Vodca sa nevolí, ale je na trón dosadený nejakou pákou, pomocou intríg, peňazí a zákulisných sprisahaní.
Byzantské zvyklosti panujú nielen v dnešnom Rusku, ale v celom postsovietskom priestore. A občanom to ani veľmi neprekáža.
Odchádzajúceho prezidenta Borisa Jeľcina nechali s bohorovným pokojom dosadiť do Kremľa nesmelo vyzerajúcim agentom KGB Vladimirom Putinom. Ten dané slovo dodržal a Jeľcina nechal zomrieť na slobode.
Keď nastal čas, priviedol si Putin aj nástupcu. Spolužiaka z Petrohradu Dmitrija Medvedeva. Vraj musel sľúbiť, že raz zasa trón Putinovi uvoľní.
Tam, kde vládca nezačne operáciu „nástupca" včas, zmetie ho dav. Gruzínsko sa dosiaľ hralo na ostrovček európskej demokracie v postkomunistickom marazme. Lenže i prezident Michail Saakašvili možno pochopil, že bez následníka by mohol zle dopadnúť. A tak si vraj už vybral.
Jeho nástupcom má byť podľa novinárskej šuškandy súčasný starosta Tbilisi Gigi Ugulava. Saakašvili v roku 2013 už nemôže podľa ústavy kandidovať a nachádza sa takej v delikátnej situácii ako Putin v roku 2008.
A tak sa do najvyššej funkcie nastrčí figúrka, oddaný priateľ, kamarát do dažďa či niekto, na koho toho viem toľko, že ma poslúcha ako cvičený nemecký ovčiak.
A prečo? Nie je to pre obavy o osud milovanej vlasti. Je to v hrôze o osud seba samého. Hlavnou kvalitou, podľa ktorej sa vyberá nasledovník, je totiž lojalita svojmu predchodcovi. Keby to tak nebolo, sedeli by „predchodcovia" možno vo väzení.