Práve do tejto krajiny zamieri už čoskoro medzinárodná expedícia, ktorej sa zúčastní aj slovenský archeológ Ivan Cheben. Ambície jej členov sú nemalé - radi by našli dvojjazyčný nápis, ktorý by mohol dopomôcť k vylúšteniu merojského písma.
Len pred niekoľkými mesiacmi sa skončila v parížskom Louvri výstava Meroe - kráľovstvo na Níle, ktorá po prvý raz predstavila každodenný život, ale aj vieru svojráznej kultúry z územia dnešného Sudánu, ktorá v sebe spája africké, egyptské, helénske, ba aj indické prvky.
Mnoho zachovaných artefaktov z každodenného života, ale aj z kráľovského paláca či z hrobiek nám ukazuje remeselnícku zručnosť tamojších ľudí vrátane znalosti spracovávania železa. Onedlho sa však začne bádanie, ktoré možno pomôže odhaliť viac.
Pyramídy v Meroe.
Slovák v púšti
Tím pod vedením Pavla Onderku z Národného múzea v Prahe, ktorý dostal od miestnych autorít licenciu na archeologický prieskum, bude od novembra skúmať lokalitu Wad Ben Naga, nachádzajúcu sa asi 120 kilometrov severne od sudánskeho hlavného mesta Chartúmu.
Ivan Cheben z Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre je členom jeho medzinárodného tímu. V Afrike bol po prvý raz minulý november.
„Oboznámili sme sa s lokalitou a o ohraničili sme areál, na ktorom sa predpokladá archeologický výskum," hovorí Cheben. Ich úlohou bude okrem iného aj konzervácia pamiatok, ktoré nájdu.
Teraz by sa mali na miesto vrátiť. Táto lokalita je verejne prístupná, hoci strážená. Trochu znalí turisti ju však môžu s miestnym sprievodcom navštíviť. Na rozlohe štyroch kilometrov štvorcových sú rôzne stavby i pohrebiská. Najznámejší z nich je palác kráľovnej Amanišacheto a asi päť chrámov v jeho blízkosti. „Mal by sa začať skúmať hlavný a menší chrám," hovorí Cheben. Veria, že nájdu aj hlavný oltár v chráme bohyne Eset.
Výprava bude počas prác bývať v bežnom dome, v akom bývajú aj miestni dedinčania. Kopáčov im budú robiť domorodci, na každý podobný výskum je však pridelený aj dohľad zo strany domáceho archeológa.
„V decembri tam býva veľmi sucho a teplo, teploty sa popoludní pohybujú nad 35 stupňov," opisuje Cheben. Ako však vraví, v danej lokalite nie je evidovaná malária a so zdravotnými problémami sa vlani nestretli.
Zmluvu s tamojším ministerstvom podpísali až do roku 2015, výskum na tomto mieste však bude trvať zrejme oveľa dlhšie.
Merojské písmo
Šéf výpravy Onderka sa netají ani ambíciou rozlúštiť merojský jazyk. Používal sa od 2. storočia pred naším letopočtom, keď v ríši začal upadať egyptský vplyv a začali sa vo väčšej miere používať jazyky spriaznené s pôvodnou núbijštinou.
Na zápis tejto reči sa však stále používali egyptské hieroglyfy, ale už v modifikovanej a oklieštenej podobe, asi len 23 znakov. Merojské hieroglyfy sú fonetickými znakmi, obrazy zvierat smerujú opačne ako egyptské, teda čelom ku koncu riadku.
Niektorí vedci sa domnievajú, že merojčina má niečo spoločné s etruštinou - na staroveké písma sa síce podobá, ale priamo na ne nenadväzuje. Samotné znaky merojského písma boli rozlúštené už v roku 1911 Francisom Llewellyn Griffithom, poznáme jeho základné princípy. Vieme, ako sa oddeľovali slová, vieme prečítať asi päťdesiat slov, ktoré zvyčajne pochádzajú z obetných tabuliek na oltároch. Merojskej reči ako takej však nerozumieme, tento jazyk sa nepodarilo vylúštiť ani počítačom.
„Pri revízii kamenných článkov sa našiel fragment s niekoľkými znakmi. Vieme, ako by sa mali čítať, tie však ešte nemusia dať dokopy súvislý text," opisuje doterajšie skúsenosti slovenský archeológ.
Cheben sa priznáva, že on sám hieroglyfy čítať nevie: „Bolo by veľkým luxusom, keby sa u nás niekto špeciálne venoval merojskému písmu, ale podľa kníh sa dá nájsť, ktorý znak by mohol čo znamenať," hovorí. Ideálne by bolo, keby sa našli dva rovnaké nápisy - jeden egyptský, druhý merojský. „V takom prípade by mohol nastať pokrok," vysvetľuje Cheben.
Nevylučuje však, že pri svojej misii nájdu aj niečo celkom iné. „Prekvapenia sa nedajú vylúčiť."
Kráľovstvo na dnešnom území Sudánu, nazývané pôvodne Kúš, bolo dlhé storočia pod egyptskou nadvládou, pomer síl sa občas aj menil. Takzvaní „čierni faraóni" z kráľovstva Kúš vládli v 7. storočí pred n. l., naopak, Egyptu a predstavovali celú jednu jeho vládnucu dynastiu. Neskôr však boli zahnaní späť do svojho hlavného mesta Napata, odkiaľ sa presťahovali do Meroe.
Merojská ríša prekvitla medzi 3. storočím pred naším letopočtom a 4. storočím nášho letopočtu. V Egypte až do prelomu letopočtu vládla paralelne dynastia Ptolemajovcov.
Ríša Meroe bola podobne ako Egypt centralizovaným štátom na čele s faraónom, ktorý bol rovnako prostredníkom medzi bohmi a ľuďmi. Na egyptský spôsob sa stavali aj verejné budovy či chrámy. Meroe si však uchovalo aj niektoré zvláštnosti, napríklad nástupníctvo trónu neprechádzalo priamo na synov či dcéry, ale len vtedy, ak kráľ nemal brata či sestru. Veľký vplyv na vládu mala matka kráľovná, známe boli aj merojské kráľovné-bojovníčky.
Pyramídy vládcov Merojskej ríše sú rozmerovo menšie a strmšie ako známejšie egyptské, mumifikácie sa v tejto kultúre nevykonávali, pohrebné predmety a výbava zomretého boli menej prepracované a honosné. Aj v merojských pamiatkach sa však našli doslova bájne poklady. Prvé zmienky o objavení pyramíd pri tejto časti Nílu sa datujú už ku koncu 18. storočia. Na jeho začiatku prišlo na tieto miesta viacero výprav.
V roku 1834 taliansky lekár v službách okupačnej armády Guiseppe Ferlini zničil v snahe nájsť poklady niekoľko pyramíd, nakoniec však predsa len našiel. Asi 200 km severne od Chartúmu objavil kultovú miestnosť s reliéfmi dovtedy neznámej merojskej kráľovnej, ale aj jej zlatý poklad, ktorý tvorilo päť párov zlatých náramkov s postavami bohov, zlaté prstene, amulety či náušnice - všetko nádherne vykladané polodrahokamami. Poklad sa dostal do egyptologickej zbierky v Berlíne a v Mníchove, v tom čase málokto veril, že by sa takéto poklady skutočne mohli nájsť v "čiernej Afrike". Kým nebolo rozlúštené merojské písmo, nedalo sa ani určiť, komu patrili.
Dnes sa tieto šperky prisudzujú kráľovnej Amanišacheto.
Kým o Kleopatre sa neprestávajú točiť filmy a hrať muzikály, jej o niečo mladšia núbijská „kolegyňa" Amanišacheto sa dožila oveľa menšej posmrtnej slávy. Vládla niekedy na prelome letopočtu. Jej meno je spomenuté na viacerých miestach, napríklad na stéle v Meroe či na nápise v palácovej budove v nálezisku Wad Ben Naga. Vo svojej dobe bola známa ako tá, čo porazila rímsku armádu vyslanú Augustom, ktorá sa pokúšala o ovládnutie merojského kráľovstva.
Amanišacheto bola „kandaké". Išlo o dedičný titul etiópskych kráľovien, jej o tristo rokov staršia predchodkyňa, známa ako kandaké z Meroe, mala mať podľa legendy románik aj s Alexandrom Veľkým. V anglicky hovoriacich krajinách sa verzia tohto mena používa ako krstné meno.
