Galko ide na ministerstvo obrany z reťazca potravín

Nový minister za SaS chce šetriť a zaviesť jasné narábanie s peniazmi. S armádou mal doteraz minimálne skúsenosti.

BRATISLAVA. Ľubomír Galko je ďalšou trochu záhadne pôsobiacou postavou budúcej vlády. Človek, ktorého SaS posiela na ministerstvo obrany, s armádou nemal doteraz nič spoločné. Na ministerstvo s rozpočtom takmer 900 miliónov eur ho podľa straníckych kolegov posielajú preto, že ho považujú za čestného. Dokáže vraj odolať tlakom rôznych obchodných záujmov.

„Richard Sulík mi naznačil, že mám manažérske schopnosti viesť nejaké ministerstvo a nemôže byť každý minister hospodárstva,“ opisoval, ako sa k obrane dostal. Potom sa v SaS zhodli, „že by som tam vedel zjednať poriadok, ktorý tam treba“.

Kto je Galko

má 42 rokov;
vyštudoval Matematicko-fyzikálnu fakultu UK;
najprv podnikal, neskôr bol riaditeľom hypermarketu Kaufland
do volieb šéfoval sieti maloobchodných predajní Dona DN.

Za kvalifikáciu na riadenie ministerstva považuje prax v riadení firiem – hypermarketu i siete potravín. „Za tie roky mi prešlo cez ruky obrovské množstvo tendrov a výberových konaní a stovky obchodných zmlúv.“

Galko hovorí, že počet vojakov v misiách nemieni znižovať – skôr naopak, podľa prípadných požiadaviek spojencov.

V prvom rade chce zverejniť všetko, čo nie je tajné.

Galko priznáva, že sa s obranou stretol vlastne iba na základnej vojenskej službe. Tú začal po vysokej škole na vtedajšej vojenskej katedre. Dokončil ju päťmesačnou vojenčinou ako veliteľ čaty.

Dona pôsobí trochu ako retro obchod

Sieť potravinových obchodov budúceho ministra obrany sa profilujú ako slovenské a skôr ľudové.

MARTIN. Sieť potravinových obchodov Dona DN je projektom nastupujúceho ministra obrany, podľa internetovej stránky má 78 maloobchodov a šesť veľkoobchodných odberných miest, niekoľko z nich však už nefunguje. Vedenie spoločnosti upozorňuje na slovenskosť a snahu byť alternatívou oproti zahraničným reťazcom.

Dona na martinskom sídlisku Sever je malý nenápadný obchod pri hlavnom ťahu na Žilinu. Našli sme ho až na tretí pokus. Chýba navigácia popri ceste a stavba vyzerá zvonku ako opustená.

Presklené steny sú pomaľované sprejermi a polepené starými letákmi, občas chýba časť stropnej výplne. Sklené tabule sú pokryté modrou tapetou alebo náterom vo firemných farbách. Na niektorých sa už veľká časť modrej odlúpla a cez sklo vidno zadné steny regálov.

V obchode to vyzerá podstatne lepšie. „Nakupujem tu rada. Mám to blízko,“ hovorí staršia pani zo sídliska. „Zvonku je to strašné, však vidíte, ale dnu je čisto.“

Väčšina predajní je na západe a juhu Slovenska. Predajňa na Dunajskej ulici v širšom centre Bratislavy pripomína socialistickú samoobsluhu z obdobia pred rozmachom hypermarketov. Na kamennej podlahe sú zoradené regály, akoby s nimi nikto nehýbal dvadsať rokov. Potraviny sú vzorne naukladané, ich ceny sú v porovnaní s neďalekým supermarketom o niečo lacnejšie.

O druhej poobede v obchode včera nikto nenakupoval. Predavačka Alica s kolegyňou si listovali v časopisoch. V potravinách pracuje deväť rokov a dobre vie, kto je majiteľ potravín. Šéfa Ľubomíra Galka osobne nepozná, ale vychválila ho. „Máme dobrého šéfa, rozhodne.“

Prečo? V hypermarketoch sa robia aj nedele a soboty, celé dni. „Tu sa mi páči prístup k zamestnancom, že máme voľné víkendy. V sobotu robíme iba predpoludním,“ hovorí Alica.

Daniel Vražda, Ján Glovičko