VÝROČIE
Komunistické Slovensko hrozilo už pred 90-timi rokmi

BRATISLAVA. V utorok uplynie 90 rokov od vytvorenia Slovenskej republiky rád. "Vznik národných štátov na troskách Habsburskej monarchie roku 1918 maďarská politika neakceptovala. Pre Maďarov vychovávaných desaťročia v šovinistickom duchu, v pocite ´pánov a strážcov´ Karpatskej kotliny nastala priam bezvýchodisková situácia.

Na rozdiel od politických hnutí podrobených národov si totiž nikdy nevybudovali alternatívu k uhorskému štátu," povedal dnes pre SITA historik Martin Lacko. Nepredstaviteľnou bola pre nich možnosť straty slovenských území (tzv. Felvidék). Vznik ČSR v októbri 1918 preto maďarskí politici podľa neho považovali len za provizórium, za „dočasnú okupáciu Felvidéku“.

Podľa Lacka 20. marca 1919, keď Najvyššia vojenská rada dohodových mocností oznámila Maďarom vytýčenie tzv. druhej demarkačnej čiary medzi územím Maďarska a nástupníckymi štátmi, to značilo to jediné – krach koncepcie uhorskej integrity. "V Budapešti nastal chaos a zdesenie. Prezident Mihál Károlyi abdikoval a moc odovzdal socialistom a boľševikom (Béla Kún). Maďarská politika sa ocitla na osudovom rázcestí: buď si vyberie demokratické Maďarsko v zmenšených hraniciach národného štátu, alebo ostane pri snahe o udržanie integrity mnohonárodného Uhorska, avšak boľševického," upozornil historik Lacko.

Rozhodnutie bolo podľa neho jednoznačné. Zároveň pripomenul slová známeho československého politika Ivana Dérera: „Károlyimu bolo milšie zboľševizované ako demokratické, ale zmenšené Maďarsko“. Maďarská demokracia padla podľa neho preto, „lebo si vytýčila s demokraciou nezrovnateľný a po svetovej válke už nemožný cieľ – anexie cudzích národov.“ Bol to zároveň protiklad vývoja v ČSR, kde antidemokratické a boľševické tendencie nenabrali taký silný rozmer.

Najskôr prevrat v Maďarsku

Už 21. marca 1919 bolo v Maďarsku vyhlásené víťazstvo boľševickej revolúcie, vznik Maďarskej republiky rád (MRR). To zároveň pozdvihlo maďarské sebavedomie a pod heslom „proletárskej revolúcie“ maďarskí boľševici očakávali pomoc pri obnovení pôvodných hraníc, najmä od Ruska. Keďže maďarská vláda otvorene odmietla novú demarkačnú čiaru, 16. apríla 1919 sa začala rumunská a 27. apríla aj československá vojenská intervencia v Maďarsku. Maďari však prešli do protiútoku a 29. mája prekročili hranice Slovenska, ktoré začali vojensky obsadzovať. O pár dní už obsadili čiaru od Nových Zámkov po Zvolen, pri zvyšku územia siahli až na poľskú hranicu. Poľské jednotky v tom čase takisto okupovali viaceré spišské obce.

Ako výraz dosiahnutej moci vyhlásila maďarská červená armáda podľa vzoru Ruska 16. júna 1919 v Prešove Slovenskú republiku rád na čele s Čechom Antonínom Janouškom. Najvyšším voleným zákonodarným orgánom republiky sa stal Revolučný výkonný výbor. Jemu zodpovedala Revolučná vládna rada. Prestavbu miestnej správy riadili komisári. Tí odstránili mestské magistráty, označované za buržoázne, menovali provizórne direktóriá na úrovni miest, okresov či žúp ako „dočasné revolučné orgány proletariátu“, takže vládna rada mala k dispozícii celú sieť revolučných orgánov v duchu leninskej ideí, že „soviety sú základom proletárskeho štátu“.

Vydržali iba tri týždne

Prostriedkom revolúcie podľa Lacka bolo aj rozbitie dovtedajšieho štátneho aparátu a zákonov. Cieľom bolo nastoliť „diktatúru proletariátu.“ Zastavená bola činnosť súdov, ktoré nahradili „revolučné tribunály“. Namiesto polície sa zaviedla „Červená stráž“ a skutočnosťou sa stali zoznamy politicky nespoľahlivých osôb. Boľševici priznali volebné právo len tým, o ktorých usúdili, že „produktívne pracujú“ a celým sociálnym skupinám ho odňali (živnostníci, podnikatelia, kňazi, opatrovaní). Nová moc znárodnila všetky podniky, obytné domy, ale aj školy či pedagogické inštitúty. Proletariát sa snažila získať si zavedením minimálnej mzdy.

Medzinárodne neuznaná Slovenská republika rád vydržala len tri týždne. Po tom, čo Najvyššia vojenská rada rozhodla o definitívnom vytýčení slovenských hraníc (totožné s dnešnými) a Maďarom dôrazne nariadila ich rešpektovanie, sa po krvavých bojoch s československým vojskom 4. júla 1919 z územia ČSR definitívne stiahli.

Ofenzíva maďarských červenoarmejcov našla podľa Lacka podporu najmä v maďarskom a židovskom obyvateľstve, ale aj v sociálne najslabších vrstvách slovenského obyvateľstva, najmä robotníkov. „Proletár - znelo priam ako pán sveta“, napísal jeden z dobových pozorovateľov. "Ústretové nálady však vychladli po nemilosrdných rekviráciách, krádežiach a tvrdých represiách. Roľnícku väčšinu obyvateľstva odradilo odmietnutie plánu parcelácie pôdy. Slovákov si ale maďarsko-boľševická revolúcia nezískala najmä pre svoj hlavný cieľ, ktorým bola obnova uhorskej integrity.

Primárnym prvkom revolúcie bolo maďarstvo, až potom sociálne ideály. Pekne to ilustruje fakt, že na kovových štítkoch maďarských vojakov sa nevynímal socialistický slogan, ale nápis Felvidék viszahódítása, teda znovupodmanenie hornej zeme," zdôraznil Lacko. V tomto duchu pochopili inváziu aj Slováci. Dôsledkom toho bolo predovšetkým definitívne vytriezvenie z politického priateľstva s Maďarmi a primknutie sa k Čechom. "Možno pripomenúť aj fakt, že v dejinách prvej polovice 20. storočia to bol prvý vstup maďarských vojsk ma územie Slovenska, ktorý sa potom opakoval ešte trikrát," dodal historik Lacko.