Český zápisník Miloša Čermáka
V Česku raz uveria aj psovi za volantom

Policajti zastavili minulý týždeň na severnej Morave auto. Šofér bol nielenže opitý, ale navyše mal už predtým šoférovanie zakázané. Policajtom tvrdil, že šoféroval... jeho pes!

Historku opakoval pri kontrole i po tom, čo sa vyspal na protialkoholickej stanici. Dotyčný šofér asi nebol práve  génius, ale evidentne podľahol tomu, že u nás môže prejsť  čokoľvek.

Pätnásťročný chlapec utŕžil pri frajerinách zranenia, ale mame povedal, že bol obeťou  Rómov. Keby sa z jeho prípadu nestala celoštátna kauza, z ktorej bol skoro pogrom proti Rómom, asi by mu to i prešlo.

Psychológovia skúmajú, prečo vlastne klameme. Zaujímavý článok zverejnil denník Wall Street Journal. Píše sa v ňom, že celkom poctivých i celkom nepoctivých ľudí je veľmi málo. Úplná väčšina ľudí klame len niekedy, skôr výnimočne, v situáciách, keď sa im naskytne príležitosť.

A čo ich k tomu vedie? Nie je to ani tak vidina veľkého zisku či riziko odhalenia. Tým najväčším motorom je negatívna motivácia. Keď vidíme niekoho, že klame a prechádza mu to, začneme to robiť aj my.

Máme tých príkladov  v Česku príliš veľa. Len z lží politikov by bol nekonečný zoznam. Výhovorky opitého senátora, že si len alpou natrel krk (Kavan). Historky premiéra, ktorý si požičal od strýka a potom zázračne zbohatol (Gross). Alebo prekvapenie hajtmana, ktorý našiel v škatuli miesto vína sedem miliónov (Rath). Znie to ako príbehy z krajiny zázrakov?

Možno už čoskoro prejde aj pes za volantom.