„Nič než Loko, nič než výhra,“ je napísané na pomačkanom štvorčekovom papieri. Práve sem ho medzi červené klinčeky, hokejové šály, šiltovky a sviečky položila mladá dievčina.
A potom pomaly poodstúpila a začala potichu plakať.
„Toto je skutočná tragédia. Mali trebárs dvadsaťšesť. Tridsať. Tridsaťdva. Zomreli,“ hovorí o hráčoch ruského hokejového klubu Lokomotiv Jaroslavľ, ktorí zahynuli v stredu pri páde lietadla cestou na zápas do bieloruského Minska.
Okrem ruských hráčov bola medzi nimi aj slovenská legenda Pavol Demitra či trojica českých hokejistov Karel Rachůnek, Jan Marek a Josef Vašíček.
Hokej tu milujú
Každý ich tu pozná. Hokej v Jaroslavli milujú. Hoci tento šport nie je zďaleka tým jediným, čo tu majú – Jaroslavľ je veľké slávne historické mesto – hokejový tím patril k jeho obrovským pýcham.
Svedčia o tom davy ľudí, ktorí už od stredy prichádzajú k hale Lokomotivu položiť kvety. Medzi nimi aj muž, ktorý má dres s číslom 63 a menom Vašíček.
„Bol to obľúbený hráč mojej dcéry,“ ukazuje na dievčinu, ktorá stojí krok pred ním.
Rusko považuje stredu za najčiernejší deň vo svojom hokeji. Okrem slávnych hokejistov prišli o život aj mnohí mladí chlapci.
Pre tragédiu sa pozdržal začiatok medzinárodnej hokejovej ligy KHL. V Jaroslavli sú však odhodlaní hrať ďalej.
Slnko sa vo štvrtok v tomto polmiliónovom meste objavilo až popoludní. A len na chvíľku, potom sa skrylo za mraky a znovu začalo pršať.
Samotné miesto nehody pri letisku Tunošna polícia uzavrela. Len reportéri televízie Rossija 1 tam sprevádzali prezidenta Dmitrija Medvedeva.
Medvedev smútil na fóre
Do Jaroslavľa by pricestoval tak či tak. Práve vo štvrtok sa tu začalo politické fórum, pre ktoré Lokomotiv vyrazil na tragickú cestu. Pôvodne mal hrať doma.
Keď prezidentská kolóna prešla, cestu okamžite obsadili vojaci a policajti. Ruské uniformy s tradične kamennými zamračenými tvárami.
V deň katastrofy to tak nebolo. Mnoho miestnych ľudí videlo horiace trosky z lietadla Jak-42.
„Mladí to nakrúcali na mobilné telefóny,“ hovorí novinárka Julia, ktorá prišla na miesto nehody krátko po páde lietadla.
„Počuli sme dve strašné rany,“ rozpráva mladá Anastasia. „Stáli sme s kamarátkami dosť ďaleko. Ale napriek tomu to bolo ohlušujúce.
A potom vyšľahli plamene. Okamžite sa po širokom okolí vzniesol mrak hustého čierneho dymu.
„O niekoľko minút sem prichádzali záchranárske autá,“ rozpráva staručký pán Michail a jeho slová prehluší hlas zvonu z neďalekého pravoslávneho kostola.
Nič také strašné tu nebolo
V Tunošne prežil v podstate celý život a nič také strašné tu ešte nezažil. „O pristávacej dráhe sa vždy hovorievalo, že je dosť krátka. Ale všetkým stačila. Prečo tomuto nie?“
Odpoveď na túto otázku teraz hľadajú vyšetrovatelia, ktorí už majú čierne skrinky.
Čo bude ďalej? Trojdňový smútok sa skončí. Tisícky klinčekov zvädnú. Sviečky dohoria. Zábery zo slávnych zápasov Jaroslavli budú v televízii čoraz zriedkavejšie až zmiznú tak ako kvety.
To však neznamená, že sa na katastrofu tak rýchlo zabudne. Mnohí si odložia dresy s menami mŕtvych hráčov ako napríklad Alexander ten s menom a číslom Josefa Vašíčka.
Autor: Z Jaroslavľu od reportérky MF DNES Adély Dražanovej
