Slováci sa najviac hanbia za Mečiara

K osobnostiam, za ktoré sa Slováci hanbia, patria podľa prieskumu Vladimír Mečiar, Jozef Tiso a Ján Slota. Hrdí sú na Štefánika, Dubčeka a Štúra.

BRATISLAVA. Trojicu osobností, ktoré sú zdrojom hrdosti, pre Slovákov predstavujú Milan Rastislav Štefánik (32 percent), Alexander Dubček (32 percent) a Ľudovít Štúr (24 percent).

Vprvej desiatke sú aj Juraj Jánošík, Tomáš G. Masaryk či Pavol O. Hviezdoslav.

Iba 17 percent oslovených odpovedalo na túto otázku „neviem“ a deväť percent uviedlo, že takáto osobnosť neexistuje.

Podiel historického nevedomia sa oproti roku 1990 výrazne znížil. Vtedy v rovnako postavenej otázke takto odpovedalo až takmer 40 percent opýtaných.

V Česku boduje Havel i Masaryk

V Českej republike sú zdrojom hrdosti predovšetkým Karol IV. (47 percent), Tomáš G. Masaryk (44 percent) a Václav Havel (26 percent).

Poľskí respondenti v rámci svojich dejín najviac vyzdvihli Jána Pavla II. (48 percent), medzivojnového politika Jozefa Pilsudského (26 percent) a lídra hnutia Solidarita a poľského prezidenta Lecha Walesu (14 percent).

V Maďarsku sú najčastejšie pyšní na osobnosti 19. storočia Lajosa Kossutha (34 percent) a Istvána Széchenyiho (28 percent), ako aj na postavu z dávnejšej histórie - kráľa Matúša, známeho aj ako Matúš Korvín (20 percent).

Vyplýva to z unikátneho porovnávacieho výskumu o vnímaní historických osobností a udalostí v krajinách V4, ktorý podporil Medzinárodný vyšehradský fond (IVF).

Prieskum sa uskutočnil na reprezentatívnych vzorkách dospelých obyvateľov Českej republiky, Poľska, Maďarska a Slovenska v októbri 2011 a projekt koordinoval Inštitút pre verejné otázky (IVO).

Výskum mapoval, na ktoré historické osobnosti národných dejín sú obyvatelia jednotlivých krajín V4 hrdí, a naopak, za ktoré sa hanbia. Respondenti mali v otvorenej otázke možnosť uviesť maximálne tri mená.

Zdrojom hanby najmä aktívni politici

Kým heroická časť národných dejín je vo všetkých troch krajinách značne zaľudnená a len minimálny podiel respondentov odpovedal, že takéto osobnosti nepozná, opýtaní menej často uvádzali historické osobnosti, za ktoré sa hanbia.

V tejto kategórii Slováci najčastejšie uvádzali Vladimíra Mečiara (19 percent), za ním nasledoval Jozef Tiso (16 percent) a ďalší súčasný politik Ján Slota (14 percent).

"Môžeme teda zovšeobecniť, že kým zdrojom hrdosti sú najmä historické osobnosti, zdrojom národnej hanby sa veľmi často stávajú aktívni politici," povedala Oľga Gyárfášová z IVO.

V Českej republike ľudia najčastejšie spomenuli Klementa Gottwalda (38 percent) a Gustáva Husáka (19 percent), takmer tretina však povedala, že takú postavu nepozná alebo že neexistuje.

V Poľsku odvrátenú stránku dejín predstavujú aj súčasní, resp. nedávni politici - Jaroslaw Kaczynski (8 percent) a Wojciech Jaruzelski (7 percent).

Až 67 percent však nevedelo alebo nechcelo uviesť nikoho. Podobne v Maďarsku 60 % neuviedlo nikoho, 18 percent uviedlo komunistického politika Matyása Rákosiho a 12 percent fašistického vodcu Ferenca Szálasiho.

Vyše dvadsať rokov s Vladimírom Mečiarom a HZDS na fotkách

Pozrite si fotogalériu >>

Vo vzájomnom poznaní dejín sú v krajinách V4 biele miesta

Súčasťou výskumu boli aj otázky o historických osobnostiach ostatných vyšehradských krajín.

Z výsledkov vyplýva, že Česko a Poľsko majú výraznú osobnosť, ktorá dominuje vo vnímaní susedov - v prípade Českej republiky je to Václav Havel, Poľsko je najviac viditeľné cez Jána Pavla II.

Vo vzťahu k maďarskej histórii respondenti ostatných troch krajín najčastejšie uviedli Jánosa Kádara.

Slovensko nie je vo vnímaní svojich susedov charakterizované jednou výraznou historickou osobnosťou - až 9 z 10 obyvateľov Maďarska i Poľska nevedelo spontánne uviesť žiadnu osobnosť slovenských dejín.

Iná je situácia medzi Českou republikou a Slovenskom, ktoré majú mnoho historických dejateľov spoločných.

Česi zo slovenských dejín najčastejšie uvádzali Milana R. Štefánika, Vladimíra Mečiara, Juraja Jánošíka, Alexandra Dubčeka, Jozefa Tisa a Gustáva Husáka, Slováci zase Václava Havla, Tomáša G. Masaryka, Karola IV, Jana Husa či Edvarda Beneša.

„Vlastnú históriu celkom poznáme, zatiaľ čo o histórii svojich susedov máme povedomie dosť slabé. To má paradoxne za následok, že historické osobnosti či historické deje u susedov v nás nevzbudzujú negatívne emócie, ktoré by bolo možné zneužiť. Je však nanajvýš žiaduce, aby bol vzťah k histórii založený skôr na znalosti a pochopení než na nevedomosti. Zatiaľ to tak nie je a snaha o zmenu tohto stavu by mala byť nedeliteľnou súčasťou vyšehradskej spolupráce," okomentoval to riaditeľ IVF Petr Vágner.