Ako keby si Andrej Voznesenskij (12. 5. 1933 - 1. 6. 2010) napísal báseň, ktorú mu teraz môžeme čítať nad rakvou: „Ó rodina, rozlúčme sa, hviezdou, vŕbou bielou som sa stal. Neplačem, neblúdim. Vďaka životu za to, že si bol..."
Ešte dva týždne pred smrťou prijímal na svojej chate v osade spisovateľov pri Moskve Peredelkino jedného hosťa za druhým a pokyvoval hlavou na znamenie, že gratulácie k jeho 78. narodeninám mu robia radosť. Nehovoril, po dvoch mozgových príhodách stratil reč, ale nie rozum. Na oslave nepil, pretože mu nemeckí lekári, ktorí mu nedávno opravovali jeho zvápenatené tepny, povedali, že môže ešte žiť. A on chcel.
Sály plné ľudí
Oficiálne médiá uverejnili pravdivo oficiálne nekrológy plné slov o veľkom básnikovi, talentovanom umelcovi a miláčikovi národa. Len niekoľko opozičných médií si dovolilo pripomenúť, že Voznesenskij má za sebou život zložitý, plný nútených kompromisov a mučivého rozhodovania. Nie vždy, ako každý, si asi zvolil tú najsprávnejšiu cestu. Ľutoval, znovu vstával z kolien na nohy a trval na svojom - básnik potrebuje slobodu, súdruhovia. Dokázal sa ešte po šesťdesiatke naučiť lietať na deltapláne a do posledných dní mu mozog „vyrábal" verše.
Andrej Voznesenskij dostal od prezidenta Dmitrija Medvedeva medailu za Zásluhy o vlasť,ale cenu za tvorbu nie.
FOTO - TASR/AP
Narodil sa v roku 1933, v dobe rozpuku Stalinových represií a boľševického vystrájania. Intelektuálne kruhy v Moskve a Petrohrade si ale stále udržiavali akýsi svoj odizolovaný svet. Voznesenskij písal vraj verše od kolísky a keď mal štrnásť rokov, po prvý raz si ho k sebe pozval slávny básnik, prozaik a prekladateľ Boris Pasternak. A odhalil v tínedžerovi budúceho velikána.
Voznesenskij vyštudoval architektúru, ale namiesto výkresov písal verše, publikoval a v roku 1959 sa skutočne preslávil. Vtedy vyšla jeho poéma Majstri. Nástup šesťdesiatych rokov i v sovietskom komunistickom impériu poznačených náznakmi slobody a uvoľnenia, Voznesenskij oslávil začlenením sa do slávnej skupiny „šesťdesiatnikov", ktorú tvorili Jevtušenko, Roždestvenskij, Achmadulinová.
Verejné čítanie sa stalo vyhľadávanou kultúrnou udalosťou, Voznesenskij vydáva jednu zbierku veršov za druhou, na jeho večeroch sú sály naplnené na prasknutie a ľudia kričia bravo, keď číta Parabolu alebo Mozaiku. Jeho básne občas zakázali, potom znovu povolili, jeden čas ho Ústredný výbor Komunistickej strany ZSSR nechal zapísať na index, ale neskôr mu zasa dal zelenú. Keď sa pokúšal nájsť kompromis s komunistickou mocou a na zasadaní aparátnikov začal svoj prejav slovami: „Aj ja, ako pán Majakovskij, nie som členom strany, ale..." Vetu nedokončil. Generálny tajomník Nikita Chruščov naň zakričal: „Vypadnite von, pán Voznesenskij, k svojim pánom. Prikážem Šelepinovi (šéf KGB, pozn. red.), aby vám podpísal pas!"
Báseň o Leninovi
I keď v roku 1963 rýchlo napísal báseň o boľševickom vodcovi Leninovi, oficiálna kritika ho obvinila z formalizmu a veľa nechýbalo, aby ho odstránili. Ľudia ho však zbožňovali, ani nie tak za jeho najväčšie básnické diela, ako za verše, ktoré mu pomohla presláviť hviezda popu Alla Pugačevová. Milióny červených ruží či jeho rocková opera na hudbu Alexeja Rybnikova Junona a Avos sú dodnes klasikou vo svojom žánri.
Voznesenského čítali a uznávali nielen v bývalom ZSSR i novodobom Rusku, ale aj v Spojených štátoch, vo Francúzsku a v Nemecku. V roku 1996 bol na parížskom festivale Triumf vyhlásený za najlepšieho básnika súčasnosti. V bývalom ZSSR ani v novodobom Rusku však nikdy žiadnu prestížnu cenu nezískal.
Autor: Agentúra Epicentrum
