Black Sabbath, Deep Purple a Uriah Heep. Tieto tri rockové skupiny sa preslávili začiatkom sedemdesiatych rokov a je pozoruhodné, že hrajú, vystupujú a vydávajú albumy dodnes, aj napriek tomu, že väčšina ich členov už prekročila šesťdesiatku.

V časoch mojej mladosti boli členovia týchto skupín superhviezdami, ktoré sa usmievali (či skôr zachmúrene zazerali, ako vtedy bolo a vlastne dodnes je medzi rockermi zvykom) nielen z titulných strán serióznych hudobných časopisov, ale aj z mládežníckych plátkov typu Bravo či Pop. Dnes by sa takáto zhoda hľadala len ťažko. Pubescentné devy súčasnosti preferujú úplne iné hudobné modly ako fanúšikovia muziky s trochu vážnejším záujmom o hudobné kvality.

Asi nie každý z nás si zachoval rovnako intenzívny záujem o hudbu svojej mladosti. Čas hier a malín nezrelých vystriedali roky serióznej práce, plodenia detí a iných záujmov, a tak možno mnohí ani netušia, čo dnes robia niekdajšie idoly ich mladosti.

Black Sabbath - definovali heavy metal

Táto britská skupina mala v úvode sedemdesiatych rokov taký veľký vplyv na vývoj hardrocku a jeho spočiatku odnože, neskôr samostatného žánru, heavy metalu, že pokojne môžeme napísať, že prinajmenšom ten druhý štýl zadefinovala. Na prvé počutie to vlastne vyzerá jednoducho: zoberieme blues-rockový zvuk progresívnych skupín konca šesťdesiatych rokov ako Cream, Traffic či Vanilla Fudge, dôsledne ho zbavíme akýchkoľvek náznakov dvanásťtaktovej bluesovej štruktúry, spomalíme tempo do monumentálnej dramatickosti, zdôrazníme basu a necháme ju huhlať jej železné ostináta, gitaru necháme buď dramaticky chrochtať razantné riffy, alebo úplne sa odviazať v nekonečných sólach plných ohýbaných tónov a prehvizdov a nad tým všetkým necháme charizmatického speváka dramaticky škriekať texty plné temných vízií a makabróznych tém. To všetko zabalíme do papierového obalu s vyobrazením strašidelného domu uprostred slatín, s tajomnou ženou v čiernom hľadiacou kamsi pred seba, a je to. Približne takto znel a vyzeral debutový album skupiny Black Sabbath v roku 1970, avšak - a na to už žiadny recept napísať nevieme - v tej hudbe sa aj napriek jej temnosti vonkoncom nezapadajúcej do farbistého obdobia flower-power (alebo možno práve preto) ozývalo čosi silné a príťažlivé, čo okamžite oslovilo milióny fanúšikov na celom svete.

Atomizácia hudby

Black Sabbath sú ideálnym príkladom rozškatuľkovania populárnej hudby, ku ktorému došlo po relatívne homogénnej druhej polovici šesťdesiatych rokov. Najpopulárnejšou skupinou šesťdesiatych rokov boli Beatles a ich hudba dokázala vstrebať veľa odlišných hudobných prvkov a inšpirácií a integrovať ich do eklektického štýlu so širokým dosahom. V ich tvorbe ste mohli nájsť baladu (Yesterday), hardrockový nárez (Helter Skelter), music-hall (Honey Pie), reggae (Ob-La-Di, Ob-La-Da), elektroniku (Revolution No. 9), country (Don't Pass Me By), ale aj prvky iných žánrov. Začiatkom sedemdesiatych rokov sa však hudobní umelci začali špecializovať na konkrétne štýly a poslucháči aj kritici - aby sa v tom vedeli orientovať - museli vymyslieť systém škatuliek. Boli tu soft-rockeri ako James Taylor, baladici ako Carpenters, soulmeni ako James Brown, funkisti ako Earth Wind & Fire, folkeri ako Joni Mitchellová, artrockeri ako Genesis či Yes. Hardrockeri ako Led Zeppelin či Grand Funk Railroad nabrali úplne odlišný štýl ako džezrockeri Chicago či Blood Sweat & Tears. Stará vlna hudobných publicistov, ktorá vyrastala na hudbe Beatles, sa nikdy nezmierila s týmto vývojom. Nové, žánrovo vyhranené kapely to mali u nej veľmi ťažké, bez ohľadu na to, koľko zlatých platní získali. Black Sabbath, ktorí sa vydali ešte vyhranenejším smerom, než predsa len do veľkej miery eklektickí a multikultúrni Led Zeppelin, to mali u nich ťažké. Kým s existenciou Led Zeppelin, Yes alebo Emerson Lake & Palmer sa kritici naveľa-naveľa zmierili, Black Sabbath boli pre nich tŕňom v oku. Našťastie pre kapelu, jej skladby oslovili obrovskú základňu poslucháčov lačných po nekompromisnej priamočiarej hudbe spojenej s čímsi navyše - mystikou a tajomnom. A asi oslovuje dodnes, keď existuje dôvod, aby staré albumy Black Sabbath vychádzali aj po takmer štyridsiatich rokoch od svojho vzniku v nových, zvukovo stále kvalitnejších remasterovaných vydaniach.

Názov z okultnej knihy

Black Sabbath založili koncom šesťdesiatych rokov štyria kamaráti Anthony „Tony" Iommi, William „Bill" Ward, John „Ozzy" Osbourne a Terence „Geezer" Butler. Pôvodne hrali džez-blues pod názvom Polka Tulk, neskôr sa premenovali na Earth, začiatkom roku 1969 však zistili, že pod „ich" názvom už existuje iná skupina. Basista Geezer Butler napísal skladbu Black Sabbath, ktorej názov pochádzal z románu okultného autora Dennisa Wheatleyho. Tento názov sa napokon ujal ako nové meno pre súbor. V pôvodnej zostave Black Sabbath počas siedmej dekády nahrala osem štúdiových a jeden koncertný album, potom odišiel spevák Ozzy Osbourne, nespokojný s pozíciou, ktorú mal v kapele, i s jej hudobným smerovaním. V Black Sabbath totiž nebol frontmanom - ako zvyčajne - spevák, ale gitarista Tony Iommi (čo bolo zdôraznené aj neobvyklým rozmiestnením členov kapely na pódiu - Iommi stál vždy v strede a Osbourne poskakoval po jeho ľavici). Ozzy Osbourne teda v roku 1979 vykročil na mimoriadne úspešnú sólovú dráhu a skupinu Black Sabbath, ktorej členovia sa rozhodli ťahať tú káru ďalej, čakal postupný úpadok v čoraz bizarnejších zostavách.

Osemdesiate roky

Po Osbournovi nastúpil na jeho miesto bývalý spevák skupiny Rainbow Ronnie James Dio a skupina pribrala aj klávesistu Geoffa Nicholsa. To ešte bolo dobré. Nový album Heaven And Hell bol úspešný na oboch stranách Atlantiku a dve pesničky z neho (Neon Knights a Die Young) dokonca zabodovali v hitparádach. Po odchode bubeníka Billa Warda (nahradil ho Vinnie Appice) skupina vydala album Mob Rules, ktorý takmer dosiahol úspech svojho predchodcu. To však bol len začiatok strmého pádu. Ten predznamenal Diov odchod (ktorý si so sebou zobral aj bubeníka). Novým spevákom sa stal Ian Gillan (!), bývalý člen Deep Purple. Ten v Black Sabbath veľkú dieru do sveta neurobil. Ukázalo sa, že jeho sarkastický, odľahčený štýl nie je veľmi kompatibilný s upätou temnou vážnosťou jeho nových chlebodarcov. Po relatívne úspešnom albume Born Again a následnom svetovom turné (počas ktorého „Sabati" hrali dokonca aj párplovský veľkohit Smoke On The Water) Gillan s úľavou prijal správu o chystanom reunione najslávnejšej zostavy Deep Purple a zbalil si kufre. Po tomto sa v Black Sabbath vystriedala plejáda spevákov: akýsi Dave Donato, Rob Halford z Judas Priest, potom ďalší bývalý člen Deep Purple Glenn Hughes, Ray Gillen, Tony Martin a opäť Ronnie James Dio. Medzitým sa v skupine neustále striedali, odchádzali a vracali sa aj bubeníci a basisti (ich zoznam by asi presiahol kapacitu tohto článku), až napokon v novembri 1992 zostava Iommi, Butler a Appice sprevádzala Ozzyho Osbourna na jeho „poslednom koncerte".

Reunion - pomaly, ale ťažko

Osbourne bol pôvodne skalopevne rozhodnutý utiahnuť sa na muzikantský dôchodok, no vystúpenie s bývalými kolegami mu asi zachutilo, pretože onedlho oficiálne oznámil, že sa vracia do Black Sabbath. K tomu však nedošlo - zatiaľ. Namiesto toho Dio a Appice druhýkrát odišli a vrátil sa Tony Martin a prišiel nový bubeník Bob Rondinelli. Toho však čoskoro vystriedal navrátivší sa Cozy Powell. Roku 1995 vyšiel album Forbidden, ktorý sa udržal v rebríčkoch iba necelý týždeň. Tak hlboko skupina Black Sabbath ešte nebola. Zostava sa po takom fatálnom neúspechu rozpadla a Iommi dostal geniálny nápad zvolať najslávnejšiu a najklasickejšiu zostavu Black Sabbath. Skupina v obsadení Iommi, Osbourne, Butler a Ward vydala živý dvojalbum a úspešne koncertovala až do decembra 1999. V oficiálnom vyhlásení sa uvádzalo, že skupina plánuje nahrať aj nový štúdiový album, prvý od roku 1978, keď odišiel Osbourne. Na konci roku 2001 sa ukázalo, že tento nápad nebol práve najlepší. Nahrávanie pod producentským vedením Ricka Rubina sa prerušilo, keď Ozzy musel ísť nahrávať vokály do svojho nového sólového albumu a už sa nazad nevrátil. Členovia Black Sabbath sa vydali svojimi cestami, no toto obsadenie sa ešte párkrát stretlo na pódiu v rámci niekoľkých ročníkov festivalu Ozzfest.

Black Sabbath dnes

Ozzy sa neskôr vydal v ústrety televíznej popularite, keď sám seba a celú svoju rodinu vydal napospas nonstop kamerám televízie MTV a jej reality seriálu The Osbournes. Ako šuchtavý, krátkozraký a bľabotajúci starec v župane a pantofliach, prednášajúci pred domácou chladničkou monológy hodné Barta Simpsona a hádajúci sa so susedmi o hlúpostiach mal Ozzy naozaj ďaleko od povestného metalového poloboha a jedáka netopierov. Aj napriek tomu, že za svoj výkon získal ocenenie Emmy, akéhosi televízneho Oscara, predsa si len myslím, že jeho občasné sólové platne sú oveľa zaujímavejšie a majú dokonca vzostupnú kvalitu.

Medzitým sa Tony Iommi spamätal a opäť zdvihol zástavu Black Sabbath vysoko nad hlavu. Tentoraz si zaumienil oživiť „druhú najslávnejšiu zostavu" a opäť presvedčil Butlera, Dia a Appicea, že dobre im bude iba s ním. Skupina, ktorá sa pôvodne volala Heaven And Hell (názov Black Sabbath mala ešte vyhradený zostava s Osbournom) sa napokon stala momentálnou aktuálnou zostavou Black Sabbath. Naposledy koncertovala počas turné v rokoch 2007-2008, keď ju mali možnosť vidieť aj naši fanúšikovia, keďže v rámci európskej časti zavítala do Košíc i do Prahy.

Deep Purple - povýšili hardrock na umenie

Skupina Deep Purple prežila asi rovnako veľa personálnych zmien ako Black Sabbath a za štyridsať rokov svojej existencie sa etablovala na čosi ako oficiálnu inštitúciu. „Párpli" vznikli v roku 1968 a zakladajúcimi členmi boli gitarista Ritchie Blackmore, spevák Rod Evans, basový gitarista Nick Simper, organista Jon Lord a bubeník Ian Paice. Svoj názov si vybrali podľa klasickej swingovej skladby, ktorú malo vo svojom repertoári veľa spevákov a speváčok. V pôvodnom obsadení nahrala skupina tri albumy a mala dva veľké hity - Hush a Kentucky Woman. Už tretí album ukazoval umelecké ambície klasicky vzdelaného Jona Lorda, ktoré sa dočkali svojho naplnenia na štvrtom albume nahranom s Kráľovskou filharmóniou. To už boli v skupine dvaja noví členovia, spevák Ian Gillan a basista Roger Glover. O tomto obsadení sa dodnes hovorí ako o „klasickom", rozhodne najúspešnejšom a najslávnejšom. To sa však na skôr rozpačitom štvrtom albume z roku 1969 obsahujúcom rozsiahlu art-rockovú kompozíciu Jona Lorda Concerto For Group And Orchestra veľmi neprejavilo. Album pritiahol snobov, no nezaujal ani milovníkov rocku, ani naozajstných znalcov modernej vážnej hudby.

In Rock!

Rok nato však skupina prišla s albumom Deep Purple In Rock, kde sa prezentovala úplne novým zvukom, ktorý sa pre ňu stal počas najbližších piatich rokov typický: svižná a sebavedomá razantná hudba postavená na majstrovskom ovládaní hudobných nástrojov a hlasovej ekvilibristike frontmana Iana Gillana. Nápadité gitarové riffy, virtuózne klávesy a presná, spoľahlivá rytmika vzbudzovali rešpekt aj u poslucháčov, ktorým hardrock nič nehovoril. Deep Purple nahrali ešte tri štúdiové a jeden koncertný album a vzápätí nato naplno prepukli osobné animozity medzi jej členmi, najmä medzi Blackmoreom a Gillanom. Tie vyústili do Gillanovho odchodu. Odídený bol aj basový gitarista Glover, ktorému Ritchie Blackmore tiež nevedel prísť na meno.

Coverdale a Hughes

Novými členmi sa stali David Coverdale a basista Glenn Hughes. Hughes síce spočiatku presviedčal svojich nových zamestnávateľov, že netreba brať nového speváka, veď on to všetko uspieva, ale napokon sa voľba Coverdalea ako frontmana ukázala ako správna.

Prvý album v novej zostave, Burn, bol veľmi úspešný a ukázal, že nová zvuková formulka Deep Purple (kratšie a bohatšie štruktúrované skladby, väčší dôraz na vokálnu zložku) je dobrou vstupenkou do ďalších rokov slávy. Nasledujúci album Stormbringer túto nádej ešte potvrdil, no Ritchiemu Blackmoreovi všetky tieto zmeny nevyhovovali, najmä mu pilo krv postupné vymäknutie skupiny a príklon k efektným funkujúcim rytmom. Pravoverný rocker zamával gitarou a odišiel skúsiť šťastie so svojím sólovým projektom Rainbow.

Coverdale a Hughes presvedčili Lorda a Paicea, že má zmysel ešte pokračovať (ešte sa dosť nenabažili slávy a obdivu) a hneď aj pohotovo našli nového gitaristu: Američana Tommyho Bolina, mladého no s pozoruhodnou históriou (okrem iného hral na debutovom albume Billyho Cobhama Spectrum).

Úpadok

Až počas intenzívneho skúšania a nahrávania nového albumu sa ukázalo, že Bolin je ťažký narkoman, čo vypuklo naplno na nasledujúcom turné, keď občas museli hrať prvú tretinu koncertu bez gitaristu, ktorý stvrdol v šatni s injekčnou striekačkou v žile. Ani album Come Taste The Band nerozbúral rebríčky predaja, a tak to „Párpli" v roku 1976 tíško zabalili. Tommy Bolin sa vzápätí ufetoval, Lord a Paice založili superskupinu Paice Ashton & Lord (skvelú a nedocenenú kapelu), Coverdale založil Whitesnake a Hughes sa načas vrátil k svojej bývalej skupine Trapeze.

Nasledujúcich osem rokov bolo okolo značky Deep Purple ticho, len občas vyšla nejaká výberovka alebo koncertný album z archívu. V roku 1980 vyvolal vlnu odporu zakladajúci člen Rod Evans, ktorý si ukradol názov Deep Purple a so skupinou toho názvu koncertoval po USA a uvádzal do omylu nič netušiacich platiacich divákov. So skutočnou skupinou Deep Purple to nemalo nič spoločné a súd to podnikavcovi aj pekne zrátal.

Znovuvzkriesenie

V roku 1984 sa prekvapivo spojila klasická zostava Blackmore, Gillan, Lord, Glover a Paice a vydala skvelý album Perfect Strangers. Dalo by sa povedať, že skupina nadviazala na svoju muziku tam, kde skončila v roku 1973 pred Gillanovým a Gloverovým vyhadzovom. Album získal platinový status. Žiaľ, aj osobné spory medzi členmi pokračovali v nezmenenej intenzite. Zdalo by sa, že takí starí chlapi majú všetky svoje problémy s egom a samoľúbosťou už dávno vyriešené, a predsa: Ritchie Blackmore sa opäť nevedel udržať. Zostava ešte nahrala album The House of Blue Light a napokon v roku 1989 Gillan odišiel. Keď sa rok nato vrátil, aby spolu nahrali album The Battle Rages On, tentoraz to nerozdýchal Blackmore a pre zmenu odišiel on. Na turné ho zastúpil gitarový mág Joe Satriani, stálou náhradou sa však stal až bývalý gitarista skupiny Kansas Steve Morse.

V tomto obsadení sa zdali „Párpli" dobre stabilizovaní, a vskutku, vydržalo im to niekoľko albumov a turné, až kým v roku 2002 neoznámil klávesista Jon Lord „priateľskú rozlúčku" so skupinou, aby sa mohol venovať svojim sólovým projektom. Nahradil ho Don Airey, bývalý člen Blackmorovej skupiny Rainbow. V tomto obsadení skupina usilovne koncertuje a nahráva dodnes a z času na čas sa o tom môžu na vlastné oči a uši presvedčiť aj naši fanúšikovia, keďže Deep Purple na každom turné koncertujú niekde nablízku, napríklad v roku 2007 aj v Bratislave.

Uriah Heep - napokon zostal jeden

Podobne ako Black Sabbath, aj Uriah Heep boli počas celej svojej kariéry miláčikmi publika a nočnou morou kritikov. Úprimne povedané, nikdy som úplne nepochopil, prečo. Ich pesničky boli vždy solídne zložené, mali nápadité, košaté melódie s nepredvídateľnými harmonickými zvratmi, všetci muzikanti boli solídni speváci aj inštrumentalisti.

Uriah Heep boli jednou z najpopulárnejších a najúspešnejších britských skupín prvej polovice sedemdesiatych rokov. Vznikli v roku 1969 na popud producenta Gerryho Brona, ktorý navrhol pozostalým členom skupiny Gods spevákovi a klávesistovi Kenovi Hensleymu a basistovi Paulovi Newtonovi spojiť sa s torzom skupiny Spice gitaristom Mickom Boxom, spevákom Davidom Byronom a bubeníkom Alexom Napierom.

Nová skupina vydala svoj debutový album Very 'eavy...Very 'umble v roku 1970 a vyslúžila si ním vrelé prijatie u publika a chladné zotretie od kritiky. Na to si „Uriáši" však čoskoro zvykli, najmä keď sa čoskoro spustil dážď zlatých a platinových platní za predajné čísla. V skupine sa párkrát vymenili basisti a bubeníci, kým sa zostava neusadila s bubeníkom Leeom Kerslakeom a basistom Garym Thainom. Toto obsadenie bolo najslávnejšie a najobľúbenejšie, zároveň aj najstabilnejšie - skupina v ňom medzi rokmi 1972 - 1975 nahrala päť mimoriadne úspešných albumov.

Rozchody a odchody

Problémom sa ukázal pokročilý alkoholizmus speváka Davida Byrona a heroínová závislosť basistu Garyho Thaina. V roku 1976 Thain musel odísť a na jeho miesto skupina prijala bývalého člena King Crimson Johna Wettona. Po albume High And Mighty, ktorý nedosiahol úspech predošlých platní Uriah Heep, „bol odídený" David Byron. Náhradou sa stal John Lawton zo skupiny Lucifer's Friend, ktorý skupinu zatiahol z predošlého progresívnejšieho zamerania do vôd banálneho hardrocku. Po troch albumoch Lawton odišiel, aby ho nahradil Jon Sloman. Po nasledujúcom pramálo úspešnom albume Conquest (1980) odišiel aj znechutený Ken Hensley a tým skupina stratila dominantnú skladateľskú osobnosť a de facto svojho umeleckého lídra. Osobne som presvedčený, že základnou chybou bolo prijatie Lawtona po Byronovom odchode. Skupina nemala nikoho prijímať a mala ostať ako štvorčlenná, s Hensleym ako klávesistom a hlavným spevákom. Mal na to schopnosti i hlas, ako dokazujú jeho sólové albumy a napokon aj fakt, že asi tretinu piesní Uriah Heep naspieval on sám (vrátane najväčšieho hitu Lady In Black).

Po Hensleyho odchode sa začali Uriah Heep zmietať v kolotoči ustavičných personálnych zmien, ktorý sa skončil až v roku 1986, keď sa obsadenie ustálilo na pätici Mick Box, Trevor Bolder na basgitare, Lee Kerslake na bicích, spevák Bernie Shaw a klávesista Phil Lanzon. Takto to vydržalo až do roku 2007, keď musel skupinu zo zdravotných dôvodov opustiť Kerslake, ktorého nahradil Russel Gilbrook.

Živá vykopávka

Uriah Heep síce pravidelne nahrávajú nové albumy s novými pesničkami, ale podľa objektívnych poslucháčov ide o priemernú, tuctovú a málo zaujímavú hudbu. Veľa milovníkov Uriah Heep (vrátane autora tohto článku) považuje za najzaujímavejšie obdobie 1970 - 1976. Aj napriek tomu skupina Uriah Heep stále žije - hoci je to skôr mátožný život - a čulo koncertuje. Jej tradičný koncertný okruh tvoria Nemecko, Škandinávia, Japonsko a Rusko a vôbec východná Európa (v roku 2007 hrala napríklad so skupinami Katapult a Sweet v Košiciach). V rodnej Británii vystupujú Uriah Heep len zriedka. Podobne ako skupiny Chicago či Yes (o ktorých si iste povieme niekedy nabudúce) aj Uriah Heep sa stali tribute bandom seba samých, akýmsi živým, málo kreatívnym verklíkom svojich dávnych úspechov. Poznám však aj žalostnejšie osudy starých rockerov.

Autor: Peter Pišťanek