
Zdravotníctvo je služba, musí mať svoju cenu
Na jednej strane počúvame plač, že je málo peňazí v systéme, na druhej len v žilinskej nemocnici sa na upratovaní roky preplácalo 64-tisíc eur mesačne. Sám ste o tom písali na blogu.
A nič sa napriek tomu prípadu nedeje. Nik však dnes nemôže presne povedať, koľko peňazí v zdravotníctve potrebujeme, lebo stále nefunguje na báze reálnej platby. Zdravotníctvo síce nie je obchod, ale služba, aj tá však musí mať nejakú cenu. Ak pečivo v obchode stojí 40 centov a vy máte len 30, nepredajú vám ho. V nemocnici však tú službu dostanete, hoci za vás nik nezaplatí reálnu cenu.
Konkrétne?
U nás máme poisťovňou stanovenú paušálnu cenu za jednu hospitalizáciu na neurochirurgii, a to bez ohľadu na to, aké má kto ochorenie, koľko u nás leží, či má pooperačné komplikácie alebo nie. U niektorých pacientov sa do limitu zmestíme, u iných nie je šanca.
Poisťovňa vám teda zaplatí rovnakú sumu za človeka, ktorý leží dva dni, a za pacienta, ktorý tam strávi tri týždne s tým, že ho dvakrát reoperujete?
Presne tak. A tá paušálna platba, logicky, nezohľadňuje reálne náklady, ktoré s komplikovaným pacientom máme. S tým, že máme stanovené aj limity na počty hospitalizácií. Predtým to bolo 65 pacientov, teraz od júla je to 57 mesačne od Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Limit je stanovený na obdobie pol roka, my však už dnes objednávame pacientov na koniec januára budúceho roka. Ako potom môže manažér nemocnice ovplyvniť a naplánovať tie objednávky tak, aby neprešvihol budúci limit, keď ho ani nepozná? Predstavte si, že poisťovňa o pol roka príde s tým, že nám zníži limit z 57 na 50. My už budeme mať objednaných pacientov na pol roka dopredu. Poviem potom 42 pacientom, že ešte musia počkať? Čakali nebodaj málo?
Z čoho sa platia náklady nad paušál za hospitalizácie?
Z ničoho. Nemocnica to vykáže ako dlh.
Existuje čosi ako katalóg cien v zdravotníctve, teda koľko stojí napríklad operácia nádoru v tej a tej časti mozgu či miechy?
Nie. Ocenené výkony sú len za takzvanú jednodňovú chirurgiu plus sú stanovené ceny špeciálneho zdravotného materiálu ako obväzy, injekčné striekačky, implantáty, skrutky, ventily do mozgu na hydrocefalus a podobne. S tým, že na všetky máme stanovený mesačný limit, napríklad 40-tisíc eur.
V čom si konkurujú poisťovne? Takmer v ničom
Kde sa dá v zdravotníctve šetriť?
Treba presne definovať, čo je štandard a čo nadštandard zdravotnej starostlivosti. Prvý balík nech je hradený z povinného poistenia, druhý zo súkromného pripoistenia občana. Napríklad implantáty – nech má každý garantovaný ten základný, a ak chce niekto drahší, nech si priplatí. Dnes poisťovňa uhradí oba, hoci jeden je oveľa drahší a kvalitou porovnateľný s tým druhým.
Okrem toho dnes máme na trhu viac poisťovní, lebo vraj je dobré, ak existuje konkurencia. A kde je? V čom si tie poisťovne konkurujú? V čom závažnom máte výhodu, že ste v Dôvere, a nie vo Všeobecnej zdravotnej poisťovni alebo naopak? V drobnostiach?
Napríklad v čakacích lehotách, ale súhlasím, že konkurencia je pre platcu poistného neviditeľná. Rozumiete teda Ficovmu zámeru mať iba jednu poisťovňu?
Možno je to dobrý nápad. Musí však povedať aj to, ako sa to bude vyvíjať ďalej. Keby to vláda chcela urobiť rozumne, Dôvere predsa nemusí zaplatiť ani euro. V štátnej poisťovni vytvorí pre pacientov také podmienky, že sa sami prehlásia a v Dôvere nik neostane.
S firmami, kde si štát dosádza svojich manažérov, máme dosť zlých skúseností, VŠZP nevynímajúc. Prečo by mal byť cestou monopol riadený nemotivovanými ľuďmi, ktorí vedia, že tam budú len do výmeny vlády?
Veď práve o tom to je. Nesmú tam nastupovať politicky dosadení manažéri, ale odborníci. Čo je to za krajina, v ktorej už pomaly aj upratovačky v štátnej správe budú politickými nominantkami?
Každá vláda si bude dosadzovať svojich. Nie je ten, čo tvrdí, že odstavením súkromných poisťovní vznikne jedna kvalitná štátna, a odrazí sa to na kvalite služieb, naivný? V čom je záruka, že potom to bude iné?
Nikde. Faktom ale je, že súčasný stav tiež nie je v poriadku, lebo myšlienka viacerých vzájomne si konkurujúcich poisťovní nikam neviedla. Poisťovňa má byť len pokladničnou správou a presúvať vybraté zdroje od pacientov k lekárom a nemocniciam. Prečo by vlastne mala vytvárať zisk?
Zisk je motivujúcim faktorom podnikania. Prečo by ho nemali mať poisťovne ako jediný článok z reťaze? Majú ho farmaceutické firmy, lekárne, výrobcovia špeciálneho zdravotného materiálu aj ďalší.
Kedysi bolo všetko štátne. Zrazu však z nemocníc začali odchádzať niektoré veci do súkromnej sféry. Zásadne však len tie ziskové, napríklad dialýzy a laboratóriá. Stratové veci tam ostali, a my sa s nimi dnes musíme boriť. Keby tie ziskové ostali v rukách štátu, a hospodárili by ekonomicky, peniaze z nich by ostávali v systéme a dali by sa z nich dotovať ekonomicky horšie oddelenia.
Tí, čo kašlú na prevenciu, by mali platiť viac
Iné zdroje šetrenia nevidíte?
Prečo máme zo solidárneho balíka poistného rovnako platiť ľudí, ktorí nefajčia, nepijú, športujú, zdravo sa stravujú a pravidelne chodia na preventívne prehliadky spolu s ľuďmi, ktorí si zámerne celý život humpľujú svoje zdravie a na prehliadky kašlú? Prečo vôbec majú platiť rovnaké poistenie, ak jeden je zodpovedný a druhého to nezaujíma?
Na to by nejeden odpovedal tak, že umrie skôr, a v skutočnosti štátu skôr ušetrí, keďže mu nebude musieť vyplácať dôchodok tak dlho ako zdravému.
Lenže nepochybne sa dá štatisticky dokázať, že taký človek zo solidárneho balíka ešte pred smrťou vytiahne viac, než ten, čo žije zdravo. Nezodpovední ľudia sú pre systém drahší, a preto by sme ich mali nejako postihnúť, trebárs vyšším poistným. Alebo naopak, tým zdravým poskytnúť nejaký benefit.
Čo lieky?
Obrovskú časť celkového balíka vraj u nás zhltnú lieky, hovorí sa, že ročne sa ich na Slovensku vyhodia tony. Môžem však zodpovedne povedať, že na našej neurochirurgii na nich už nemáme kde šetriť. V zdravotníckom systéme však nie sú len nemocnice, ale aj ambulancie, a tam naozaj vidím istú nadpreskripciu, čiže sa predpisuje viac liekov ako treba. Možno aj preto, lebo niektorých lekárov k tomu motivujú farmaceutické firmy.
Že funguje kongresová turistika, že niektorí lekári sú motivovaní aj dovolenkami a peniazmi od výrobcov liekov, sa vie roky. Čo s tým?
Stačí spraviť to, po čom sa volá už desaťročia – stransparentniť systém. Treba zaviesť elektronické liekové knižky s voľným prístupom pacientov do systému plus tvrdú kontrolu od poisťovní. Ak má pacient vysoký tlak s tým, že užíva dve tabletky denne, čiže 60 mesačne, a samotné balenie ich obsahuje práve 60, nemôže ich mať vypísaných viac ako 12 do roka. Ak mi však v elektronickom systéme vybehne, že ich mal 15, treba si posvietiť na lekára, nie? Koľkokrát dnes dostáva jeden pacient rovnaké lieky duplicitne, lebo mu ich predpíše nielen obvoďák, ale aj traja špecialisti?
Výpovede prišli až minulý rok, lebo nás inšpirovali Česi
Koľko zarábate? Na blogu ste písali, že v prepočte na hodinu menej ako inštalatér alebo kachličkár, ktorý vám obkladal kúpeľňu. Kritici namietajú, že lekári sa vôbec nemajú zle, a bolo to tak aj pred nátlakovou akciou s výpoveďami.
Od júla mám tarifný plat zo zákona 1461 eur v hrubom. K tomu treba pripočítať peniaze za služby, u mňa je to asi tretina z toho základu. Samozrejme, v porovnaní s chudobnými ľuďmi to nie je málo, ale celkom slušné. Dá sa však na to pozerať aj z opačnej strany. Peniaze za odvedenú prácu síce nie sú všetkým, ale nepochybne sú dôležité.
Ste jedným z tých, čo dali a neskôr stiahli výpoveď v rámci akcie LOZ. Neprekážalo vám, že vtedajší šéf LOZ Kollár zásadne aktivizoval lekárov len vtedy, keď bola pri moci pravica? Prvýkrát vyskakoval za druhej Dzurindovej vlády, za prvej Ficovej poctivo mlčal a znovu začal, až keď prišla Radičová. Pritom za Fica na tom lekári neboli o nič lepšie ako predtým či potom. Trochu selektívny prístup, nie?
Ak mám povedať pravdu, nikdy som sa nad tým takto nezamýšľal, hoci fakty, ktoré uvádzate, sedia, a sú pravdivé. Mňa zaujíma skôr myšlienka, ako zachrániť zdravotníctvo. Možno to všetko prišlo až minulý rok, lebo nám veľkú odvahu dodali Česi, ktorí nás predbehli, a s podobnou nátlakovou akciou uspeli. Asi k tomu výrazne prispeli aj úvahy o transformácií nemocníc na akciovky, ale primárny bol určite úspešný model v Česku.
Je etické brať si ako rukojemníka pacienta, ktorý je v tom nevinne? Za stav zdravotníctva totiž zodpovedá len sekundárne tým, koho si volí. O umelom vypisovaní sa lekárov na PN v tom čase ani nehovorím.
Prečo umelom? Príde január, udrú mrazy a zrazu tu bude aj obrovská chrípková epidémia. Myslíte si, že ľudia vtedy podvádzajú?
Viacerí lekári to priznali ako súčasť taktiky celej akcie. A chrípka sa nekumuluje len v jednej branži, ale naprieč nimi.
To sú len špekulácie. Oveľa dôležitejšie je to, čo sa dialo predtým. Tá situácia predsa nevznikla v zime, ale na jar či začiatkom leta, keď minister Uhliarik dostal deklarácie od LOZ. Keď sa vypli kamery, Kollárovi povedal: „Vy to aj tak nespravíte.“ Minister mal teda dosť dlhý čas, ktorý sa dal využiť na vyjednávanie a dohody. My sme chceli, on to odmietal s tým, že je veľký boss, ktorý má nejaký plán B. Žiadny nemal.
Nebola to naša vina, ale Uhliarikova
Uhliarik fatálne zlyhával v mnohých veciach, ťažšie je však pochopiť, prečo Kollár s lekármi žiada peniaze v čase vážnej krízy, keď za oveľa lepšieho stavu štátneho rozpočtu, teda na začiatku prvej Ficovej vlády, mlčal. A Kollár nepôsobil tak, že mu ide o kompromis.
Vidíte, a nakoniec to skončilo kompromisom v otázke platov aj v iných veciach. Viem, ako tie prvé rokovania prebiehali. Niečo sa dohodlo a na ďalšom stretnutí to už neplatilo, ani nás nepustili k slovu. O tomto ľudia netušia, veď aj preto som o všetkom začal písať na blogu. Minister len vyčkával, ale o serióznom prístupe nemohlo byť ani reči. Ak sa to dostalo tak ďaleko, že sa vyhlasoval núdzový stav, bola to vina Uhliarika, nie lekárov.
Neodpovedali ste, či je etické brať si ako rukojemníka pacienta. Čo ak by k platom takto stavali všetci vidiac lekársky precedens? Učitelia, vodiči MHD, smetiari, zásobovači...?
Možno k tomu vývoj našej spoločnosti naozaj speje. Niečo sa bude musieť udiať, takto to už nemôže ísť ďalej. Osobne som bol stopercentne presvedčený, že minimálne učitelia do toho naozaj pôjdu, zrazu však ustúpili. Politici sa však musia naučiť, že ľudia budú nielen hovoriť, ale aj konať, a to riadne nahlas. Možno práve to je cesta, aby sa fungovanie štátu konečne zmenilo k lepšiemu. Veď my lekári sme nespravili nič neobvyklé, len sme dali výpovede. Umožňuje to predsa Zákonník práce.
Lenže lekári tie výpovede nemysleli vážne, chceli len donútiť štát, aby splnil ich podmienky. Keby si za tým stáli, nedávali by si ako podmienku ukončenia akcie, že ich vezmú späť.
Ak sa pozriete do minulosti, tak zistíte, že ak si niekto niekedy niečo vybojoval, tak práve takýmto spôsobom. Pozrite sa na sestry – šli na to pokojne, zozbierali štvrť milióna podpisov, a šéfa parlamentu Sulíka zaujímalo len to, kde zaparkoval ich autobus. Ešte aj Novotný z SDKÚ tvrdil, že sa im nedá vyhovieť. Výsledok? Poctivo si vybojovali zákon o minimálnych mzdových nárokoch, a za to, že na to šli po dobrom, ich niekto hodil na Generálnu prokuratúru, a tá zase na Ústavný súd, ktorý rozhodne, či na to vôbec majú nárok.
Nie niekto, polená pod nohy sestrám hodila Slovenská lekárska komora.
Súhlasím, stalo sa to ešte za vedenia Dragulu, ale podľa mňa za tým nestoja nemocniční, ale ambulantní lekári. A vôbec sa mi to nepáči. Lekár má držať so sestrou a naopak. Tu však neexistuje stavovská solidarita, normálne ich podrazili. Pritom objektívne treba povedať, že sestry zarábajú veľmi málo. Taká sestra s 30-ročnou praxou má teraz podľa zákona dostať 938 eur v hrubom. V čistom je to možno 800. To sa tým ambulantným lekárom zdá veľa? Po 30 rokoch praxe? Zrazu je to pre nich problém? Kde to žijeme?
Tvrdia, že na to nemajú.
Keby tí lekári boli trochu odvážni, nepodpíšu zmluvy s poisťovňami. Prečo vôbec robia niečo, čo im poisťovňa nepreplatí? Veď zdravotnú starostlivosť podľa zákona nemusia zabezpečovať oni, ale poisťovňa. Majú teda dosť možností ako riešiť svoje finančné problémy, len atak na sestry im prišiel jednoduchší. Vrazili im dýku do chrbta. Sestrám, ktoré ťahajú nočné, ktoré bežne polohujú množstvo 120-kilogramových pacientov. Väčšina z nich má vysoké školy, vzdelávajú sa, sú erudované, často odtiahnuť časť práce aj za lekárov. Keby mali tí ambulantní gule, nešliapali by po sestrách, ale vzbúrili sa proti poisťovniam.
Svoje meno si môžem zlepšiť len sám
Problémom je aj korupcia. Ak si odmyslíme nevyžiadané kávy, bonboniéry a fľaše z vďačnosti, stále je veľa ľudí, ktorí dávajú úplatky, a mnoho lekárov, ktorí si ich buď pýtajú alebo bez slova prijímajú.
Prijímanie akýchkoľvek peňazí považujem za vážnu korupciu podobne ako prijímanie drobných vecí pred liečbou či operáciou. Ja to mám v sebe odjakživa vyriešené. Nevravím, že som od pacienta nikdy nič nevzal, ale nikdy som nič nevzal pred operáciou, a už vôbec nie peniaze. Naopak, po úspešnej liečbe som občas dostal fľašku, bonboniéru, kávu, med či iné veci. Neraz som to odmietol, neraz sa to nedalo, lebo by sa to tých ľudí dotklo. V štatistikách píšu, že lekári patria k najskorumpovanejším povolaniam. Dosť ma to uráža, lebo odmietam, aby ma mal niekto za úplatkára len preto, že robím túto prácu.
Preto ste začali s aktivitou nosenia odznakov, že neberiete úplatky?
Samozrejme. Minuloročná aktivita s výpoveďami meno lekárskeho stavu v očiach verejnosti určite nezlepšila. Nemajú nás za to radi ani novinári, ani občania. Svoje meno si teda môžem zlepšovať len sám. Napadlo mi, že jedným zo spôsobov bude, ak dám dostatočne najavo, že neberiem žiadne úplatky. Dnes odznak s týmto textom nosí asi 300 lekárov na Slovensku.
Nie je to málo?
Je to dobrovoľné. Urobil som, čo som mohol, oslovil som mnohých priamo aj cez svojich známych a kamarátov, sprevádzkoval som webstránku, snažím sa robiť osvetu, urobil som o tom tlačovku. Kto má o ten odznak záujem, pošlem mu ho, kto nemá, nemôžem ho nútiť. Moje možnosti sú limitované.
Nedávno, teda pár mesiacov po vás, s rovnakou myšlienkou na tlačovke vyrukovalo Lekárske odborové združenie. Čo sa stalo?
Príde mi to čudné, lebo LOZ o mojej akcii vedelo. Už na začiatku som ho vyzval, aby sa pridalo, ale dodnes sa nik nenamáhal ani len odpovedať. Zrazu robí to isté a s úplne rovnakým názvom? Nerozumiem tomu, ale keďže mi ide o vec a nie o vlastné ego, prajem tej akcii úspech.
Oni vám to ukradli a úplne vás pri tejto iniciatíve obišli?
Čo vám mám na to povedať?
Ľudia ponúkajú úplatky napriek odznaku
Predpokladám, že s pokusmi o úplatok sa už nestretávate.
Kdeže, práve nedávno sa mi v ambulancii stalo, že mi jedna pani ponúkala peniaze, hoci odznak som mal na košeli. Skoro ma roztrhlo, lebo už v minulosti som dokázal byť nepríjemný v situáciách, že si ma chcel niekto takto kúpiť. Nakoniec si ich vzala späť, hoci si nie som istý, či celkom porozumela môjmu postoju.
Deje sa to často?
Niekedy raz týždenne, inokedy zriedkavejšie, ale deje sa to. Súvisí to zrejme aj s tým, akú majú lekári povesť. Preto hovorím – spravme s tým niečo, lebo ak sme sa dokázali zjednotiť minulý rok na iks požiadavkách, prečo sa nemôžeme v tomto? Bolo by asi zvláštne mať na košeli odznak, že neberiem úplatky a pritom si drzo od pacienta vypýtať obálku, nie? Navyše mi príde humorné to myslenie pacientov, že ak mi zaplatia do vrecka, vyberiem im z hlavy viac nádoru, a ak nič nedajú, niečo im tam nechám. Riadim sa tým, že pracujem tak, aby som nemusel pre nikým skláňať hlavu, a aby som sa mohol každému pozrieť do očí.
Rozhovor bol autorizovaný, Milan Mrázik v prepise nič nezmenil.
Medzititulky: redakcia
