Osemročný Arťom Saveljov nebol prvým Rusom, ktorého sa rozhodli adoptovať Američania. V celkom inom prostredí ho naučiť nové mravy, nové reči. Nečudo, že to v mnohých prípadoch, ako aj v prípade Arťoma, nevyšlo.
Americkému páru sa situácia vymkla z rúk – ruské deti trestali tak, až ich utýrali na smrť. Arťom mal šťastie. Mamička ho „len“ vrátila do pôvodnej vlasti. Posadila ho samého a vydeseného do lietadla a do vrecka mu strčila list, v ktorom sa ho zrieka. Vraj bol neovládateľný.
Nuž, pri adopcii akéhokoľvek dieťaťa z iného kultúrneho prostredia treba rátať s istými ťažkosťami. Kremeľ teraz oprávnene navrhuje Američanom vypracovať dohodu o pravidlách adopcií ruských detí. Inak im odmieta „svoje“ deti dávať.
Či by sa Rusi k malým Američanom chovali podobne neľútostne, tak to sa prosím pekne nevie. Žiadny prípad, kedy by ruská rodina bola ochotná adoptovať americké dieťa známy nie je.
Mimochodom, prečo je v Rusku taký prebytok detí vhodných pre adopciu, zatiaľ na západe stoja bezdetní rodičia vo fronte?
Rusi deti odkladajú častejšie, než „neľútostní“ Američania a skoro nikdy si cudzie domov neberú. A tak v tomto rusko-americkom spore platí toto výstižné príslovie: jeden za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať.