Som starožitne ladená

Opernú speváčku Máriu Andrašovanovú priťahujú viac staré hrady, zámky, umenie, teplo domáceho kozuba a blízkosť prírody ako výdobytky modernej doby. Bez mobilu či internetu by sa pokojne zaobišla.

Keď sa pred vyše tridsiatimi rokmi nasťahovala sopranistka Mária Andrašovanová s manželom, skladateľom Tiborom Andrašovanom a dcérkou do nového domu, nebola úplne presvedčená, že urobili správne. Do centra síce mali blízko, ale dom stál trocha osamotene a ulica pôsobila mierne strašidelne. Lokalitu si však veľmi rýchlo obľúbila. Ako sólistka na, Novej scéne to mala na skok do práce a keďže bola v divadle neustále obklopená riavou ľudí, našla doma oázu ticha a pokoja. Odľahlé miesto sa ukázalo ako veľké plus aj preto, že všetci v rodine boli hudobníci a mohli celé dni cvičiť na klavíri alebo spievať a nikoho nerušili.

Veľmi rýchlo ocenila aj to, že žije takmer uprostred prírody. Letné mesiace si vychutnáva najradšej na terase, ráno pri kávičke a večery pri svetle sviečok. Stromy sú plné ďatľov, veveričiek, dokonca aj bielych, občas sa tu objaví aj nejaký exotický vták, ktorý niekomu uletí z klietky. V lete sa záhradou preháňajú aj celé rodinky ježkov, ale občas aj menej príjemné zvieratká. Napríklad obrovská stromová užovka, ktorá sa im usídlila priamo na terase.

Biela zima pri horiacom kozube

„Zima je tu nádherne biela. Sneh sa udrží dlhšie ako v meste, ale niekedy to má aj tienisté stránky. Raz dávno som študovala Čardášovú princeznú a v ten deň sme mali generálku. Vonku bol hrozný mráz, zo stromov viseli obrovské cencúle a cesta bola ako klzisko. Auto neprichádzalo do úvahy, pešo by som sa zabila, na sánkach som nemala šancu, o lyžiach ani nehovorím. Tak som v pivnici zobrala škatuľu od banánov, urobila som si z nej veľkú plochu, sadla som si, manžel ma sotil a pristála som až pri vtedajšom ÚV KSČ, kde ma čakal taxikár. Neveril vlastným očiam. Bola to ,sranda‘, ale generálku som stihla,“ smeje sa speváčka.

V zime si domácu pohodu najradšej užíva pri kozube. Číta, pozerá televíziu, a keď je príliš tuhá zima, zakúri v oboch. „Celý život som sa pohybovala v divadle a bol to celodenný stres. Preto veľmi oceňujem pokoj súkromia a domáceho kozuba. Obidva som navrhla sama a dolný som aj sama v roku 1976 obložila a vyzdobila. Obklad som urobila z porobetónu. Vtedy to bol jediný materiál, ktorý sa dal rezať a tvarovať pílkou. Narezala som si rôzne tvary a klincom som na ne kreslila ornamenty. Potom som ich ponorila do riedkej cementovej zmesi, nechala vyschnúť, natrela zeleným latexom a lodným lakom. Zvláštnu techniku mi poradil akademický sochár, majster Trizuljak. Kované dvierka vyrobil kováčsky maj- ster, ale navrhla som ich tiež sama. Konečný výsledok už viac ako tridsať rokov obdivujú u mňa všetky návštevy,“ hovorí.

Radšej staré umenie ako internet

Mária Andrašovanová má veľmi rada staré umenie. Priťahujú ju hrady, zámky, kláštory, múzeá, hudba od baroka po romantizmus. Moderna v nej vyvoláva pocit chladu. „Som archaický typ, nemám internet, ani mobil by som nechcela, keby som nemala dcéru ďaleko,“ hovorí speváčka. Aj obľúbené cesty po svete, ktoré podniká so svojím priateľom a hlavným organizátorom Tomášom, majú skôr poznávací ako oddychový charakter.

Do Španielska sa nedávno vybrala iba preto, aby si pozrela pozostatky Krištofa Kolumba v katedrále v Seville. Vedci totiž po dlhom čase potvrdili, že sú pravé. Do Barcelony išla iba pre Gaudího, do Malagy zasa pre Picassa. Na Floride si nenechala ujsť posledné predstavenie Bohémy.

Na cestu sa vždy dôkladne pripraví. „Nakúpim si milión brožúr a naštudujem si, čo chcem vidieť. Moje dovolenky nie sú žiadna zábava. Pre niečo zaujímavé vstanem aj o piatej ráno a domov prídem vždy totálne unavená. Ale baví ma to. Myslím, že najmä mladí ľudia by mali veľa cestovať, spoznávať svet a hlavne ovládať cudzie jazyky. Človek poľudštený kultúrou a cestovaním totiž nie je taký arogantný a ani mu nenapadne, že je pupkom sveta,“ dodáva operná speváčka.

Na čelo kozuba nalepila Mária Andrašovanová kresby mníchov z ruského monastiru.