Izraelský zápisník
Ako smutná plyšová hračka rozosmiala smutné deti

Toto je príbeh o komerčne neúspešnej čínskej hračke, izraelských psychológoch a deťoch z japonských miest, ktoré minulý rok postihlo to strašné zemetrasenie a únik rádioaktivity.

Je to príbeh, ktorý sa stal miláčikom médií. Preto, že je to dobrý príbeh a takých nie je nikdy dosť.

Izrael má skúsenosti s liečbou (detskej) postraumatickej stresovej poruchy ako máloktorá krajina na svete.

Od jeho vzniku v ňom žili deti aj dospelí, ktorí si so sebou nosili duchov minulosti, ktorí sa stretli s brutálnym násilím, prišli o najbližších alebo žili  takmer v dennom strachu z toho, že sa stane niečo hrozné.

Izraelská, podobne ako japonská kultúra, káže, že problémy vyvolané takýmito zážitkami neventilujeme na verejnosti. V Izraeli tento prístup už ustupuje, v Japonsku je stále dominantný.

Neznamená to však, že by ľudia a hlavne deti trpeli menej ako v krajinách, kde sa emócie rešpektujú. Keď si Japonci nevedeli rady, čo s vystresovanými deťmi po zemetrasení, pozvali si Izraelčanov.

Niekto v Japonsku totiž počul, že robia zázraky so smutným čínskym psom.

Jeden z izraelských psychoterapeutov si všimol, že v hračkárstve sa rodičia aj deti vyhýbajú jednému druhu plyšového šteniatka. Malo smutný výraz v tvári. Za posledné peniaze zo svojho grantu psíkov skúpil a začal ich používať pre svojich pacientov.

Deťom povedal, že „havo“ je smutný a potrebuje ich podporu, objatie, starostlivosť. Deti sa zrazu uvoľnili, pri smutnom šteniatku sa rozhovorili o svojich pocitoch a pochopili, že aj byť smutný je v poriadku.

V Japonsku to zabralo tiež. Malí Japonci objímali psíkov, prekonala sa aj jazyková bariéra. Zrazu sa museli o niekoho starať a pomaly tak zabúdali na svoje trápenie.

Stačila lacná čínska hračka, ktorá by možno bez nápadu jedného muža skončila niekde na smetisku. Namiesto toho teraz upratuje smútok v duši.