Sudca Najvyššieho súdu Štefan Minárik posielal pred novembrom 1989 bežne ľudí do väzenia za protištátnu činnosť. SME to potvrdili traja politickí väzni, ktorých odsúdil.
MARIÁN DUDINSKÝ
Sedel päť rokov v tretej nápravnovýchovnej skupine v Leopoldove. Minárik ho tam poslal v roku 1985 na desať rokov za špionáž. „Asi po pol roku ma sudca Okresného súdu v Trnave Marián Kusý odsúdil na základe vykonštruovaného obvinenia, že som napadol dozorcu, na ďalších desať mesiacov.“ Po revolúcii Dudinského prepustili a rehabilitovali.
„Toto nie je právny štát. Keby bol, takíto sudcovia by nemohli vykonávať svoje funkcie,“ hovorí Dudinský. Minárikovo ospravedlnenie by mu dnes nestačilo: „Zničil mi život, mal som jedenapolročného syna, bol som čerstvo ženatý. Moja žena mala počas procesu dvadsať rokov. Nech mu odpustí pánbožko.“
VOJTECH OTMAR
Za podvracanie republiky odsúdil Minárik v roku 1984 Vojtecha Otmara: „Krajský súd mi dal osem a pol mesiaca a toľko som bol aj vo väzbe v cele v Justičnom paláci. Prokurátor sa vždy odvolal a Minárik mi to potom zmenil na dva roky a išiel som do Ilavy.“
ŠtB tvrdila, že ako člen skupiny Otmar spolupracoval so Slobodnou Európou a Hlasom Ameriky: „Najviac z nás dostal Tibor Novotný, tomu dal Minárik päť rokov. Tretí – Severín Cvečko dostal rok a pol.“ Otmar tvrdí, že keď sa dozvedel, že Minárik je stále na Najvyššom súde, dostal veľkú ranu: „Vtedy sa vo mne niečo zmenilo a padli všetky ideály o súčasnej spravodlivosti.“
Pripomína najmä, že už neboli päťdesiate roky, ale jeho proces tak vyzeral. „Keby Minárikovi ku kariére pomohlo, že nám dá trest smrti, tak by to odklepol,“ hovorí Otmar.
EMIL ŠVEC
Tretím, ktorého nechal sudca Minárik vo väzení, je Emil Švec z Piešťan. Odpykal si dvanásť rokov za špionáž bez toho, aby mal v rukách rozsudok. Pod jeho obvinenie sa podpísali aj traja agenti – Jozef Múdry, redaktor z Bratislavy s krycím menom Vranovský, Rudolf Palkech z Piešťan s krycím menom Slávo a Anton Považský z Ružomberka.
„Najprv som ešte na škole dostal vlastizradu a potom som chcel utiecť do Ameriky.“ Zdržal sa ale vo Viedni, kde vraj pracoval: „Okrem iného som tam robil dopisovateľa.“ Chytili ho slovenskí eštebáci v Rakúsku 7. októbra 1962, keď išiel na pole pod nejaký kameň vziať bližšie nespresnené dokumenty: „Zbili ma, mal som otras mozgu, zviazali ma a zavliekli do raja Československej socialistickej republiky.“
Rok ho vyšetrovali a dozvedel sa, že ho v neprítomnosti odsúdili za špionáž na pätnásť rokov. Sedel vo Valdiciach, neskôr v Leopoldove. Rozsudok mu dali až po niekoľkých rokoch. Keď sa odvolal v roku 1969 mu trest znížili na desať rokov. Neskôr dostal od Dubčeka amnestiu.
„Nebol som ani dva mesiace vonku a už to napadol prokurátor.“ Chvíľu sa skrýval a potom ho opäť chytili vďaka jeho bývalému spoluväzňovi Činčarovi, ktorý povedal, že ho stretol v Bratislave. Švec žiadal nový proces. Obnovenie konania mu v roku 1974 zamietol práve sudca Minárik. Ešte pred procesom vraj Minárik od Šveca žiadal doplniť niektoré dokumenty, ale dozorca v leopoldovskej väznici mu ich nedovolil poslať: „V justícii je tvrdé jadro ľudí, u ktorých je minulosť schovaná.“
Dudinský, Otmar a Švec potvrdili, že žiadali ministra spravodlivosti, aby začal proti Minárikovi disciplinárne konanie. Prišla im však len kópia odpovede od predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina, ktorý to zamietol. Sudca Minárik SME prisľúbil, že tento týždeň si nájde čas na rozhovor. (mož, wm)
