Český zápisník
Česko ako továreň na sny

Môže krajina fungovať, keď nikto nepracuje? Prvý júlový týždeň v Česku každoročne dokazuje, že to možné je. Začiatok prázdnin a dva štátne sviatky vedú k tomu, že sa život prakticky zastaví.

S jedinou výnimkou, a tou je západočeské kúpeľné mesto Karlove Vary. Pre tie bol, naopak, práve skončený týždeň tým najrušnejším v roku.

Filmový festival aj tento rok privítal veľkú hollywoodskú celebritu (Susan Sarandonová), pohostil mnohých divákov, filmových tvorcov aj novinárov a premietol 218 filmov.

Festival sa zväčša koná za verejné peniaze (medzi najväčšími sponzormi patrí štát a pološtátne ČEZ), čo v predchádzajúcich rokoch média kritizovali, a tak sa tu politici ukazujú menej ako v minulosti, alebo sú zalezení v baroch.

Festival znovu pripomenul, že Česko je – vzhľadom na počet obyvateľov – takmer filmovou veľmocou. Každoročne tu vzniká asi dvadsaťpäť celovečerných filmov, a to s priemerným rozpočtom 30 miliónov korún.

Záujem divákov ich až na výnimky zaplatiť nedokáže – aby si na seba film s priemerným rozpočtom 30 miliónov korún zarobil, muselo by ho v kinách vidieť aspoň milión ľudí. V skutočnosti to býva tak desaťkrát menej.

Ako je možné, že sa stále nakrúca toľko filmov? Podobne ako v prípade festivalu ich väčšinou financujú verejné peniaze. Niekto môže namietnuť, že nie sme krajinou, ktorá si taký luxus môže dovoliť.

Iste, je to určite téma do debaty. Ale sny a rozprávky sú rovnako dôležité ako tie dva alebo tri kilometre novej diaľnice, ktoré by sa za rovnakú sumu mohli postaviť. A keď sú vyrobené zle, aspoň sa nemusia opravovať.