Prvou prešlo po divokej Mečiarovej privatizácii, keď desiatky firiem skrachovali a na ulici sa ocitli tisícky nezamestnaných. V tom čase získala prvú profesionálnu skúsenosť s ľuďmi, ktorí sa so stratou zamestnania nedokázali sami vysporiadať.

Kdesi som čítal výsledky vedeckého výskumu vplyvov na psychické zdravie človeka. Odborníci tvrdia, že k najdeprimujúcejším situáciám, v ktorých sa človek môže ocitnúť, patrí strata zamestnania. Môžete to potvrdiť?

„V deväťdesiatych rokoch minulého storočia som prvýkrát počas mojej praxe zažila v ambulancii ľudí bez práce. V tom čase to bola aj pre nás novinka. Dovtedy chodili k psychiatrom skôr pacienti s duševnými chorobami. Prípady akútnej reakcie na stres boli skôr výnimočné. Po roku 1992, keď na Slovensku začali podniky hromadne krachovať a ľudí prepúšťať, zrazu sa počet pacientov s touto diagnózou v psychiatrických ambulanciách niekoľkonásobne zvýšil. Strata zamestnania je pre väčšinu ľudí obrovskou psychickou záťažou."

Bolo to po Mečiarovej privatizácii, keď nezamestnanosť na Slovensku dosiahla rekordné čísla v rámci celej Európy?

„Veď práve. Bolo to tesne po páde socializmu, v ktorom každý musel byť zamestnaný, jednoducho neprichádzalo do úvahy, aby človek nepracoval. Inak by sa dopúšťal trestného činu príživníctva. Zo dňa na deň sa však ľudia ocitli na ulici bez koruny vo vrecku. V tom čase nejestvovala legislatíva, ktorá by zamestnancov nejakým spôsobom chránila, neexistoval žiaden sociálny systém, ktorý by v núdzi dával aspoň nejakú zábezpeku. A nikto nebol na takúto situáciu pripravený ani mentálne. Dnes je situácia predsa len trochu iná."

V čom?

„Nezamestnanosť sa stala súčasťou nášho života. Ľudia si začali prácu viac vážiť. Dokonca napriek konvenciám začali za prácou viac cestovať. Jestvuje relatívne dobre prepracovaná sociálna sieť, úrady práce. Na Slovensko prišli investori, ktorí vytvorili množstvo pracovných príležitostí. Navyše, sme členským štátom Európskej únie, ktorá nás v tom nenechá osamotených."

Dnešná kríza je o to drastickejšia, že sa netýka len Slovenska. Jej dôsledky už pocítili zamestnanci viacerých spoločností. Napríklad americká firma Molex začiatkom týždňa oznámila, že zatvára závod v Kechneci a do konca roka prepustí všetkých tisíc pracovníkov. Vracajú sa aj naši ľudia zo zahraničia, ktorí buď prišli o prácu, alebo to pre nich už ekonomicky nemá význam. Už vás nejakí vyhľadali?

„Zatiaľ ešte nie. Je to pre všetkých zamestnancov, ktorí verili, že si našli stabilné miesto, určite šok. Dá sa očakávať, že odbornú pomoc vyhľadajú až po niekoľkých mesiacoch, keď sa z neho spamätajú. Zamestnanci Molexu majú rok na to, aby si našli nové zamestnanie. Aj keď to nebude ľahké, majú stále nádej, že neostanú na ulici. Myslím si, že od vedenia firmy je to korektné. Za rok sa môže veľa zmeniť."

„Prípad z USA je krajným riešením a, našťastie, výnimočným. Amerika je krajina, kde ľudia nemajú problém sťahovať sa za prácou tisíce kilometrov a začať život od znova. Aj preto ma táto správa udivila. Na Slovensku to nie je zvykom, hoci práve v čase najväčšej nezamestnanosti odišlo najmä z východu obrovské množstvo ľudí do Bratislavy či iných krajín. Ale zďaleka to nie je v našej kultúre tak zažité ako v USA. Slováci veľmi ťažko menia svoje sociálne prostredie. Kto sa narodí na Zemplíne, chce tam aj zomrieť, aj keď trebárs v Košiciach by prácu našiel."

Vráťme sa k tragédii v Los Angeles. Ako sa dá predísť takémuto krajnému riešeniu problému?

„Som presvedčená, že keby sa prípadom zaoberali odborníci z oblasti psychológie či psychiatrie, celá rodina mohla byť dnes nažive. Každá depresia sa dá liečiť. Ak má človek pocit bezvýchodiskovosti, beznádeje, stráca chuť žiť, mal by vyhľadať odborníka. Buď psychológa, alebo psychiatra. Po dvoch - troch týždňoch terapie odborníci dokážu postaviť pacienta na nohy, zmobilizovať jeho sily, ktoré sú depresiou potlačené. Cieľom je dosiahnuť stav, v ktorom človek začne opäť racionálne uvažovať a hľadať riešenia. Niekoho dokáže výpoveď zmobilizovať, ale veľkú časť ľudí aj zlomiť."

Nie každý ale nájde v sebe silu zájsť do ambulancie psychiatra, radšej sa trápi sám...

„To je pravda. Je veľká skupina ľudí, ktorí psychiatra z rôznych dôvodov nenavštívia. Napríklad ani ich nenapadne, že sa to dá riešiť aj takýmto spôsobom. Psychiatra ešte stále berú ako lekára, ktorý lieči bláznov s vážnymi duševnými chorobami. Keď si niekto zlomí nohu, ide k doktorovi. Ale keď má zlomenú dušu, ani mu nepríde na um, že sa dá tiež liečiť. Ľudia často podcenia symptómy depresie. A to je vážna chyba, ktorá môže viesť až do chronického štádia a môže mať dokonca trvalé následky. Duša a telo sú spojené. Neliečená depresia sa časom prejaví aj na iných chorobách, psychické ťažkosti časom vedú k chorobám tela. A občas, žiaľ, aj k tragédiám."

Je osveta v tejto oblasti dostatočná?

„Osvety nikdy nie je dosť. Viac by ale mohli urobiť napríklad lekári prvého kontaktu. Poznajú dobre ľudí zo svojho rajónu, mali by si všimnúť, keď človek, ktorý nikdy nebol chorý, zrazu začína mať príznaky, ktoré sú sprievodnými znakmi depresie - bolesti hlavy, nechutenstvo, nespavosť a podobne. Dobrý obvodný lekár si to všimne a doporučí psychologické či psychiatrické vyšetrenie. Ale je ich stále málo."

Nemali by sa firmy viac venovať zamestnancom, ktorých sa rozhodnú prepustiť? Napríklad ponúknuť im pomoc psychológa či psychiatra?

„Strata zamestnania ide často ruka v ruke so stratou sebaúcty. Zamestnávatelia by mali veľmi citlivo pristupovať k zamestnancom, ktorých sa to týka. Obávam sa, že v podnikoch, v ktorých hrozí hromadné prepúšťanie, si nedajú záležať na tom, ako sa budú s pracovníkmi o probléme rozprávať aby nestrácali sebadôveru, aby sa ich nezmocňoval pocit zbytočnosti, ktorým väčšina z nich určite trpí. Nemajú na to vyškolených ľudí a ani ich nenapadne osloviť personálne agentúry, ktoré takýchto odborníkov zväčša majú. Nie je to ale len vec zamestnávateľov. Pomoc by sa mala inštitucionalizovať aj zo strany štátu. Vo firme, z ktorej prepustia tisícku zamestnancov, situáciu nezachráni jeden, ani desiati psychológovia."

Pre človeka, ktorý dostal výpoveď, je často ponižujúce ísť sa prihlásiť na úrad práce, kde by mu mohli pomôcť...

„Je to pochopiteľné. Zrazu sa ocitne medzi ľuďmi, ktorými pohŕdal. A má obavy, že aj jeho si prestanú známi či rodina vážiť. To je prvý šok. Druhý šok zažije keď zistí, že na rozdiel od notoricky nezamestnaných sa nedokáže orientovať v spleti zákonov, neovláda svoje práva a povinnosti, je v podstate bezradný. Ďalší šok prináša zistenie, že od pracovníkov nemôže očakávať nejakú vľúdnosť. Je to paradox, ale v sociálnych službách sa osvedčí len bezcitný človek, ktorý si problémy klientov príliš nepripúšťa. A nakoniec ho musí úplne doraziť keď z ponúkaných pracovných príležitostí sa nenájde ani jedna, ktorá by mu vyhovovala."

Kto znáša lepšie vyhadzov z práce? Muži či ženy?

„Nejestvuje všeobecne platné pravidlo. Ale zdá sa, že s takýmto problémom sa dokážu vysporiadať skôr ženy - matky. Ženie ich materinský pud, majú silnejšie vyvinutý pud sebazáchovy, hľadajú praktické riešenia. Muži v takýchto prípadoch viac podliehajú depresiám, beznádeji, aj keď to neplatí paušálne. Po prepustení často strácajú v rodine status živiteľa rodiny s čím sa len ťažko zmierujú, najmä keď ich rodina nepodrží, strácajú sebaúctu. A tak sa môžu nechtiac ocitnúť v rôznych nebezpečných pasciach nastražených na ľudí, ktorí si sami nedokážu pomôcť - alkoholom počnúc a kriminalitou končiac."

Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí sa ocitli na dlažbe?

„Nestrácajme nádej. Berme túto situáciu ako výzvu. Dejiny ľudstva sa odohrávajú v cykloch, sínusoidách. Výpoveďou sa život nekončí!"