Rudolf Schuster: Dobrý amatér je lepší ako zlý profesionál

Začiatkom januára oslávil 75 rokov. Netradične si narodeninovú tortu nerozkrájal doma v Košiciach, ale na južnom póle. Tam smerovala jeho zatiaľ posledná expedícia. Bývalý prezident RUDOLF SCHUSTER je v závideniahodnej kondícii. Odkedy odišiel pred takmer piatimi rokmi z Prezidentského paláca, začal sa naplno venovať svojim koníčkom. Z domu ho však teraz nevyháňa len túžba po fotografovaní a filmovaní, ale aj samota. Priznáva, že po smrti manželky už jeho domov nie je tým, čím býval.

Nedávno ste otvárali výstavu v Slovenskom národnom múzeu v Zajatí severu. Chlad dominuje vo vašej tvorbe už dlhšie. Teplo vás už vôbec neláka?

Mal som už dosť tepla, preto som sa vydal na sever. Brazília zostáva mojou „druhou" krajinou, pretože je spojená s mojím otcom a strýkom, ktorí sa stali priekopníkmi dokumentárneho filmu na Slovensku. Ale keďže som tam bol už dvakrát a išiel som po stopách otca, povedal som si, že Brazílii už dám pokoj a že sa začnem venovať severnej časti zemegule a špeciálne kanadskej časti.

Prečo ste sa rozhodli práve pre Kanadu?

To vzniklo úplne náhodou. Ako veľvyslanec som bol pozvaný spolu s ďalšími veľvyslancami na zájazd za polárny kruh. Zistil som, ako tam príroda v lete ožíva a ako aj tam dokáže robiť zázraky. Už vtedy som urobil pre ostatných veľvyslancov o tom dokument. Sever ma oslovil.

A ako to bolo s Islandom?

Na Islande sme museli mať vždy s naším vládnym lietadlom medzipristátie, lebo bez dotankovania sme nedokázali preletieť z Bratislavy do Ameriky. Keď som sa pri pristávaní pozeral na Island, hovoril som si, aká je to sopečná krajina a že by som tam nikdy nechcel žiť, ani tam chodiť. Honorárny konzul mi začal o Islande rozprávať. Povedal som, že kým neuvidím, tak ma nepresvedčí. Pri druhej návšteve mi už dal knihu, ktorú som si prečítal a videl som, aká je tá krajina pekná. Povedal som si, že tam pôjdem. Bol som tam už niekoľkokrát v rozličných obdobiach.

Na niektorých fotografiách ste zachytili medvede len z niekoľkých metrov. Ako sa vám to podarilo?

Niekedy musíte mať ako fotograf aj šťastie, že sa vám napríklad pritrafí niečo, čo najmenej čakáte. To bývajú najlepšie zábery. Raz sme s jednou malou skupinkou leteli s pilotom, ktorý bol aj sprievodcom. Letelo sa malým lietadlom, s ktorým sa pristávalo na vode. Sprievodca nás posadil do veľkej trávy pri pobreží jedného zálivu a povedal nám, že teraz pri odlive sem chodia medvede zbierať zvyšky. Skutočne sa tak stalo. Keď išiel prvý medveď len štyri metre odo mňa, nebolo mi to jedno. Ale videl som, že pilot je pokojný, tak som si fotil ďalej.

Takže tie zábery sú zo štyroch metrov?

Niektoré. Ale potom sme sa presunuli na iné miesto, zas do trávy, kde sme pozorovali, ako sa pasú na jarnej šťavnatej tráve. Videl som matku s dvomi dvojročnými mláďatami. Teleobjektívom som si ich približoval a ony ako na želanie išli k nám, bližšie a bližšie. Tešil som sa, lebo som bol jediný, kto fotografoval aj nakrúcal. Ale keď si to medvedica namierila smerom k nám, pilot povedal: zostaňte sedieť, nehýbte sa, nedotýkajte sa mláďat, nič nehovorte. Vtedy som aj ja videl, že to začína byť vážne. Aj sám pilot sa zľakol. Stále som však nepochopil, prečo išli smerom k nám, lebo medvede sa skupiniek boja. Videl som, že je veľmi zle, že to bude asi útok na nás. Tak som si povedal, že je to asi poslednýkrát, vstal som a urobil fotografiu. Bolo to z maximálne dvoch či jedného a pol metra.

Čo vám na to povedal pilot?

Riadne mi vynadal. Každý zo skupiny však tú fotku chcel.

Ako dopadla medvedica?

Medvedica odišla, ľahla si do trávy pri nás. Až neskôr som zistil, že nechcela útočiť, len hľadala ochranu pred medveďom, ktorý sa už chcel páriť a mláďatá by zabil. Každý pohyb mohol vyvolať jej reakciu, takže som urobil hlúposť, ale je to záber, ktorý si najviac vážim.

Mysleli ste vtedy na to, že už je naozaj koniec?

Hovoril som si, že to je asi posledný záber. Srdce sa nám všetkým rozbúšilo až potom.

Ako sa pripravujete na svoje výpravy?

Vždy si objednávam literatúru, najčastejšie z Ameriky. Bohužiaľ, v slovenčine jej veľa nie je. Dopredu si teda naštudujem, kam chcem ísť, čo chcem filmovať a fotografovať. Takže mám vopred trasu, kde budem, koľko tam budem. Teraz už mám napríklad trasu naprieč Kanadou. Nie cez mestá, ale cez národné parky. Presný rozpis, kde sa asi koľko zdržím. Ale kým si nenaplním program, tak sa nevraciam.

Plánujete si to všetko sám alebo vám niekto pomáha?

To všetko sám. Tieto veci mi nemôže nikto plánovať, lebo by som aj tak nebol spokojný. Iný nemá moje myslenie, moje predstavy.

Najbližšie teda pôjdete naprieč Kanadou?

Teraz bojujem so sebou, lebo je tu ešte Grónsko. Bol som tam na jeden deň, keď som bol na Islande. A vtedy som zistil, že tie plávajúce ľadovce, domorodci a príroda majú niečo do seba. Napríklad vybrať sa s domorodcami na lov tuleňov, to by muselo byť veľmi zaujímavé.

Vy ste aj lovec?

Nie. Ja strieľam fotoaparátom a kamerou. Život zvierat predlžujem a zvečňujem, nedokázal by som zabiť. Ako chlapec som raz zabil vrabca. Bolo to cez vojnu, bolo málo krmiva, mamka nasypala zrno sliepkam a povedala mi, aby som strážil, či im vrabce nepomáhajú. Jeden vrabec prišiel a ja som ponad tie sliepky hodil plochý kameň, a ten vrabec práve vtedy vyletel a kameň ho zasiahol. Bol som z toho nešťastný. Môj svokor so švagrom boli poľovníci a raz mi chceli dať streliť srnca. Chcel som ho odstrašiť a snažil som sa to celé oddialiť. No oni na to prišli a strelili ho sami. Keď som tie fotky vyvolával, plakal som. Videl som slzy toho srnca, plakal som a povedal som si, že z toho mäso ja nikdy jesť nebudem.

Vaše cesty si zrejme vyžadujú aj dobrú kondíciu. Ako sa vo svojom veku udržiavate vo forme?

Pravidelne hrávam tenis. Štvorhru. A zásadne hrávam s mladšími, lebo s mojimi vrstovníkmi by ma nebavilo, keby som sa nespotil a nevyburcovali by sme sa. Aj nedávno som bol cez víkend na turnaji v Lučenci. Ale tam som to už trošku prehnal, lebo až s o toľko mladšími by som nemal hrať.

Vy ste známy tým, že to občas preháňate...

Ja už to mám v krvi, nemôžem za to. Ale tak sa otestujete. Potom, keď sa ocitnete v kritickej situácii a zrazu zistíte, koľko je vo vás síl a energie a že aj psychicky ste na tom dobre, tak sa nevzdávate.

Sú teda vaše cesty namáhavé skôr pre psychiku alebo pre fyzickú stránku?

Na obe. Aj teraz, keď som prišiel na južný pól, tak sa na mňa pozerali podľa dátumu narodenia. Povedal som im, aby to nerobili. Keď ma potom videli v akcii, boli prekvapení, že som ich celý deň naháňal, lebo za ten jeden deň som toho chcel stihnúť čo najviac.

Cestovanie je aj finančne náročné. Máte vypočítané, koľko ste už precestovali?

Nie, to ani nepočítam. Vždy som žil a žijem veľmi skromne. Čo som si našetril, používam na expedície, fotografovanie a filmovanie. Nemajú s tým problém ani moje deti. Naopak, podporujú ma, lebo vedia, že keby som ostal doma teraz, keď už nemám manželku, veľa by som si nepožil. To je môj život, teraz obzvlášť, keď už ten domov nie je takým domovom, akým bol. Ja som rád odchádzal, ale ešte radšej som sa vracal domov, kde som sa mohol podeliť s dojmami. Ako s prvou s manželkou, ktorá ma vždy veľmi podporovala, tešila sa.

Na výstave je len časť vašich fotografií, bol problém urobiť tento výber?

Mám asi päťtisíc štyristo fotografií z Aljašky, vyše päťtisíc z Islandu. Churchilské ľadové medvede sa tiež blížia k piatim tisícom. Vybrať z nich, to je vždy to najťažšie, nielen pri výstave, ale aj pri knihách.

Radí vám pritom niekto?

Mám vydavateľa, takže s ním vyberáme spolu, ale väčšinou sa to končí výmenou názorov. Nie vždy sa zhodneme.

Kto vyhráva?

Kedy ako. Viete, ja som dosť tvrdohlavý, ťažko ustupujem, ale keď má pravdu a keď ma presvedčí aj ten tretí, nestranný, tak mu dám za pravdu.

Máte na tejto výstave aj najobľúbenejšiu fotku?

Je to fotka ľadového medveďa, s ktorým som sa asi hodinu bavil, až ho nakoniec odviezli uspaného helikoptérou. Mám ho aj natočeného. Jemu som urobil detail hlavy. Pripomína mi dobrého ľadového medveďa, ktorý sa so mnou spriatelil, ale doplatil na to.

Ako blízko ste sa k nemu dostali?

Tak na dva-tri, štyri metre. Raz bol aj priamo pri aute, ale vtedy som ho nefotil, lebo vystrčiť hlavu som si netrúfol. Ruku by som ešte obetoval, ale s hlavou by to bolo horšie.

Vystavujete si svoje fotografie aj doma?

Nie, tam ich nikto nevidí. Aj filmy keď nakrútim a nastrihám, tak to už nerád pozerám. Vidím tam vždy chyby.

Rudolf Schuster: Dobrý amatér je lepší ako zlý profesionál (6 fotografií)

Teraz ste dokončili aj knihu. Kto je prvý človek, komu ukazujete, čo napíšete?

To bola moja manželka.

Bola kritická?

Vždy. Mal som aj taký problém. Raz som písal detektívku, v ktorej som musel opísať aj milostnú scénku. Manželka to čítala a povedala mi, že som to tak presvedčivo napísal, ako keby som to naozaj prežil. Vtedy som jej povedal, že veci, ktoré prežívaš, nikdy tak pekne neopíšeš ako tie, ktoré by si prežiť chcel. Realita nikdy nie je taká pekná ako túžba.

Čo vás baví viac - písanie, fotografovanie alebo filmovanie?

Jedno aj druhé mám rád a neviem si vybrať.

Neprišlo vám teraz ľúto, že ste zbytočne premrhali čas v politike a nevenovali sa koníčkom?

Dalo by sa tak uvažovať. Nemal byť rok 1968, ktorý ma odsúdil na život v meste. Nebyť toho, tak by som ostal vo fabrike a venoval sa koníčkom. Perspektívu som mal aj na akadémii. Ale tým, že som išiel do mesta ako podpredseda národného výboru, môj osud smeroval inde. Už som sa z toho nevedel vymaniť.

Myslíte si, že by ste sa uživili ako fotograf a spisovateľ?

Nie, to by vždy ostalo ako vedľajšia činnosť. Na to sú lepší. Niekedy je pocit byť dobrý amatér lepší ako byť zlý profesionál. Nikdy som sa necítil ako dobrý spisovateľ alebo fotograf.

Ako veľmi sa zmenil váš život, odkedy vám zomrela manželka?

Musíte si zvyknúť. Bola to skromná žena, ale čestná. Nie je žiadne tajomstvo, že keď boli voľby prezidenta, drukovala Mečiarovi. Nie preto, že by ho chcela, ale nechcela ísť do Bratislavy.

Bola v Bratislave šťastná?

Nebola, lebo mala strach. Všetko príliš prežívala. Mala strach zo zodpovednosti a reprezentácie. Mal som v nej veľkú oporu. Už by som nevedel byť v žiadnej pozícii bez nej.

Ako vnímate súčasnú slovenskú politiku?

Nepoviem. Už sa začala prezidentská kampaň a ja sa už nechcem do ničoho zapájať. Želám si len jedno, aby sa život zlepšoval a teraz, keď budú prezidentské voľby, aby čo najviac ľudí išlo voliť. Čím väčšia účasť, tým väčšia demokracia vo výsledku.

Aký by mal byť prezident?
Nemal by byť taký, aký som bol ja, a tým som všetko povedal. Aby nemal všetky moje negatíva.

Autor: FOTO - RUDOLF SCHUSTER