SME

Imre Kozma: Sme slobodní, ale nie lepší

Východným Nemcom pomáhal, keď utekali pred komunistickým režimom na Západ. Vyhladovaným Rumunom vozil kamiónmi jedlo. A z obliehaného Vukovaru dostal tisíce Chorvátov tesne predtým, než mesto dobyli srbské milície. Dvadsať rokov po páde komunizmu, ktorý s

Imre Kozma (1940) - rímskokatolícky kňaz a od roku 1989 predseda maďarského Rádu maltézskych rytierov, je medzi cirkevnými a mimovládnymi organizáciami žijúcou legendou. Za kňaza ho vysvätili v roku 1963, od roku 1977 bol dvadsať rokov farárom v budapeštiImre Kozma (1940) - rímskokatolícky kňaz a od roku 1989 predseda maďarského Rádu maltézskych rytierov, je medzi cirkevnými a mimovládnymi organizáciami žijúcou legendou. Za kňaza ho vysvätili v roku 1963, od roku 1977 bol dvadsať rokov farárom v budapešti

ám pomáhal pochovať, páter IMRE KOZMA hovorí, že sloboda z nás lepších ľudí neurobila.

Kritikom komunistického režimu ste sa stali dávno pred rokom 1989. Maďarská tajná služba vás vypočúvala každý týždeň. Prečo vás prenasledovali?
Režim neznášal myšlienky, ktoré som šíril. Pritom som používal idey, ktoré hlásali sami komunisti, že človek musí konať v prospech spoločnosti, tak som to robil naplno. Raz sa ma pri jednom výsluchu spýtali, prečo pracujem proti režimu. Odpovedal som im, že ja nepolitizujem, ale hlásam slovo Božie. Keď sa ma však opýtajú na môj názor na politiku, tak ho poviem.

Čoho sa báli?
V čase, keď som sa rozhodol, že budem kňazom, mnohí farári sedeli vo väzení alebo im väzenie hrozilo. Mimo kostola sa nedialo vôbec nič. Tak som začal robiť prednášky, na ktoré prichádzali stovky univerzitných študentov. Keď som sa začal venovať manželským párom, to už mi neprešlo. Vytvorilo sa vtedy silné spoločenstvo dvetisícosemsto párov, za dvadsať rokov sa len štyria rozviedli a na každý pár pripadli štyri deti. Pod tlakom štátnych inštitúcií mi arcibiskup v roku 1976 povedal, že ďalej v cirkvi nemôžem pracovať.

Nakoniec ste kňazom ostali. Čo sa stalo?
Keď človeka v Budapešti vymenovali za farára, musela s tým súhlasiť príslušná cirkevná inštitúcia. (Tá bola zadobre s režimom - pozn. red.) Ja som bol jediný, s ktorého vymenovaním nesúhlasili. Bol to menší zázrak, že sa to nakoniec podarilo. Neviem to inak vysvetliť, iba že Boh existuje.

Prvých desať rokov sme sa tešili zo slobody, a druhých desať sme ochotní predať jej zvyšok za kúsok blahobytu.

Do Zugligetu vás preložili za trest. Iróniou osudu ste práve tam pomohli poraziť režim, ktorý vás prenasledoval. Bol Zugliget iný ako ostatné fary?
Začiatkom roku 1977 bol Zugliget periféria Budapešti, odkiaľ vysídlili mnoho Nemcov a prisťahovalo sa tam veľa komunistov. Cirkevný život tu prakticky neexistoval, kostol bol v dezolátnom stave. Režim bol presvedčený, že tu nič neurobím. Ja som mal však veľké ideály. Pre mňa kresťanstvo nie je len modlitba či chodenie do kostola, ale charitatívna činnosť.

Do Zugligetu ma nasledovalo päťdesiat až šesťdesiat párov, ktoré mi pomohli zmapovať sociálnu situáciu. Za tri mesiace som vedel, ako tu ľudia žijú. Keď sa ma na to predseda národného výboru opýtal, povedal som mu, že poznám ľudí, ktorí žijú horšie ako prasatá v mojej dedine.

To bolo riskantné...
Bolo, ale na druhý deň si ma zavolal a dohodli sme sa, že riešenie sociálnych problémov nechá na mňa. O rok sme v Zugligete vybudovali prvú sociálnu sieť v Maďarsku. Aj predseda, aj tajomníčka komunistickej strany boli výborní ľudia. Dokonca keď predseda zomrel, mal len jedinú prosbu, aby som ho v tichosti pochoval v kruhu rodiny, a keď sme v lete 1989 zriaďovali tábor pre utečencov z NDR, tajomníčka mi pomohla medzi prvými.

Aj keď vás režim prenasledoval, dokázali ste spolupracovať s komunistami?
Pre mňa nebolo dôležité, kto je členom akej strany, vždy definujem človeka podľa toho, či má snahu urobiť niečo pre ľudí.

V lete 1989 vás oslovila západonemecká ambasáda v Budapešti, či by ste im nepomohli s utečencami z východného Nemecka, ktorí obsadili ambasádu a chceli vycestovať do západného Nemecka. Prečo oslovili vás?
Poznali moju minulosť a moje sociálne projekty. Vo februári pani Csilla von Boeselager založila pobočku Rádu maltézskych rytierov v Budapešti. Aj cez nich sme boli s Nemcami v kontakte.

Od augusta do septembra 1989 prešlo cez Zugliget skoro päťdesiattisíc utečencov z vtedajšej NDR. Pamätáte sa na tvár toho prvého?
Poznal som tie tváre ešte skôr, než prišli na faru. Niekoľko týždňov tu už bývali v obytných prívesoch v parku. To, čo si pamätám, bolo ich odhodlanie. Vedeli, že sa nemôžu vrátiť domov, ale cesta na Západ ešte neexistovala. Vôbec nevedeli, čo s nimi bude. Veľa som vtedy rozmýšľal, prečo to robia. Niekoľkokrát som navštívil východné Nemecko, tam boli lepšie životné podmienky než u nás, a predsa utekali.

Čo bolo pre vás ťažšie? Získať si ich dôveru alebo zabezpečiť im jedlo a ubytovanie?
Tí ľudia sa báli jeden druhého a báli sa aj nás. Nechceli uveriť, že im chceme pomôcť len tak, z lásky k človeku. Boli to mladí ľudia od šestnásť do štyridsať rokov a nemali takmer žiadnu skúsenosť s kresťanstvom. Myslím, že aj to, že im chýbali tieto myšlienky, bol dôvod, prečo hľadali iný domov.

Rok 1989 sa pre vás neskončil odchodom východných Nemcov, ktorým v septembri dovolili vycestovať do západného Nemecka. V decembri ste odviezli do vyhladovaného Temešváru dvadsaťosem nákladiakov s humanitárnou pomocou. Prečo Rumunsko?
Do Rumunska sme vysielali stovky univerzitných študentov s ruksakmi už pred rokom 1989. Mali sme vybudovaný systém. Aj preto sme už 22. decembra 1989, keď sa tam začala revolúcia, mali pripravených toľko nákladiakov. Keď som rozhlásil, že potrebujem pomoc, tak sa v Zugligete zhromaždilo päťtisíc ochotných ľudí. Pomáhali jednoduchí ľudia, ale aj štát. Pamätám si, ako za mnou prišla starenka s maďarskou klobásou a povedala, aby som ju v Rumunsku dal tomu, kto bude najviac hladný. Maltézsky kríž vtedy znamenal pas, s ktorým ste sa dostali skoro všade. Cez nás sa dostávala pomoc zo Západu do celého Rumunska.

Po pokojnej revolúcii v roku 1989 ste pomáhali ľuďom na Balkáne, ktorí sa ocitli vo vojne. Aká to bola skúsenosť?
Keď do Maďarska začali prichádzať utečenci z Balkánu, rozhodol sa maltézsky kríž pomôcť. Do Maďarska sme vtedy priviezli osemtisíc invalidných ľudí, ktorých sme našli v opustených dedinách, tri celé kompletné školy so žiakmi a učiteľmi, dve psychiatrické liečebne, vyše štyristo zranených vojakov. Neskôr tu bolo až šesťdesiattisíc utečencov a bolo im jedno, či sú to Srbi, či Chorváti. Vtedy sme dostávali podporu zo západného Nemecka. Nemci nám začali vracať, čo dostali od nás v roku 1989.

V novembri 1991 ste pomáhali ľuďom, ktorí ostali v chorvátskom Vukovare, keď ho juhoslovanská armáda a srbské milície obliehali 86 dní. Po ťažkých rozhovoroch so srbským generálom ste z mesta dostali tisícky civilistov. Ako sa vám to podarilo?
Začalo sa to telefonátom zo Spojených štátov, či by som nepomohol na slobodu siedmim františkánskym mníchom, ktorí sa schovávali v jednej pivnici vo Vukovare. Povedal som, že pre siedmich tam nepôjdem, ale pôjdem pre všetkých, ktorí potrebujú pomoc. Traja sme sa vydali na cestu a zastavili nás šesť kilometrov pred Vukovarom na srbskom fronte. Keď sme im povedali, kam ideme, vojaci sa začali rehotať. Oni sa už pripravovali na zdrvujúci útok. Rozhodnúť o tom mohol len generál. Dovtedy nikdy nikoho neprijal a dodnes neviem, prečo prijal práve nás.

Vtedy som mal prvýkrát strach. Nie o seba, ale o svojich spolupracovníkov. Dvadsať minút sme s generálom debatovali o ničom, keď som sa ho opýtal, či vie, kto som a prečo som prišiel. Povedal, že už o mne počul, že som kresťanský kňaz, a on je ortodoxný generál. A ja som sa ho opýtal, či pozná môjho spojenca, ktorého ešte nikto neporazil. To ho zaujalo a ja som dodal, že mojím spojencom je Ježiš Kristus. Mal slzy v očiach a súhlasil s tým, že civilistov prepustí.

Dodržal slovo?
Hneď som sa vrátil do Maďarska, aby som zorganizoval autobusy. Ráno som mu zatelefonoval a on povedal, že tých ľudí neprepustí. Presviedčal som ho, že to nemôže, lebo som už o tom informoval parlament, napísal som do OSN aj pápežovi, že urobil dobrý skutok. Po chvíľke opäť súhlasil. Tak som zohnal tristo autobusov aj s posádkami a odišli sme do Vukovaru. Pred mestom nás zastavili a povedali, že nás ďalej nepustia a ukázali nám rozkazy od ministra vnútra, že nevedia garantovať našu bezpečnosť. Skoro som sa rozplakal, ale museli sme sa vrátiť domov naprázdno. Aby som dokázal, že mám pravdu a že tá cesta nie je nebezpečná, vybral som sa krátko nato autom do Vukovaru. Podarilo sa to. Tam som zorganizoval autobusy z chorvátskej strany a konečne ľudí priviezol do Maďarska.

Je svet dvadsať rokov po páde komunizmu lepší?
Nie je. Prvých desať rokov sme sa tešili zo slobody, a druhých desať rokov sme ochotní predať zvyšok tej slobody za kúsok blahobytu. Mám pocit, že individuálne city sa prejavujú tak silno, že ľudia už nie sú ochotní robiť nič v prospech spoločnosti. Ani vtedy, keď majú väčší vplyv a viac peňazí ako ostatní. Veľa ľudí je dnes na periférii spoločnosti.

Prečo je to tak? Nerobí nás sloboda, za ktorú sme bojovali, lepšími?
Treba sa naučiť žiť so slobodou. Len ten si ju vie užívať, kto oslobodí sám seba vnútorne. Ja som bol slobodný, aj keď ma vypočúvali, dokonca som bol silnejší než tí, čo ma vypočúvali. Potrebujeme sebakontrolu a sebareflexiu, ináč nebudeme využívať možnosti, ktoré vyplývajú zo slobody, ale budeme ich zneužívať.

To je pesimistická bilancia po dvadsiatich rokoch...
Veľká chyba je myslieť si, že keď uspokojíme sami seba, tak budeme šťastní. Funguje to naopak. Čím viac ľuďom môžem pomôcť, tým viac budem šťastnejší. Ja som vyrastal ako sirota a môj starý otec mi vždy hovorieval: životu sa treba učiť. Narodili sme sa preto, aby sme slúžili jeden druhému.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Svet

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Ale že brutálny hráčsky notebook
  3. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  4. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  5. Priesady ako zo škatuľky
  6. Chceš vlastniť nový Galaxy S24, vyskúšaj ho vďaka Try Galaxy?
  7. Každý piaty zomrie
  8. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých
  1. Na zdraví záleží
  2. Prečo cena Bitcoinu rastie? Kam až môže vystúpať?
  3. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe
  4. Jar bez únavy: Aktívny životný štýl ako liek
  5. Rozbieha sa online súboj o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  6. Súťaž Fénix – Kultúrna pamiatka roka štartuje online hlasovanie
  7. Štartuje online hlasovanie o najkrajšiu obnovenú pamiatku
  8. Slováci hlasujú online za najkrajšiu obnovenú pamiatku
  1. Bezstarostný relax? Objavte tieto skvelé hotely pre dospelých 12 161
  2. Každý piaty zomrie 8 927
  3. Budúcnosť VÚSCH je v špičkovej medicíne a spokojnosti pacientov 8 775
  4. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? 7 658
  5. Devínska Kobyla teraz 6x dobrodružnejšia: Tipy, čo neprehliadnuť 3 801
  6. Trúfame si pristáť s lietadlom, ale na toto nám odvaha chýba 3 733
  7. Značka Cupra má na Slovensku už šesť nových Cupra garáží 3 509
  8. Ako sporiť na dôchodok? Radí odborník 2 840
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Sportnet

Aleksandar Čavrič.

Správa o jeho neúčasti vyšla v nedeľu, v deň zrazu národného tímu v Senci.


TASR
Basketbalista Dallasu Mavericks Luka Dončič.

Prečo legendárny Srb na drafte NBA ignoroval slovinský talent.


Petr Koten
Konstantin Koľcov.

Bol dlhoročným bieloruským reprezentantom.


Oh my Hockey
Anthony Edwards pri smeči.

D'Angelo Russell vyrovnal klubový rekord Lakers v počte trojok.


a 1 ďalší
SkryťZatvoriť reklamu