Už sa opäť tešíme na Ježiška

Niektoré deti túžia po legu či notebooku, pre ďalšie by bolo najväčším darom pohladenie rodiča. Možno ich túžby a želania lepšie pochopíme, ak dovolíme dieťaťu v nás, aby po rokoch núteného spánku ožilo nanovo. Čarovný čas Vianoc je na to ako stvorený.

List do Anjelova

Na Vianočnú poštu v Rajeckej Lesnej prichádzajú prvé listy nedočkavých detí už začiatkom jesene. Adresujú ich predovšetkým Ježiškovi na jeho „oficiálnu" adresu 999 99 Ježiško, ale občas sa objavia na obálkach celkom neobvyklé adresy. Anjelovo, Nebíčko či Ježiško zo severného pólu. Prichádzajú nielen zo Slovenska, opečiatkovali tu už aj listy z Brazílie, Indonézie, Austrálie, Kene. Slovenský Ježiško si razí cestu svetom.

Túžby detí sa aj tento rok navzájom odlišovali. Medzi dievčatami jednoznačne prevládli sny o darčekoch, ktoré nesú značku obľúbeného seriálu Hannah Montana. Twistery, cédečká, vankúšiky, peračníky alebo kozmetika ušité na mieru hlavnej hrdinky. Chlapci až tak módnej vlne nepodľahli a ich vianočné sny kopírovali predchádzajúce roky. Lego, autá na ovládanie, maska Spidermana či robot bojovník. Ale tiež „lietajúce žabičky a padajúce opičky".

Škôlkari prichádzajú osobne

Vedúca pobočky Slovenskej pošty v Rajeckej Lesnej Mária Juríčková sa každý rok teší na obdobie, keď im začínajú prichádzať prvé listy pre Ježiška. Môžu ich poslať buď z pošty vo svojom bydlisku, alebo ich vlastnoručne vhodiť do neobyčajnej drevenej schránky s označením Pošta pre Ježiška.

„Chodí k nám veľmi veľa detí z celého Slovenska. Hlavne škôlkari zvyknú prísť s tým, že nám aj zaspievajú alebo zarecitujú," povedala vedúca pošty. Deti, ktoré to majú na poštu blízko, najradšej prinesú listy osobne. Nie je totiž pošta ako pošta. Tá tunajšia dýcha neobvyklou atmosférou počas celého roka. Jej predná časť sa zmenila na miesto, kde vás čaro Vianoc láka celý rok. Pod oknom stojí drevený stôl, akoby nachystaný na slávnostnú večeru. Nechýbajú oriešky, jablká, kysnutý koláč. Aj stromček hľadí na deti zhora, presne podľa vzoru našich predkov. Nestojí na zemi, ale upevnili zo stropu nad stolom.

Komu písať? Ježiškovi!

Keď sa pred jedenástimi rokmi začala myšlienka na zriadenie Vianočnej pošty rodiť v hlave pracovníkov Slovenskej pošty, kanonika Pavla Šadláka z Rajeckej Lesnej hneď oslovila. V bezprostrednej blízkosti pošty sa totiž nachádza aj Bazilika Narodenia Panny Márie, ktorá je známym pútnickým miestom, a tiež ojedinelý Slovenský betlehem. Majster Jozef Pekara na ňom pracoval dlhých pätnásť rokov a dnes je lákadlom pre turistov z celého sveta. Deti sa dokážu nekonečne dlho pozerať na dvesto postavičiek pohyblivého betlehemu.
„Mal som vtedy iba jedinú podmienku. Aby deti nepísali nejakému importovanému Santa Clausovi či Dedovi Mrázovi. Slovensko je kresťanská krajina a darčeky pod stromček u nás nosil vždy Ježiško," povedal Pavol Šadlák.

Mnohé listy detí čítal a mnohé sú podľa neho pre dospelých akousi učebnicou detskej duše. Nie sú iba o radosti. Často si deti želajú aj zdravie pre chorých rodičov alebo návrat rodiča, ktorý rodinu opustil. „Práve z takýchto listov možno pochopíme skutočné posolstvo Vianoc. Najväčšie dary nebývajú materiálne, ale sú to dary srdca a ducha. Je to láska, ktorá deťom často chýba a nedá sa ničím nahradiť. Práve na Vianoce však prichádza láska a svetlo v malom dieťati, ktoré sa narodilo v chudobnej betlehemskej maštali. Je to viac ako symbol," dodal kanonik.

Vianoce by sme podľa neho nemali utopiť v záplave darčekov. „Často mám pocit, že sme otrokmi konzumného sveta. Žiaden drahý dar však dieťaťu nedokáže vynahradiť lásku," dodal. Podľa neho treba lepšie načúvať srdcu dieťaťa. Iba tak dokáže rodič pochopiť, po čom naozaj túži. Práve do vianočných listov dieťa často napíše aj to, o čom inak nechce hovoriť.

Mať tak pištoľ na medveďa

Do budovy Vianočnej pošty zavítali v čase našej návštevy aj deti z materskej školy v Rajeckej Lesnej so svojou učiteľkou Jozefínou Bôtošovou. „Bez toho by sa nám už Vianoce nerátali. V škôlke deti nakreslia svoje vianočné predstavy a my im pomôžeme s písaním. Potom spoločne navštívime poštu, aby každý z nich mohol vhodiť list vlastnoručne do schránky," povedala učiteľka. Tetám na pošte zavinšujú veselé sviatky a už vôbec nepochybujú o tom, že by Ježiško mohol ich listy prehliadnuť.

Martinko Mikunda si vysníval autíčko, ktoré jazdí po stene. Filipko Fabana zas pištoľ na medveďa: „Nestrelil by som do neho, lebo ja sa medveďa nebojím. Iba by som ho tou pištoľou postrašil," povedal nám. Ich kamarátka Miška zase túži po bábike Šušu - prvé krôčky: „Je skoro ako naozajstné dieťa, budem dobrá mama."

Mami, Ježiško nakupoval v Tescu

Čas, keď dieťa odhalí milosrdné vianočné klamstvo, jedného dňa určite príde. Stačí zabudnutá visačka s cenou a dieťaťu hneď vŕta v hlave, prečo Ježiško nakúpil darčeky práve v Tescu. Aj starší kamaráti a súrodenci radi pošepnú, že kým rodina večerala, darčeky pod stromček rýchlo pokládla mamina. Psychológ Jindřich Cupák radí, že tento moment treba nechať na deťoch: „Je veľmi zložité určiť vek, do ktorého možno živiť túto predstavu. Ak je to možné, treba ilúziu o darčekoch od niekoho takého dobrého, ako je v predstavách detí Ježiško, udržať čo najdlhšie."

Aj keď už dieťa dávno vie, že darčeky nenosí Ježiško, rado hrá s rodičmi túto zvláštnu hru ďalej. Koniec koncov, ruku na srdce - koľkí z nás dospelých dodnes radi použijú formulku: Čím ma Ježiško tento rok asi prekvapí? Podľa Jindřicha Cupáka to je celkom prirodzené - dieťa vo vnútri každého z nás možno ľahko vzkriesiť práve v čase Vianoc. Vo chvíli, keď sa dieťa dozvie pravdu, mu však žiadne sklamanie ani rozčarovanie nehrozí: „Všetko funguje ďalej. Darčeky aj vianočná atmosféra, takže vlastne nemá za čím smútiť."

Nie je preto nič čudné na tom, ak si dieťa žiada dodržiavanie zvykov, ktoré dovtedy spájalo s imaginárnou osobou. Chce, aby ďalej zvonil zvonček, aby darčeky pod stromček položila neviditeľná ruka. Aj Jindřich Cupák si dodnes rád spomína, ako odhalil vianočnú záhadu. Počas jedných Vianoc objavil šnúrku, uviazanú o zvonček. Hneď si domyslel, že ho na diaľku ovládal otec a nezvonil Ježiško. Z čara Vianoc mu to však nijako neubralo.

Vianoce nie sú len darčeky

Prežívanie Vianoc je podľa psychológa výrazne silnejšie v kresťanských rodinách. Tu nejde iba o darčeky a vytvorenie príjemnej rodinnej atmosféry, ale o neopakovateľnú radosť z príchodu Božieho syna. Vtedy narastá aj dôvod vzájomne sa obdarovať. Priznáva to aj pani Alžbeta, ktorá má dnes už deti v tínedžerskom veku: „Keď sme sa nedávno rozprávali o tom, čo im z Vianoc najviac utkvelo v pamäti, neboli to darčeky. Pamätali si však doslova detaily z toho, ako v predstihu nacvičovali jasličkovú pobožnosť. Ako sme im šili šaty a koľko ľudí sa na nich prišlo pozrieť," povedala. Pre jedného zo synov zas patrí k nezabudnuteľným zážitkom deň, keď chodil koledovať s koledníkmi Dobrej noviny: „Bol nadšený, že v každej rodine mali iný stromček a kŕmili ich koláčmi. Vonku sa šmýkalo a stále padal. Dostal vtedy na Vianoce atlas a hneď hľadal Afriku. Chcel vedieť, kde žijú deti, ktorým svojím koledovaním pomohli."

Videl som Ježiška

Deti zo súkromnej materskej školy Ďatelinka v Martine majú vo svojich predstavách jasno. Aj tento rok im darčeky pod stromček prinesie Ježiško. Maťko Hanzuš túži po glóbuse a autíčku: „Budem si na ňom hľadať mestá aj krajiny. Ale musím sa najprv skryť, aby mi ich Ježiško doniesol. Keby som bol pod stromčekom aj ja, nemal by ich tam ako položiť."

Keď sa ho spýtame, či už Ježiška videl, zaváha: „Raz som ho zazrel cez odchýlené dvere. Držal v ruke sviečku." Dievčatám by sa ako darček pozdávala Barbie mušketierka. Vychudnutá bábika, ktorej plášť sa dá rýchlo vymeniť za šaty a maska za korunku. Miško Berchik má tiež jasno v tom, že na Vianoce k nim príde Ježiško. A to napriek tomu, že vo vianočných tradíciách jeho rodičov sú aj silné tlaky Santa Clausa a Deda Mráza. Otecko totiž pochádza z Ameriky a mamka z Ruska. „Bude to určite Ježiško. Napísal som mu, že chcem mikroskop." Začal po ňom túžiť v momente, keď sa v škôlke zhovárali o baciloch. Teraz však pôjdu bacily bokom: „Budem pod ním sledovať bunky," zaskočí nás svojimi vedomosťami.

Uhlie alebo červený trolejbus?

Lukáško Kubica je presvedčený, že musí byť do Vianoc dobrý. Inak Ježiško nepríde: „My sme v škôlke všetci dobrí, lebo inak by sme dostali uhlie alebo metlu. Čo by sme s nimi robili?" Pavol Jerguš Hvizdák túži po trolejbuse. Červenom, inú farbu nepripúšťa. Ak by Ježiško taký v obchode nezohnal, môže mu ešte prikúpiť červenú farbu: „Aby som si ho mohol premaľovať," usmieva sa.

V škôlke sa už naučili niekoľko vianočných vinšov a piesní. Budú ich potrebovať. Za dobré sa treba Ježiškovi odmeniť dobrým. Aj keď ho ani tento rok asi neuvidia a bude ich detské vyznania počúvať ukrytý za oknom. A ešte jednu veľkú spoločnú túžbu majú deti z Martina. Aby bolo na Vianoce veľa snehu, lebo pod stromčekom určite nájdu aj sane, boby a lyže. Nech ich môžu vyskúšať hneď, aby sa Ježiško neurazil.

Autor: FOTO SME - JÁN KROŠLÁK