ROZHOVOR KAROLA SUDORA
Tomáš Bella: Za Pianom je aj moje ego

Urobili sme veľa chýb, ale najväčšiu asi v spôsobe, akým sa celé spoplatnenie komunikovalo, tvrdí v otvorenom rozhovore pre SME.sk riaditeľ projektu Tomáš Bella.

Prečo by si mal niekto platiť Piano, ak vidí, že Kaliňák riadi novinárov v Pravde a priznáva, že má vplyv na to, koho vyrazí? Kde má čitateľ istotu, že tak to nie je aj inde, keď tvrdí, že Sme mu veci spracuje trikrát lepšie, či keď .týždeň propaguje spriaznených politikov spôsobom, ktorý sa už ani nehrá na nezávislú žurnalistiku?

Každý by mal sledovať médiá, ktoré považuje za najdôveryhodnejšie a najužitočnejšie. Už z definície to u každého budú iné. Státisíce ľudí na Slovensku si každé ráno kupujú noviny a tie informácie sa nestávajú horšími, ak sú na webe miesto na papieri, len sa stávajú pre čitateľov lacnejšími. To však, žiaľ, noviny postupne zabíja.

Médiá nie sú dokonalé, ale milióny ľudí aj na Slovensku chápu, že im stále prinášajú hodnotu a robia verejnú službu, bez ktorej by boli politici ešte arogantnejší, či ľudia ešte menej informovaní. Na rozdiel od situácie, keď len surfujete po rôznych weboch zdarma, v prípade Piana máte aspoň možnosť ovplyvniť, ktoré médium robí svoju prácu najlepšie – alebo ak ste veľmi nahnevaný, ktoré ju robí najmenej zle – a ktoré by malo byť za ňu odmenené viac ako ostatné. Potom máte aj väčšie právo sťažovať sa na kvalitu a žiadať, aby sa zvyšovala.

Mnohí Pianu neveria ani po viac ako pol roku fungovania, napádajú ho, vaše meno je na webe okrem iného aj synonymom toho, kto zabíja internetové médiá.

V Piane sme urobili veľa chýb, ale najväčšiu asi v spôsobe, akým sa celé spoplatnenie komunikovalo. Mnohí si dodnes myslia, že keby nebolo Piano, všetko na webe je naďalej zadarmo. Piano ale nevymyslelo potrebu médií pýtať si peniaze na webe tak, ako si ich pýtajú aj za papierové noviny. Tá potreba by existovala aj bez nás, spoplatnenie by sa udialo tak či tak.

Deje sa totiž všade na svete, ekonomika médií jednoducho neumožňuje iný vývoj. Ak by tu nebolo Piano, neplatilo by sa raz a nestačilo by používať jeden login a jedno heslo, ale na jednotlivých weboch by ste museli platiť vždy znova. A takmer určite by boli vyššie aj ceny s tým, že platobných možností by bolo menej. Celý systém by tak bol pre čitateľov výrazne menej pohodlný.

Kde beriete istotu, že by sa dnes platilo? Roky to fungovalo aj bez toho, prečo by ešte dlho nemohlo?

Hlavný dôvod vyzerá asi ako na tomto grafe. Dlhé roky to na internete aj pre vydavateľov fungovalo, pretože príjmy z novín boli dostatočné na to, aby sa web mohol dotovať. Keď som ešte robil pre Sme.sk, táto sekcia vykazovala každý rok zisk. Treba však dodať, že iba vďaka tomu, že neplatila tlačeným novinám za články, ktoré vytvárali ich redaktori.

Hlavným problémom je, že keď sa presúvajú čitatelia z novín na web, publikum ostáva zachované. Publikum tradičných vydavateľstiev je dnes všade na svete dokonca väčšie ako kedykoľvek v minulosti. Inzerenti sú však za oslovenie jedného zákazníka na webe ochotní platiť rádovo menej ako v novinách. Ak teda ľudia prechádzajú od novín k webu, čo je jasný trend, na žurnalistiku majú vydavateľstvá stále menej peňazí. Potom im ostávajú už len dve možnosti -  buď nájdu iné zdroje peňazí, alebo bude žurnalistiky stále menej.

To vaše vysvetlenie znie, ako keby ste boli altruista, ktorý chce pomôcť médiám, aby nepadli. Akosi v tom absentuje, že ide aj o zisk.

Napriek všeobecnej predstave nepoznám veľa šéfov firiem, ktorých k práci motivujú peniaze. A nepoznám ani veľa dobrých vecí, ktoré vznikli preto, že by niekto chcel zarobiť peniaze. Mňa motivuje predstava, že práve na Slovensku prídeme s riešením problému, na ktorom si vylámali zuby najväčšie médiá sveta. Čiže ak je za tým nejaká moja zlá vlastnosť, tak je to moje ego v tom, že práve my chceme nájsť riešenie vážneho problému. Určite to však nie je chamtivosť.

Aj ja desaťkrát denne nadávam na novinárov

Prečo sa vina stále zvaľuje najmä na inzerentov? Čo ak len fatálne zlyháva marketing médií, ktoré nie sú schopné predať dosť reklamy, teda presvedčiť klientov, že cez web zasiahnu adekvátne veľkú a správnu cieľovú skupinu? Miesto riešenia neschopnosti svojich obchodníkov potom ťahajú peniaze od čitateľov.

Problém je inde. O peniaze inzerentov kedysi typicky súperili len výrobcovia obsahu - noviny, časopisy, televízie, rádiá. Na webe sa ale rovnaký, alebo ešte menší balík, rozdeľuje medzi oveľa viac hráčov. Ak porovnáte Facebook a New York Times, jedni aj druhí potrebujú peniaze na servery a vývoj webu, ale New York Times ešte okrem toho platia aj 1300 novinárov, kým Facebook má obsah úplne zadarmo, lebo ho vytvárajú samotní používatelia.

Chodím na množstvo konferencií, kde sa vyplakáva nad tým, ako Google a Facebook zabíjajú médiá a parazitujú na ich obsahu. Tento postoj absolútne nezdieľam. Svet by bol bez Googlu oveľa horší, nie lepší. Faktom ale je, že inzerentovi začína byť skoro jedno, kde čitateľa nájde, a je ochotný trebárs New York Times zaplatiť o niečo viac, lenže nie o toľko viac, aby sa im vyplatilo zamestnávať tisícku novinárov.

Otázne je, či New York Times v takej podobe potrebujeme.

Ak si niekto myslí, že nie, je to legitímne a mnohým taká žurnalistika určite nebude chýbať. Mne by ale chýbala. Myslím si, že svet, kde sa za časť obsahu platí, ale stále zostáva na výber väčšie množstvo informačných zdrojov, je lepší, ako keby zostala len polovica z dnešného počtu médií, a všetky by boli zadarmo. Žiaľ, ako prvý by totiž asi nezbankrotoval povrchný bulvár, ale médiá, ktoré dávajú najviac prostriedkov na investigatívu, snažia sa kontrolovať štátnu moc, hľadať súvislosti, pričom zároveň nemajú bohatých sponzorov, ochotných dotovať ich, lebo sledujú ich vydávaním iné záujmy.

Nie je ale nezmyselná myšlienka, ktorú ste ponúkali ako bonus pri rozbehu Piana – že treba platiť, aby stúpla kvalita žurnalistiky? Stúpla vôbec, odkedy existuje Piano? Čitatelia ten pocit nemajú, koniec koncov, na platenie ste presvedčili zanedbateľné množstvo surferov.

Skúste si otvoriť ľubovoľné noviny spred desiatich alebo piatich rokov a dnešné. Rozdiel je výraznejší, ako by ste čakali. Staré noviny budú vyzerať až smiešne a ani najväčší kritici by nemali problém pripustiť, že boli oveľa horšie. Napriek tomu dnes nevidíte veľa ľudí, ktorí by zaplavovali diskusné fóra príspevkami, že novinári sú oveľa profesionálnejší ako pred rokmi.

Jednoducho podobne ako trebárs meteorológov, ani novinárov nebudú ľudia nikdy chváliť, lebo je to profesia, kde kvalitu už z definície vnímame ako samozrejmosť. Každé vybočenie je potom problém. V tomto kontexte bolo naozaj nepremyslené, ak sme niekde povedali, že Pianom sa zlepší kvalita. Lebo aj keby zrazu všetky noviny prijali trikrát viac a trikrát kvalitnejších novinárov, čitatelia zvýšenie kvality opticky nebudú vnímať. Akurát sa budú o polovicu menej často sťažovať, že noviny sú horšie ako kedykoľvek predtým. Viditeľný rozdiel spôsobený Pianom bude asi vidieť na nových službách - napríklad služba SME pre Kindle by zrejme ako bezplatná bez Piana nikdy nevznikla.

V čom teda spočíva prínos Piana ku kvalite?

Platenie za obsah je dobrým krokom k zlepšovaniu, pretože na webe mení podstatu vzťahu čitateľa s novinárom. Hovorí sa, že ak za niečo neplatíte, nie ste zákazník, ale produkt. Ak prídete na stránku média, to vás zabalí do balíčka, povedzme mužov vo veku 25 až 35 rokov, a predá vás inzerentom ako ideálnu cieľovú skupinu. Za vaše zasiahnutie bannerom pritom vezme peniaze.

Akokoľvek sú noviny nezávislé a akokoľvek sú novinárom obchodné záležitosti ukradnuté – čo väčšinou naozaj sú, nie som fanúšikom teórií, že za každým textom je nejaký obchodný záujem – niekde v pozadí bude stále existovať logika, že médium musí v prvom rade uspokojiť záujmy inzerenta, až v druhom rade čitateľa. Ak mu totiž zostanú len čitatelia bez inzerentov, neprežije ani týždeň. Ak ale zrazu platíte, konečne ste sám zákazník, a vzťah začína byť vyváženejší a zdravší. Médiá potom začínajú byť o niečo menej závislé na ľubovôli inzerentov, čo dlhodobo prospieva aj ich kvalite. Asi ale nie je realistické očakávať, že ľudia začnú chváliť novinárov. Aj keď tým, samozrejme, nechcem povedať, že problém s kvalitou neexistuje.

To znie, akoby ste mali čitateľa za niekoho, kto už z princípu nie je schopný rozlíšiť kvalitu od braku.

Ale nie, veď ja tiež desaťkrát denne na novinárov nadávam, a len raz za mesiac si poviem, že toto sa im naozaj vydarilo. Uvažujeme tak všetci, je to prirodzené. Spomeňte si na médiá, ktoré zanikli, trebárs taký Žurnál - pár rokov všetci len nadávajú, a keď príde posledné číslo a redakcia sa lúči, zrazu sa z neznáma vynoria tisícky ľudí, ktorí smútia, že to bol najlepší časopis, a že tu už nič také kvalitné nebudeme mať. V princípe v živote novinára existuje len jediný deň, kedy sa dozvie, že to všetko nakoniec nebolo až také zlé – keď oznámi, že končí. Keď sme na noviny najviac rozčúlení, neuškodí malé cvičenie – keby od zajtra vôbec neboli, naozaj by to bolo lepšie? Lebo že od zajtra nebudú, môže byť reálna predstava.

Prezradiť niektoré čísla by bola privysoká cena za odzbrojenie kritikov

Vzdialená. Čo je nesprávne na názore, že najskôr zvýšim kvalitu svojho produktu, až potom zaň pýtam väčšie peniaze? Veď keby Piano predávalo chladničky, asi ťažko budete ľudí vyzývať, aby si najskôr priplatili, a až potom do nich namontujete aj chladiace zariadenie.

Áno, ale tu je situácia iná. Vyrábali sme chladničky a potom sme zrazu začali aj novinku – mrazničky. Každý však chcel získať čo najväčší podiel na trhu, a tak ich rozdával zadarmo. Nevadilo to, kým si 90 percent ľudí kupovalo stále len chladničky a mrazničky sa z nich dotovali. Ale čím viac mrazničiek ide na odbyt, tým je to menej udržateľné, a jedného dňa príde moment, keď hovoríme – bohužiaľ, mrazničky sa už nedajú ďalej dotovať, už ich rozdávame priveľa. Vyjde z toho, že trh s chladničkami stále klesá, a tak sa aj za mrazničky musí platiť aspoň niečo tak, ako za všetok ostatný tovar.

Že sú ľudia rozčúlení, je logické. A že by chceli mrazničky aj webový obsah naďalej zadarmo, je tiež logické. Keby sme im vedeli ponúknuť dramatický skok v kvalite mrazničiek tesne predtým, než sa spoplatnia, bolo by to určite lepšie. Ale ten krok prišiel príliš neskoro. Médiá už zväčša nie sú finančne v takej kondícii, aby mohli zrazu nabrať množstvo nových ľudí a výrazne skvalitniť produkt, a až potom začať spoplatňovať. Jednoducho toľko peňazí nemajú. Nie sme v Británii, kde jedny noviny dotuje ruský miliardár, druhé televízna stanica a tretie vlastní trust, a všetky sú fantastické, pričom žiadne si na seba nepotrebuje zarobiť. Tu médiá jednoducho musia žiť len z toho, čo majú, a vytvárať takú kvalitu, akú si môžu dovoliť dnes, nie v budúcnosti.

Za prvý mesiac fungovania ste priznali tržby cez 40-tisíc eur. Lenže v tom sú započítaní aj tí, či si Piano predplatili na celý rok. Odvtedy o tržbách mlčíte.  Koľko ľudí si službu predplatilo na rok, koľkí si ju pravidelne predplácajú mesačne a koľkí si zaplatili len raz a viac sa neozvali?

Asi polovica ľudí, ktorí si kedy Piano zaplatili, má predplatné aktívne aj v tomto momente, keď sa rozprávame (4. decembra 2011, pozn. autora), čiže miera obnovovania predplatného je veľmi vysoká. Náhodných platiacich je relatívne málo. Výrazná väčšina ľudí pritom platí mesačne.

Neodpovedali ste mi.

Zverejnili sme údaje po prvom mesiaci, lebo mnohí pochybovali, či je projekt vôbec životaschopný a či prežije. Tí, myslím si, dostali dostatočnú odpoveď. Ďalšie dáta majú k dispozícií médiá zapojené do systému. Chápem, že by zaujímali aj iných, ale nemáme dôvod zdieľať ich s konkurenciou mimo Piana, ani s našimi potenciálnymi konkurentmi v ďalších krajinách. Ďalšie údaje zverejníme zrejme budúci rok.

Čo ak ste ten prvý mesiac prezentovali ako úspech len preto, lebo ste si stanovili príliš nízky cieľ?

Cieľ bol stanovený tak, aby pre médiá malo zmysel byť v systéme Piano, a aby pre nás malo zmysel Piano prevádzkovať. Asi by nebolo rozumné ohlásiť splnenie cieľov s tým, že projekt nebude pokračovať, lebo ciele boli prinízke.

Vravíte, že nechcete údaje o tržbách ani množstve predplatiteľov prezrádzať médiám mimo Piana. Ako ich potom chcete presvedčiť o výhodnosti vstupu do projektu? Tento údaj je navyše dobrým tromfom na odzbrojenie tých, čo sa zaprisahali, že vám nedajú ani cent.

Médiá, ktoré sa chcú zapojiť, dostávajú presné odhady vlastných príjmov, nemusíme im to odkazovať cez tlačové správy. Zverejňovali by sme viac dát, keby sme mali problém, že ľudia neveria, že projekt funguje, a napríklad máme problém s predajom systému do zahraničia. V skutočnosti je ale záujem výrazne väčší, ako sme dnes schopní pokryť. Ak máme problém, tak je to problém s hľadaním ďalších PHP programátorov, analytikov, manažérov hovoriacich ďalšími šiestimi jazykmi, odborníkov na médiá na jednotlivých trhoch a podobne.

Presvedčiť aj diskutujúcich na Sme.sk o tom, že systém je funkčný a výrazne efektívnejší ako čokoľvek iné podobné, by síce bolo pekné, ale neurobíme to za cenu toho, že sa pripravíme o časť výhody.

Akej?

Napríklad ako jediní vlastníme dáta o dynamike vývoja tržieb v takomto systéme. Prezradiť ich by jednoducho bola zatiaľ privysoká cena za „odzbrojenie kritikov" na Slovensku.

Tak to skúsme inak – máte aspoň päťtisíc predplatiteľov? A bol v rámci tržieb aj úspešnejší mesiac, než ten prvý?

Naozaj nechcem hrať hru teplejšie – chladnejšie, ale už som na nejakej konferencii povedal, že počet doteraz unikátnych platiacich užívateľov, teda nie počet platieb, ale počet rôznych ľudí, ktorí už zaplatili, je päťciferné číslo. To je všetko, čo zatiaľ môžeme zverejniť.

Vystúpiť z Piana sa nik nechystá

Kolujú informácie, že niektoré médiá, respektíve niektoré ich sekcie chcú z Piana vystúpiť. Hovorilo sa o medialne.sk, ktoré nakoniec zatiaľ ostáva. Nie je však nespokojných viac? Samotné médiá sa tým totiž chváliť nebudú, lebo by im neúspech Piana vyhodili na oči práve čitatelia, ktorí od začiatku vraveli, že projekt neprežije.

V Piane je 44 rôznych služieb, a tak je jasné, že niektoré fungujú lepšie a iné horšie. Nakoniec celý projekt bol postavený na tom, že pri takom počte služieb bude možné systém postupne upravovať, niečo pridávať aj uberať bez toho, aby to ohrozilo podstatu služby. A to je rozdiel oproti tomu, keby si každý web spoplatnil len sám jednu či dve veci.

Nespokojné bolo napríklad metoo.sk. Jedna z vecí, ktorú sme zistili, je to, že existuje určitá minimálna hranica veľkosti alebo návštevnosti služby, a spoplatňovanie má výraznejší zmysel až nad ňou. V tomto momente sa inak žiadne médium vystúpiť nechystá. Je viac iných, ktoré by sa, naopak, chceli zapojiť, ale tu budeme relatívne opatrní. Nechceme ich počet zdvojnásobovať, ale skôr zvyšovať príjmy a atraktivitu služieb existujúcich médií.

Čím?

Zavedením viacerých vecí, ktoré sme im sľubovali už dávnejšie – napríklad prispôsobením platobného okna konkrétnemu médiu, lepšou komunikáciou s čitateľmi, kvalitnejšími analýzami pre médiá, jednoduchším prístupom pre predplatiteľov a podobne. Tu nám pomôže najmä spustenie v ďalších krajinách, ktoré umožní zaplatiť rýchlejší vývoj a skvalitňovanie platobnej brány. To totiž šlo v posledných mesiacoch pomalšie, ako by som si želal.

V akom pomere sa prerozdeľujú peniaze od predplatiteľov medzi jednotlivé médiá a vašu firmu?

Médiám ide 70 percent, nám 30 percent, pričom z nášho podielu pokrývame všetky náklady vrátane poplatkov za SMS platby, Paypal, platby kartou, telefonickú aj e-mailovú podporu, vývoj systému, účtovanie tisícok transakcií a podobne.

Médiá tvrdia, že sú viac-menej spokojné s návštevnosťou zamknutých sekcií. Nie je však celá hra nastavená tak, že ak si kliknem napríklad na komentár na Sme.sk, započíta to moju návštevnosť, hoci nemám zakúpené Piano? Inými slovami, nejde o taký malý podvod, že klik je zaregistrovaný a my ho ukážeme v rebríčku čítanosti, hoci k obsahu komentára som sa nedostal?

My sme trvali na tom, aby médiá všetky platené články jasne označovali, a myslím, že je dnes už na Slovensku veľmi málo ľudí, ktorí klikajú na články označené ikonkou kľúčika a nevedia, čo ich tam čaká. Nie je to žiaden významný problém.

Pýtal som sa, či sa to nezapočítava, vďaka čomu je reálna čítanosť zamknutého obsahu skreslená.

Asi aj preto, aby sa to nemiešalo, napríklad na titulnej strane sme.sk v rebríčku platených textov nie sú čísla, keďže metodika počítania by mala byť iná. V dátach, ktoré zaujímajú inzerentov, sú však podstatní reálni užívatelia, a tí z webov neodchádzajú, plus zobrazenia reklamy, a tá sa počíta, len ak je skutočne zobrazená. Naše čísla navyše ukazujú, že ani čas strávený na stránkach neklesá, ak sú ich časti platené. Ak aj človek omylom narazí na platený článok a platiť nechce, typicky si jednoducho prečíta iný článok. Neodchádza však inde.

V júli tohto roka ste odmietli prezradiť, kto je investorom v Piane, lebo akvizícia vraj nebola dokončená. Kto všetko za ním stojí dnes?

Vlastníci projektu nikdy neboli tajní, pôvodnými prevádzkovateľmi systému boli sieť kontextovej reklamy Etarget  a konzultačná firma NextBig, tretím spoluvlastníkom a investorom je technologická firma Monogram. Je možné, že v priebehu niekoľkých mesiacov pribudne ešte ďalší investor, s najväčšou pravdepodobnosťou už zo západnej Európy.

Prínos k zlepšeniu diskusií je viditeľný menej, než by som si želal

Ľudia namietajú, prečo majú platiť aj niekomu, koho nikdy nečítajú. Existuje možnosť, že predplatiteľ zo sme.sk, ktorý nechodí na iné stránky, čo len centom zadotuje napríklad pravda.sk, joj.sk alebo naopak?

Nie, peniaze idú vždy len tomu médiu, ktoré konkrétny čitateľ navštevuje, respektíve ktorého spoplatnené časti sleduje. Aj cena sa odvíja od toho, že typicky človek sleduje len dva-tri weby, lebo je jasné, že 2,90 eura by nebola adekvátna cena za prístup k deviatim rôznym médiám, ak by ľudia typicky využívali naozaj všetky.

Tak príklad - som predplatiteľ Piana, ale občas surfujem neprihlásený. Ktorým médiám potom idú moje peniaze, ak sa zabudnem prihlásiť celý mesiac?

Ak sa neprihlásite celý mesiac, tak ste neotvorili ani jeden spoplatnený článok. Nemáme teda žiaden záznam vášho správania, podľa ktorého by sa mohli rozdeliť vaše peniaze. Ak ste v tomto mesiaci ani nepredlžovali predplatné, tak sa peniaze jednoducho rozdelia podľa priemeru správania ostatných užívateľov. Takýchto prípadov je však málo.

Kde ste zlyhali, že vám z projektu na poslednú chvíľu odskočili cas.sk, pluska.sk a markiza.sk?

V každom z prípadov bol dôvod iný, s jedným médiom sme sa stretli len raz, inde to bolo naozaj na poslednú chvíľu, nebudem ale hovoriť o dôvodoch v ich mene. Treba sa spýtať priamo ich. Našim cieľom bolo z dvanástich oslovených získať šesť médií, nakoniec sme ich mali deväť. Zároveň nie je vylúčené, že aj niektoré z vymenovaných vstúpi do systému už budúci rok.

Kedysi ste hovorili, že Piano pomôže skvalitniť diskusie. Myslíte si to aj dnes? A nie je čudná už myšlienka, že sa spoplatnia či počtom obmedzia názory čitateľa na prácu novinárov? Primitívnych diskutérov je veľa, Pianom však na neschopnosť webov nájsť lepšiu cestu na ich odbúranie doplácajú aj tí slušní.

Tu sú dve samostatné otázky. Po prvé, ak by sa podarilo urobiť diskusie slušnejšími, bola by to hodnota, ktorá by stála za 2,90 eura mesačne? Odpoveď je jednoznačne áno, sťažnosti na úroveň diskusií sú mimoriadne časté a obrovská časť čitateľov webov na ne už rezignovala. Ak by som poznal spôsob, ako urobiť diskusie slušnejšími bez platby, tak ho použijeme, ale zdá sa, že dostatočne dobré riešenie ani po rokoch stále nepoznáme. Treba si uvedomiť, že obrovská popularita diskusií je špecifickým stredoeurópskym fenoménom. Ak si na webe otvoríte akékoľvek americké noviny, príspevkov je stále menej, než na sme.sk alebo idnes.cz. Vzhľadom na rozdiel v počte obyvateľov je to fascinujúci fenomén. Na druhej strane západné médiá majú často na spravovanie diskusií desiatky ľudí, kým u nás je to často jeden človek, ktorý popri tom robí ešte niečo iné.

Po druhé, je legitímne pýtať sa, nakoľko Piano diskusiám naozaj pomohlo. Podľa mňa je viditeľný posun k lepšiemu najmä na weboch, ktoré diskusie zatvorili len pre platiacich užívateľov, napríklad na .týždni. Tam, kde bol zvolený kompromis s troma príspevkami zdarma, napríklad na sme.sk, prínos tiež existuje. Redakcie hovoria, že im to pomohlo diskusie zvládať o trochu lepšie, ale prínos je stále menej viditeľný, ako by som si želal aj ja. Je to teda len jeden ďalší krok v snahe urobiť diskusie civilizovanejšími. Podľa mňa pomohol, ale určite to nie je zázračné riešenie celého problému.

Cena pôjde hore asi budúci rok. Férová by bola 10 eur, taká ale nebude

Pre zive.sk ste naznačili, že súčasná cena sa z 2,90 za mesiac môže zdvihnúť. Kedy a na koľko?

Zatiaľ nie je jasné, kedy a o koľko, ale je veľmi pravdepodobné, že to bude budúci rok, aj keď pri ročných predplatných bude pôvodná cena garantovaná do konca predplateného obdobia. Ak sa spýtate médií, tak vám povedia, že férová cena vzhľadom na množstvo obsahu by mala byť aspoň desať eur. Takisto v žiadnej inej krajine nebude cena ani pri štarte taká nízka ako na Slovensku. Na druhej strane chceme udržať cenu čo najnižšie, aby si ju mohol dovoliť každý, kto si môže dovoliť pripojenie na internet. Desať eur to teda ešte stále nebude.

Podľa vašich statusov na Facebooku alebo Gmaili ste tento rok strávili množstvo času v zahraničí. Zrejme to súvisí s Pianom. Koľko bolo tých krajín?

Podľa TripIt.com, kde mám odložené letenky, ide o 19 krajín a 51-tisíc kilometrov. Cestovanie ma vždy bavilo a tento rok som sa presvedčil o múdrosti výroku, že človek má byť opatrný v tom, čo si želá, lebo sa mu to môže splniť.

Z novinára sa stal podnikavý oligarcha?

Zatiaľ len obchodný cestujúci a konferenčná atrakcia.

Ešte v júni ste ale odhadovali, že do konca roka Piano spustíte aj v zahraničí. Je december, zatiaľ o tom mlčíte. Na čom to stojí a o ktoré krajiny ide? Nie je Piano v Európe viac vaše želanie ako realita?

Ako to už chodí, všetko vždy trvá dlhšie a stojí viac, ako sa plánovalo, ale spustenie Piana v druhej krajine je len otázka niekoľkých týždňov. V danej krajine už existuje naša dcérska spoločnosť a finišujú rokovania o zmluvách. V Bratislave prijímame človeka z danej krajiny, ktorý bude robiť telefonickú podporu a ďalšie veci. Na Slovensku sa o Piane vedelo pol roka vopred, tu to, bohužiaľ, bude možno len mesiac vopred, keďže začneme komunikovať, až budú podpísané všetky zmluvy a hlavne samotné médiá už budú pripravené svojim čitateľom vysvetľovať, čo sa udeje. Okrem toho rokujeme aj v ďalších krajinách. Odhadujem, že budúci rok to spustíme v troch až štyroch.

Kedy bude spustené Piano v mobile?

Toto je asi náš najväčší sľub, ktorý doteraz nebol splnený a veľmi ma to mrzí. Už radšej ani nebudem hovoriť konkrétny termín, ale za posledný mesiac sme zdvojnásobili vývojársky tím, takže by to už naozaj mala byť otázka krátkeho času.

O koľko percent klesla čítanosť platených sekcií? Hovorilo sa o 80 percentách.

Nás zaujíma celková čítanosť každého média, lebo od tej závisí jeho ekonomická úspešnosť. Nik nevedie sekcie ako komentare.sme.sk ako jednotku, ktorá by mala samostatne vykazovať zisk, rovnako sa to nečaká od každej samostatnej strany v novinách. V celkovej návštevnosti je podstatné, že médiám v Piane sa darí rovnako dobre ako tým, ktoré neboli spoplatnené. Ak si vedľa seba dáte krivky nielen unikátnych užívateľov, ale aj celkovo zobrazených stránok, nenájdete žiaden rozdiel.

No dobre, ale informácia, o koľko klesla čítanosť plateného obsahu, je kľúčová pre posúdenie, či vôbec médiá ponúkajú natoľko atraktívny obsah, že sa zaň oplatí platiť. A pád o 80 percent či viac je veľa. Že prudko neklesla čítanosť média ako celku, nevypovedá o ničom, lebo ľudia jednoducho ďalej čítajú to, čo je nezamknuté.

Ak by ste to stavali takto, potom žiadne médium na svete nie je atraktívne a kvalitné, lebo aj Wall Street Journal alebo New York Times majú čítanosť spoplatnených článkov rádovo povedzme stonásobne menšiu ako čítanosť tých nezamknutých. Takisto STV máte zadarmo a za HBO musíte platiť, vďaka čomu HBO pozerá oveľa menej ľudí. Nie som si však istý, či sa z toho dá vyvodzovať, že HBO je menej kvalitné. Jednoducho každý tovar na svete bude predávanejší, keď bude zadarmo, než keď zaň musíte platiť. To asi nie je nič nečakané.

Kde ste v rámci Piana spravili najviac chýb?

Logicky sme spoplatnili aj viaceré veci, ktoré nefungujú. Vopred sme to nevedeli, dnes by sme ich do platenej zóny nedávali. Zároveň sme výrazne podcenili náročnosť vývoja niektorých vecí. Tempo vývoja systému vyplýva z našich finančných možností, ale nemať ešte po siedmich mesiacoch funkčnú mobilnú verziu je trochu hanba. Napravíme to čo najrýchlejšie.

Ako však chcete presvedčiť neveriacich Tomášov, že Piano sa oplatí?

Mnohí ľudia v prvom momente reagujú slovami, že v spoplatnenom obsahu nie je nič, čo by potrebovali. Keď im vymenujeme pár sekcií alebo článkov, zrazu sa im to už zdá zaujímavé. Čiže v prvom rade budeme lepšie vysvetľovať, čo všetko človek získava. Je tam množstvo zaujímavého obsahu, ktorý zostáva stále skrytý aj väčšine pianistov. Minulý týždeň sme im začali posielať týždenný súhrn najpopulárnejších textov zo všetkých webov, reakcie čitateľov sú veľmi dobré. Takisto budeme pracovať s webmi, aby viac zdôraznili, čo všetko čitatelia v spoplatnenej časti nájdu.

Budeme tiež zrejme viac vysvetľovať, že platením dávajú čitatelia médiám väčšiu nezávislosť, pričom sami sa pre ne stávajú dôležitejšími partnermi. Či chcete alebo nie, novinár inak vníma kritiku od človeka, ktorý si zaplatil za jeho článok, ako od náhodného surfistu. Od vzniku médií pred pár storočiami bolo normálne, že ich informácie neboli zadarmo. Potrebujeme sa k tomu modelu čiastočne vrátiť aj na internete, ak nechceme, aby nám ostali len najmasovejšie médiá, ale aj priestor pre drahú investigatívu či názory ľudí, ktorí sa s témou zoznámili už skôr, ako len ráno po porade.

Súvisiace články:

• + Mikuláš prinesie Piano zadarmo