V opozícii by mohla byť z psychohygienických dôvodov užitočná.
„Nie sme dokonalí, robíme chyby. Na rozdiel od iných si ich však dokážeme priznať.“ To sú slová z televízneho spotu strany Sloboda a solidarita, ktorý beží v televízii.
V posledných dňoch sa v strane ospravedlňovali viackrát. Richard Sulík, kedysi sebavedomý superman, pôsobí dojmom, ako keby ho nejaký zloduch ohrozoval kryptonitom a oslabený hrdina nedokáže nič iné, len sa brániť.
Nezáujem o vlastné témy
Strana, ktorá vznikla len v roku 2009, dosiahla vo voľbách o rok neskôr dvojciferný výsledok. S nováčikom nebol spočiatku problém, o čom svedčí aj rýchlosť, s akou bola zostavená nová, dovtedy programovo najbližšia vláda.
SaS získala štyri ministerské kreslá a Richard Sulík, o ktorom sa hovorilo ako o ministrovi financií, sa nakoniec stal predsedom parlamentu. Strana veľmi netlačila ani na odvodový bonus.
Kým v prípade odvodového bonusu možno hovoriť o ústupku koaličným partnerom, v prípade referenda, ktoré strana iniciovala, šlo skôr o nezáujem.
SaS „zabudla“ nominovať svojho zástupcu do Ústrednej komisie pre referendum a zorganizovala slabú kampaň.
Zjavný bol aj nezáujem tlačiť na presadenie dvoch profilových tém – dekriminalizácie marihuany a registrovaných partnerstiev. Strana sa k nim síce hlásila, ale okrem účasti na Dúhovom pochode nevyvinula žiadnu veľkú iniciatívu.
Na dôveryhodnosti strane nepridali ani nerozvážnosti, ako bola kauza bývalého šéfa NBÚ Františka Blanárika či obhajoba štátneho tajomníka Martina Chrena v kauze hayekovci.
Čiastočný úspech
Ministri za SaS si však dokázali nájsť svoje témy. Vznik RTVS či zrušenie koncesionárskych poplatkov sa ministrovi kultúry Danielovi Krajcerovi podarili.
Na dôvere v očiach umeleckej verejnosti mu nepridali kauzy ako Rádio_FM, Národné osvetové centrum či kunsthalle.
Minister hospodárstva Juraj Miškov zase zaujal projektom Singapur, zameraným na zlepšenie podnikateľského prostredia. Stihol však z neho presadiť len málo a ani v oblasti energetiky nebol veľmi úspešný.
Ako učiteľka a žiak občas pôsobili premiérka Iveta Radičová a minister práce Jozef Mihál. Ministerstvo však pripravilo koncepciu udržateľného dôchodkového systému, prešiel tiež Zákonník práce, za neúspech sa dá považovať odvodová reforma.
Z vládnej štvorice pôsobil najrazantnejšie minister obrany Ľubomír Galko. Jeho minulosť manažéra z Kauflandu síce mohla vyvolávať úsmev, ale reálne sa mu darilo odtrhávať pijavice z armádneho tela. V odpočúvacej kauze však zašiel priďaleko.
Takto to nemalo byť
Sloboda a solidarita tvrdí, že na rozdiel od SDKÚ nezmenila postoj k pomoci Grécku. Okrem racionálnych argumentov však čoraz častejšie používala aj populistické skratky ako „leniví Gréci“ či „214 eur na každého občana“.
Tento postoj (protieurópsky alebo zodpovedný – vyberte si sami) nebol taký pevný, ako sa to dnes SaS snaží prezentovať.
Pár dní pred hlasovaním o eurovale predseda jej poslaneckého klubu Jozef Kollár pripustil, že strana zahlasuje za. Po hlasovaní a páde vlády sa však SaS držala línie, že urobila dobre.
Bolo to pochopiteľné v čase, keď sa zdalo, že hlavnou deliacou líniou v predvolebnom boji sa stanú európske otázky. Prišli však kauzy, ktoré Európu odsunuli do úzadia.
Najskôr to bolo odpočúvanie na ministerstve obrany, potom Gorila. Zdalo sa, že SaS bude stačiť, keď sa vymedzí voči „gorilím stranám“ a „presluhujúcim politikom“.
Sasanka však ukázala podrobnosti o Sulíkovom vzťahu s Mariánom Kočnerom a tiež čoraz viac pochybností, či bolo Sulíkovo správanie v poriadku. V poslednom čase v poriadku určite nie je.
Predseda strany reaguje raz ospravedlňovaním, často však podráždene. Namiesto odpovedí na otázky opakuje slová o Grécku a 214 eurách, ktoré majú zakryť vážny problém. Takto si straníci svoju druhú kampaň asi nepredstavovali.
Úspech už bol
Predstavy SaS o odpočúvaní, „preklepávaní“ ľudí a zverejňovaní esemesiek sú vzhľadom na to, že strana kladie v programe zvláštny dôraz na osobné slobody, viac ako nepochopiteľné.
Mnohí straníci aj internetoví fanúšikovia strany predvádzajú až fanatickú oddanosť a za kauzami vidia akési nespresnené sprisahanie politických oponentov či novinárov.
Otázka je, či to bude strane stačiť. Už viacero prieskumov ukázalo, že preferencie SaS sa blížia k piatim percentám. Nemusí to nič znamenať, ale na dvojciferný výsledok už zrejme zabudli aj najväčší optimisti.
Iný pohľad
Ostatné pravicové strany SaS vyčítajú, že keď v budúcnosti príde k hlasovaniu o dôležitej európskej otázke, strana bude zas hlasovať „protieurópsky“.
Je to oprávnená obava, keby sa SaS nejakou náhodou ocitla v budúcej vláde.
Oveľa pravdepodobnejšie však je, že SaS zasadne v opozičných laviciach. Jej poslanci toho veľa neovplyvnia, ale v parlamente plnom eurooptimistov môžu byť užitoční aspoň z psychohygienických dôvodov.
To by však predpokladalo, že prestanú s lacnými heslami a vôbec s príklonom k pravicovému populizmu, ktorý citlivejšie povahy neváhajú prirovnávať k rakúskym Slobodným.
Takéto obavy sú hádam predčasné. Strana láka voličov najmä na ekonomické témy. Liberálov môže opäť priťahovať marihuana či registrované partnerstvá, konzervatívcov zase istota, že tieto veci aj tak v novom parlamente neprejdú.
Tomáš Gális
