Podľa historika Pála Nagya sa historická genéza „rómskej otázky” v Uhorsku viaže ku koncu 17. storočia, predovšetkým kvôli procesu, ktorý nazýva „relatívnym preľudnením“.
V remeslách a službách, ktoré sa tradične spájali s rómskym obyvateľstvom, bolo pre nich od určitej doby príliš málo pracovných príležitostí. Okrem toho, v 18. storočí sa skončilo obdobie rozdrobenosti krajiny, zvýšila sa efektivita verejnej správy a bolo nutné opätovne upraviť pomer periférnych spoločenských skupín a štátnej moci (Nagy, 1998).
Panovníci Habsburskej ríše (predovšetkým Mária Terézia a Jozef II.) vydali v duchu osvietenského absolutizmu niekoľko nariadení, ktoré možno považovať za prvú sériu štátnych opatrení týkajúcich sa Rómov. Na prehľad tejto politiky v období rôznych režimov 19. a 20. storočia nie je na tomto mieste dostatok priestoru, podstatu je však možné veľmi zjednodušene zhrnúť takto:
V 19. storočí neboli prijaté opatrenia na celoštátnej úrovni. Najvýznamnejším činom bol už spomínaný súpis Rómov z roku 1893. Pre začiatok 20. storočia a pre obdobie medzi dvomi svetovými vojnami (v konzervatívnom autoritatívnom režime horthyovského obdobia) bol charakteristický prístup, nesúci sa v znamení predsudkov a snahy nastoliť „poriadok“. Úrady sa snažili o to, aby prostredníctvom rôznych nariadení „zmravnili“ potulných a, vraj, práci sa vyhýbajúcich Rómov. K vylúčeniu a prenasledovaniu Rómov došlo až počas svetovej vojny.
V časoch druhej svetovej vojny, po prevzatí moci ultrapravicovým hnutím šípových krížov („nyilasov“), teda po 15. októbri 1944, zahynulo v priebehu deportácií, v koncentračných táboroch a v dôsledku rôznych masových vrážd prinajmenšom 5 000 Rómov. Počet tých, ktorí prežili toto obdobie, ale stratili svojich príbuzných a prišli o svoje hnuteľnosti, môže byť niekoľkonásobne vyšší.
Prenasledovanie Rómov v období druhej svetovej vojny sa dostalo do centra pozornosti až po páde socializmu, a to vďaka vedeckému výskumu a diskusiám vo verejnom živote a v politike. Prvý pamätník rómskeho holokaustu bol postavený v roku 1991 v meste Nagykanizsa, ďalší nasledoval v roku 1993 v Nyíregyháze. Socha postavená na pamiatku rómskeho holokaustu stojí od roku 2006 aj na nábreží Dunaja v Budapešti. Utrpenie Rómov pripomína aj jedna zo stálych výstav v Pamätnom centre holokaustu na ulici Páva v Budapešti (Holokauszt Emlékközpont).
Nasledujúca stať sa podrobnejšie venuje politike týkajúcej sa Rómov počas obdobia socializmu. Na začiatku tejto éry neboli Rómovia vládou považovaní za samostatný národ či národnosť, ale „len“ za zaostalú spoločenskú skupinu (Sághy, 1999).
Ďalšie časti prednášky Rómovia a cigánska otázka v Maďarsku po zmene politického systému:
1. Rómovia v Maďarsku v historickej perspektíve
4. Obraz Rómov, stereotypy, médiá a obraz budúcnosti
Zároveň však v roku 1957 – pod prísnym štátnym dohľadom – vznikol Kultúrny zväz maďarských Cigánov a jeho existencia „de facto” znamenala uznanie Rómov za národnosť. O niekoľko rokov neskôr sa však začala vyslovene asimilačná politika – v uznesení Maďarskej socialistickej robotníckej strany z roku 1961 sa konštatovalo nasledovné: „V našej politike týkajúcej sa rómskeho obyvateľstva musíme vychádzať z princípu, že Rómovia, napriek určitým národopisným svojráznostiam, netvoria národnostnú skupinu.“ (Mezey, 1986: 241 – 242.)
Vďaka sociálnej politike štátu a potrebe pracovných síl, ktorá súvisela s nútenou industrializáciou, sa ukazovatele rómskeho obyvateľstva týkajúce sa zamestnanosti, bývania a školskej vzdelanosti výrazne zlepšili. Avšak programy na likvidáciu osád sa často skončili založením nových osád.
Program štátnej výstavby bytov, podporený výhodnými úvermi a bezplatným udeľovaním pozemkov, smeroval k výstavbe bytov so zníženým komfortom. Spomenuté opatrenia síce priniesli určité čiastkové úspechy, zároveň sa však stali jedným zo zdrojov stereotypu týkajúceho sa „prehnanej podpory“ Rómov. Sťahovanie sa z „chatrčí“ do bytov bolo nepochybne významným faktom, ale ich kvalita nedosahovala úroveň bytov nerómskeho obyvateľstva s podobným zárobkom.
Podľa štatistiky z roku 1971 až 70 % Rómov starších ako 59 rokov nikdy nenavštevovalo školu. V prípade mladších generácií sú sledované ukazovatele už omnoho lepšie – v okruhu najmladšej skúmanej, ale už nie školopovinnej generácie tento pomer predstavoval iba 10 percent.
Aj keď základné školy navštevovalo stále viac rómskych detí, ďalšie stupne v školskom vzdelávaní Rómov takmer úplne chýbali. V dôsledku rýchleho zvyšovania vzdelanostnej úrovne nerómskeho obyvateľstva narastal rozdiel medzi vzdelanostnou úrovňou Rómov a nerómov.
Rómovia sú aj v súčasnosti vo veľkej miere prítomní na základných školách a, aj keď je zrejmá tendencia nárastu, ešte stále je málo takých, ktorí študujú na univerzitách a vysokých školách (Kemény – Janky, 2005).
Beášska kapela na „cigánskom plese”. Medzi najdôležitejšie úlohy menšinových samospráv jednotlivých obcí patrí zachovávanie a rozvíjanie menšinovej kultúry. K jej častým formám patrí „cigánsky ples”, na ktorý sú zvyčajne pozvaní všetci miestni obyvatelia.
FOTO - MÁTYÁS BINDER
Vybudovanie systému demokratických inštitúcií v súlade s prevládajúcim medzinárodným trendom umožnilo oficiálne uznať Rómov za etnikum. Za etnickú menšinu boli v Maďarsku uznaní „Zákonom o národnostných a etnických menšinách č. LXXVII z roku 1993”.
Tento zákon im umožňuje zakladať menšinové samosprávy. V období rokov 1994 – 1995, po prvých voľbách, vzniklo popri Cigánskej samospráve hlavného mesta (Fővárosi Cigány Önkormányzat) a Celoštátnej cigánskej samospráve (Országos Cigány Önkormányzat) 477 miestnych menšinových samospráv (Cigány Kisebbségi Önkormányzat). (Ich počet odvtedy narastá a od volieb v roku 2006 existuje 1118 rómskych menšinových samospráv.)
Lenže samosprávy nemajú dostatok finančných zdrojov, rómski poslanci často nie sú dostatočne erudovaní a aktivity uvedených menšinových inštitúcií sú závislé od „veľkých” samospráv jednotlivých sídiel, takže prakticky nie sú schopné samostatne efektívne fungovať.
Podľa kritikov bol vznik Celoštátnej cigánskej samosprávy súčasťou zmeny týkajúcej sa rómskej politiky, v znamení ktorej sa súčasné vlády namiesto snahy zlepšovať životné podmienky Rómov zameriavajú na rokovania s „predstaviteľmi samostatného rómskeho etnika“.
Beášska tanečná skupina Vörös rózsa (Červená ruža), Nagykanizsa, 2007. Po zmene politického systému sa zvýšila popularita autentickej cigánskej hudby a vzniklo mnoho hudobných a tanečných skupín. Menej známe hudobné skupiny sa niekedy dostávajú k hudobným nástrojom a šatám prostredníctvom konkurzov a môžu vystupovať na (nielen rómskych) kultúrnych podujatiach v blízkom okolí.
FOTO - MÁTYÁS BINDER
Podľa anglického politológa Martina Kovatsa je to veľký paradox rómskej politiky v Maďarsku, lebo znamená uplatnenie inštitucionálneho i etnického hľadiska. K uznaniu Rómov za samostatné etnické spoločenstvo a k ich „oficiálnemu“ odlišovaniu od majoritnej spoločnosti dochádza práve vtedy, keď sa spoločenská a hospodárska situácia Rómov v dramatickej miere zhoršuje (Kovats, 2000).
Pri vytváraní menšinových samospráv môžu zohrať určitú úlohu aj zahraničnopolitické dôvody – snaha o to, aby krajina vyhovela „západným normám“, či ohľad na záujmy Maďarov žijúcich mimo krajiny. Avšak samosprávy nedisponujú väčšou mocou ako obyčajný občan, ktorý sa obracia na úrady (Szalai, 2000).
Okrem Celoštátnej cigánskej samosprávy sa v maďarskom verejnom živote od roku 1989 objavili aj iné rómske občianske združenia. V priebehu niekoľkých rokov bolo zaregistrovaných viac ako 200 organizácií. Štát sa snaží dosiahnuť akúsi jednotu, v záujme ktorej v roku 1991 vznikol Rómsky parlament ako vrcholný orgán zjednocujúci všetky rómske iniciatívy.
Stranícka politika však nemala v záujme existenciu jednotnej rómskej reprezentácie. Okrem toho, veľké strany už pred rokom 1994 založili „svoje“ rómske organizácie a Rómsky parlament postupne stratil svoju vedúcu úlohu aj funkciu (Kovats, 1997). Situácia je aj dnes podobná: rómske organizácie a politici sú aj teraz riadení tak, ako to vyhovuje záujmom strany, ku ktorej sú viazaní.
Rómska politika zo strany štátu sa neobmedzila iba na vytvorenie systému menšinových samospráv. Pri formulovaní jednotlivých vládnych koncepcií a plánov bolo na ťažkú situáciu Rómov prihliadané z rôznych uhlov. Obdobie rokov 1994 – 1995 bolo charakteristické vyložene etnicko-menšinovým prístupom.
Od zrodu prvého vládneho uznesenia smerujúceho ku komplexnému zlepšeniu postavenia Rómov (1995) vnímajú maďarské vlády problémy Rómov ako menšinové a sociálne zároveň. To v podstate zodpovedá európskemu postoju, aj keď s dilemou protikladu medzi rómskou politikou a politikou riešenia chudoby nebola doteraz žiadna vláda schopná dôsledne sa vysporiadať.
Bol síce sformulovaný dlhodobý cieľ, ktorý smeroval k tomu, aby sa v prípade opatrení týkajúcich sa Rómov jasne oddeľovali otázky sociálne a menšinové, v krátkodobej perspektíve však k tomu nedošlo.
Tvrdé jadro – mladí Rómovia z Budapešti.
FOTO - MÁTYÁS BINDER
Avšak okrem týchto skutočností vlády po roku 1990 nedosiahli, v dôsledku absencie primeranej koordinácie a transparentného systému financovania, žiadne významnejšie alebo trvalé výsledky (Pulay – Benkő, 2008).
Spoločenskú integráciu Rómov sťažuje aj to, že mnohí z nich žijú v osadách pozostávajúcich z preplnených a nekvalitných obydlí, resp. v drobných dedinách a v tých častiach sídiel, ktoré sa postupne premieňali na „getá”. Podľa jedného výskumu z roku 2005 bolo v Maďarsku 769 rómskych osád, ktoré sa nepodarilo zrušiť ani napriek veľkolepým plánom vtedajšej vlády (zaniklo len 29 osád).V rámci najnovšieho programu na ich likvidáciu je plánované zrušiť 100 osád s použitím len jednej miliardy forintov (niečo vyše 3,5 milióna eur).
Je nesporné, že hlavným dôvodom neúspechu je nedostatok financií, nie je to však jediným dôvodom. Zrušenie osád môže byť úspešné len vtedy, ak sa spája s trvalou integráciou Rómov na trhu pracovných síl a so štipendiami na štúdium, takýchto pozitívnych príkladov je však málo.
Často sa vynára otázka, koľko finančných prostriedkov bolo venovaných riešeniu rómskeho problému. Táto suma môže byť často zdrojom predsudkov v dôsledku jednostrannej komunikácie.
Podľa odhadu Metodického ústavu Štátneho kontrolného úradu (Állami Számvevőszék Módszertani Intézete) bolo v období rokov 1996 – 2006 tomuto účelu venovaných 120 miliárd forintov (približne 430 miliónov eur) (Pulay – Benkő, 2008).
Spomenutá suma neobsahuje tie formy podpory (rodinný prídavok, rôzne formy sociálnej pomoci), ktoré rovnako dostávajú Rómovia aj nerómski obyvatelia. Uvedený údaj musíme porovnať s podporou vynaloženou v iných oblastiach – napríklad v období rokov 2000 – 2008 bolo z rozpočtu venovaných 1 500 miliárd forintov (5,36 miliardy eur) na podporu bývania; Maďarské štátne železnice (MÁV) každoročne dostávajú dotáciu približne 190 miliárd forintov (678 miliónov eur) a v roku 2009 venoval štát na kultúrne činnosti 180 miliárd forintov (643 miliónov eur).
Mátyás Binder (1981)
historik, kultúrny antropológ, učiteľ. Bol doktorandom v rámci programu História východnej Európy v 19. - 20. storočí na Univerzite Eötvösa Loránda v Budapešti. Viedol antropologické výskumy v rómskych komunitách v Sedmohradsku (Rumunsko) a v juhozápadnom Maďarsku. Skúma hlavne vývoj spoločenského, kultúrneho a politického života Rómov, obraz Rómov a jeho premeny a zaoberá sa komparatívnou analýzou rómskych štúdií. Učí na alternatívnej základnej škole, je spolupracovníkom Nadácie Terra Recognita.
Preklad: László G. Kovács
Redakcia: Csaba Zahorán
Jazyková a odborná redakcia: Slávka Otčenášová
Autor: Mátyás Binder
