Vysnívané Rakúsko nám zovšednelo

s pozrieť naživo. Ospalý Hainburg prevalcovali masy a eufória ľudí socializmu.

Dnes chodí do Viedne vlak či autobus každú hodinu, loďou sa tam v letných mesiacoch dostanete za hodinu a pol a už viac ako dva roky spája dve najbližšie hlavné mestá v Európe diaľnica.

Vzdialenosti sa skracujú, ale predsudky pretrvávajú. Pre mnohých Rakúšanov sú Slováci stále lacná pracovná sila či ľudia z krajiny Mochoviec a Jaslovských Bohuníc, kde sa diktatúra premenila na zle fungujúcu demokraciu.

Novinkou je skupinka slovenských zbohatlíkov v prihraničných oblastiach, ktorí žijú vo väčších domoch a jazdia v lepších autách ako miestni Rakúšania, a nevedia sa správať.

Pre mnohých Slovákov sú Rakúšania stále arogantní ignoranti, ktorí poznajú Slovensko, len ak majú v rodine slovenskú opatrovateľku a dodnes sa čudujú, že tu žijeme v domoch a máme televízory. Stále sme pre nich chudobní susedia, ktorí kradnú, akurát už máme euro.

Ale mení sa to. Podľa prieskumov klesol počet tých Rakúšanov, ktorí nemali nikdy osobný kontakt so Slovákmi pod polovicu, a zdvojnásobil sa počet Rakúšanov, ktorí sa so Slovákmi stretávajú často, hoci je to stále skromná tretina.

Priamych kontaktov pribúda. Fungujú zmiešané manželstvá, spoločné firmy, cezhraničná spolupráca, Rakúsko je druhým najväčším investorom na Slovensku, Slovensko je partner Rakúska v Európskej únii, kniha Strýko z Bratislavy sa dokonca stala u našich susedov bestsellerom. A keď nakupujeme v Parndorfe, platíme rovnakou menou ako Rakúšania pri návšteve obľúbenej opery v Bratislave u nás - v eurách.
Je čas na predsudkoch zapracovať. Lebo vraj len Slováci a Rakúšania si vedia spolu sadnúť na kávu a posťažovať sa, v akom sú strese.

Neznámi známi susedi

Desaťročia bola medzi nami železná opona a rakúske ORF bolo jediným zdrojom informácií. Viac ako 20 rokov sme susedia s najbližšími dvoma hlavnými mestami v Európe. Aj tak sa stále nepoznáme, hoci nikto si nevie tak zafrflať, utápať sa v komplexe menejcennosti a pri káve sa posťažovať na stres ako Slováci a Rakúšania.

Bola to prvá krajina, kde sme si koncom roka 1989 mohli na vlastnej koži vyskúšať slobodu. Prvé prihraničné dedinky, ktoré boli desaťročia ospalými miestami na konci slobodného sveta, sa zapĺňali davmi dojatých ľudí. Prvá obec v Rakúsku Wolfsthal či väčší Hainburg prežívali prvé návaly Slovákov s nadšením. Deťom rozdávali čokoládu a cukríky, vítali ľudí z nepoznanej časti sveta. To, čo sme dovtedy sledovali v rakúskej televízii ORF, sme konečne mohli vidieť naživo.

„Do Viedne prišli tisíce československých občanov. Mohli zadarmo cestovať po meste a ísť zadarmo do múzeí, takže autobusy prichádzali jeden za druhým. Mesto vtedy prežívalo dopravný chaos," spomína si Walter Greinert, hovorca a riaditeľ tlačového úradu rakúskeho ministerstva zahraničných vecí v roku 1989. Dokonca sme skomplikovali návštevu vtedajšieho hovorcu sovietskeho ministerstva zahraničných vecí Gennadija Gerasimova, ktorý prišiel do Viedne. „Dorazil neskoro na pracovné raňajky a my sme mu povedali, že je to naša forma perestrojky," smeje sa dnes Greinert.

Záujem je menší

Dnes už nie je návšteva susedného Rakúska ničím mimoriadnym. Cez Rakúsko prechádzame objavovať vzdialenejšie časti sveta. K západným susedom chodíme nakupovať, lyžovať, do múzeí, do zoo. Z Bratislavy tam jazdí každú hodinu vlak, autobus niekoľkokrát denne a autom po diaľnici je to na skok. Eufória opadla.

„Dnes je záujem Slovákov o Rakúsko menší, ako bol po roku 1989, ale je to prirodzené. Už pre vás nie sme niečo zvláštne, ako to bolo krátko po zmene," hovorí Christoph Thanei, ktorý prišiel na Slovensko v roku 1994 ako lektor nemčiny a ostal tu. Hoci prvé, čo ho v Banskej Bystrici zaujalo, bol volebný plagát SNS „Cudzie nechceme...". Vtedy mu to musel kolega ešte preložiť, dnes by si to Christoph prečítal aj sám. Už trinásť rokov píše pre rakúske a nemecké médiá o Slovensku a v tunajších pomeroch sa vyzná.

Rakúšania chodia na Slovensko najmä za kvalitnými opernými predstaveniami v SND. Obľúbeným cieľom Slovákov v Rakúsku sú výpredaje v obchodných centrách. Foto: TASR, SME - Pavol Funtál

„Smutnejšie je, že opadol aj záujem Rakúšanov. V roku 1989 v prípade Československa alebo ešte v roku 2004 po vašom vstupe do Európskej únie to Rakúšanov zaujímalo, ale trvalo to len pár mesiacov. Televízia ORF ako najdôležitejšie rakúske médium neinformuje o Slovensku takmer vôbec a najčítanejší denník Kronenzeitung s výnimkou Mochoviec o vás napíše takmer vždy len v súvislosti s kriminalitou, hokejom alebo futbalom," dodáva Thanei.

Za posledných 20 rokov sa toho pritom veľa zmenilo. Počet Slovákov, ktorí žijú v Rakúsku, stále rastie. Ak to bolo v roku 2002 sedem a pol tisíca ľudí, dnes sa ich počet odhaduje na takmer 20-tisíc. Na slovenskom konzuláte vo Viedni registrujú asi 200 žiadostí o zápis manželstva uzatvoreného v Rakúsku a 190 žiadostí o zápis slovenských detí narodených v Rakúsku. Obchodné oddelenie Rakúskeho veľvyslanectva registruje 1600 spoločných podnikov.

Spoločný život na hraniciach

Ako spolu obe krajiny zrastajú, vidieť najviac v prihraničných oblastiach, v obciach Wolfsthal, Hainburg, Berg, Kittsee. V prvej rakúskej obci za hranicami Wolfsthale sa usadili desiatky Slovákov a skupujú pozemky za štvornásobok ceny. Starostom je tam Gerhard Schödinger, ktorý sa oženil so slovenskou colníčkou a má s ňou dve deti. Zo Slovákov má radosť. „Rýchlo sa integrovali, zaujímajú sa o život v obci, väčšina z nich hovorí po nemecky," vysvetľuje. V ostatných obciach je rakúsko-slovenské spolužitie trochu komplikovanejšie.

„Je to celkom iný obraz o Slovensku ako po páde železnej opony. Arogantní zbohatlíci s drahšími autami a drahším oblečením, ktorí chcú ukázať, že majú viac peňazí na domy a pozemky ako miestni a predbiehajú sa pri pokladniach v supermarketoch, kým domáci stoja slušne v rade," hovorí Christoph Thanei, ktorý sa so svojou slovenskou manželkou a dvoma synmi nedávno presťahoval do Kittsee.

Žiť v prihraničnom Kittsee neznamená pre jeho manželku Máriu žiť v cudzine. „Pracujem na Slovensku, všetci moji priatelia sú Slováci, deti síce chodia do rakúskej školy, ale tam sa kamarátia hlavne so slovenskými deťmi," hovorí Mária. Sama sa za niektorých novozbohatlíkov zo Slovenska hanbí. „Na priechode nezastavia, premávajú sa na veľkých autách, parkujú na miestach vyhradených pre postihnutých, je to fakt špecialita Slovákov," dodáva.

Stále sme neznámi

S výnimkou prihraničných oblastí však obraz susedov zo Slovenska bledne. A začína sa to už v Parndorfe, kde príliš nerozlišujú značky svojich zákazníkov. „Je to tak aj vo Viedni a na západe krajiny, kde sa o Slovákoch, Čechoch a Maďaroch, ale aj o Rumunoch, Bulharoch, Poliakoch a Rusoch hovorí ako o ľuďoch z Východu. A tam je cítiť, ako málo o týchto krajinách vedia," dodáva Christoph Thanei.

Podľa prieskumu Rakúskej spoločnosti pre európsku politiku uviedlo v máji 2001 až 59 percent Rakúšanov, že nikdy nemali osobný kontakt s ľuďmi zo Slovenska, v septembri 2005 to bolo 47 percent. Za rovnaký čas sa síce zdvojnásobil počet Rakúšanov, ktorí sa so Slovákmi stretávajú často, ale tiež len skromne - z 9 percent na 18 percent.

Čo spája Slovensko a Rakúsko? Kliknite pre zväčšenie obrázka.

Andrea Kostolná, ktorá pracuje vo Viedni dva roky, je presvedčená, že osobný kontakt rieši veľa. Pripúšťa, že Rakúšania vedia byť arogantní, ale len do momentu, keď vás spoznajú a zistia, že ste v niečom dobrý. „Potom sa čudujú, vychvaľujú, krútia hlavami. Roky, keď sa na nás pozerali zhovievavo, sú preč, teraz sa musíme snažiť, aby sme ich dobehli," hovorí. Viedenčanov (nie Rakúšanov) považuje za najtolerantnejších ľudí v Európe. „Tak nejako sa muselo žiť v monarchii. Vo Viedni je neuveriteľné zoskupenie najrôznejších národností a v električke počuješ srbčinu, ruštinu, češtinu, slovenčinu," hovorí.

Ludvik Kavin, český emigrant a riaditeľ Theater Brett vo Viedni, však tvrdí, že sa Slováci nemajú na čo sťažovať. „Nie je to nenávisť alebo láska, ako je to vo vzťahu k Čechom. Rakúšania nemajú so Slovákmi žiadne veľké problémy. Občas ich berú ako ľudí, ktorí sú im dobrí na sociálne služby, do ktorých sa domáci až tak nehrnú," hovorí. Má pocit, že Viedeň v poslednom čase zaplavili príjemne drzé slovenské čašníčky. „Rakúšania normálne nemajú radi, keď sa niekto z personálu baví so zákazníkmi v cudzom jazyku, ale slovenské čašníčky tým nijako netrpia a sú obľúbené," hovorí Kavin. Vzťah Rakúšanov ku kultúre iných štátov je už podľa neho iná vec. Tam sa rakúska necitlivosť prejavuje voči celej bývalej východnej Európe, nielen voči slovenskej tvorbe.

Slovenské opatrovateľky

Ak na niečo mnohí Rakúšania zaručene zareagujú pri zmienke o Slovensku, sú naše zdravotné sestry, opatrovateľky a aupairky. Slovenskú opatrovateľku, hoci nelegálne, zamestnával bývalý rakúsky premiér Wolfgang Schüssel a Slovenku zamestnával aj súčasný prezident Heinz Fischer. Zdravotná sestra Mária Nedvědová pracuje ako opatrovateľka v Rakúsku osem rokov. Túto prácu aj vzťahy k rodinám, kde robila, si pochvaľuje. Aj ona však musela vysvetľovať, čo za krajinu je to susedné Slovensko. „Spomínala som im Štefánika, ale nič im to nehovorilo. Nepoznajú napríklad ani mesto Košice, darmo som spomínala Kassau. Skôr si to dávajú do súvisu s Ruskom," hovorí Nedvědová. Poznajú síce opernú divu Editu Gruberovú, ale prekvapí ich, že pochádza Slovenska. Rovnako aj zistenie, že v strednej Európe sú gejzíry, ako máme v Herľanoch.

Daniela Drozdová sa ani nečuduje, že o nás Rakúšania veľa nevedia. „Buď sa o nás píše, keď niečo povie Ján Slota, alebo sa riešia atómové elektrárne. Takže vedia, že Slota je to, čo bol kedysi Haider (krajne pravicový populista - poz. aut.)," hovorí Drozdová, ktorá pracovala ako opatrovateľka.

Niekedy sa našim opatrovateľkám podarí prepašovať do rakúskych rodín slovenské zvyky. Nedvědová pripravila na Vianoce menu na slovenský spôsob. „Ryba, kapustnica, zemiakový šalát - všetko im to chutilo," dodáva.

Na revanš sa naše ženy od Rakúšanov tiež veľa naučia. „Veľmi nám chýba ich čistota a pozornosť k prírode," hovorí Nedvědová.

„Sú tolerantnejší ako my a bez problémov si tam pred obchodom môžete nechať bicykel aj s nákupom," smeje sa Drozdová.

...

Dvadsať rokov po páde železnej opony sa toho medzi Slovenskom a Rakúskom veľa zmenilo. Ale stále ešte o sebe nevieme toľko, ako sa na susedné krajiny patrí. Podľa Christopha Thaneia máme pritom veľa spoločného, v dobrom i zlom. Dokonca viac ako Rakúšania a Nemci, ktorí majú spoločný jazyk. „Máme podobný komplex menejcennosti, ktorý priateľskejšie nazývame skromnosť či citlivosť malého národa," hovorí. Slovákov hnevá, ak si ich zamieňajú s Čechmi, ale s úsmevom vedia Rakúšana označiť za Nemca.

Pritom práve Slováci a Rakúšania si vedia zo srdca zafrflať. „Sadnú si spolu na kávu a budú sa jeden druhému sťažovať, aký majú stres. Na rozdiel od Nemcov si však tu kávu dajú," smeje sa Thanei.