V bratislavskej Galérii Medium vystavuje ateliér fotografie Ľuba Stacha
Východzápad je zápasom

Výstava Východzápad má vysokú ambíciu. Podať vizuálne posolstvo o našej krajine. O tom, či sa jej to naozaj podarilo, možno však polemizovať.

BRATISLAVA. Novembrové oslavy fotografie sú takmer za nami, hoci niektoré výstavy ešte dobiehajú aj v ďalších týždňoch. Študentská výstava Východzápad, ktorá je do 6. decembra prístupná v Galérii Medium na Hviezdoslavovom námestí, ich súčasťou nebola. Popri navštevovanom festivale Mesiaca fotografie sa len časovo zviezla.

Na odvážny počin vydať vizuálne posolstvo o našej krajine sa podujali študenti bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení z ateliéru fotografa Ľuba Stacha, ktorý sa pod projekt aj kurátorsky podpísal.

Ateliér začal na neľahkej téme fotoprojektu pracovať už v roku 2005. Materiály na výstavu zbierali študenti postupne. Prvé podklady a fotografie vznikli počas potuliek po východnom, neskôr strednom a západnom Slovensku. Tvorivým protipólom mal byť študentský pobyt v dynamickom a meniacom sa Berlíne a iných mestách Európy.

Podobne aj samotná výstava má dve roviny. Prvá má byť monumentálnym svedectvom, spoločným fotoprojektom zmien a aktuálnej situácie stojacej na hrane medzi východom a západom. Vyznieva však len ako akási mozaika rôznych, síce nie nezaujímavých, ľudských videní.

Druhou časťou expozície sú samostatné študentské fotoeseje. Tie nešokujú, nepoburujú, akoby sa od študentských prác čakalo, a sem-tam dokonca i nudia. Vizuálne síce zaujmú napríklad fotografie a atmosférické príbehy bazénov Jarmily Uhlíkovej, či témou upúta sonda mladého človeka do každodenného života dôchodcu od Petra Čintalana. Žiaden z vystavených pohľadov na Východzápad však „z davu“ priveľmi nevytŕča.

Miriam Petráňová, Boris Németh, Jarmila Uhlíková, Petra Cepková, Martin Kleibl, Martin Ilčík, Barbora Petríková, Monika Stacho, Aljaž Velički, Ján Viazanička, Peter Čintalan a Marko Horban - tí všetci síce predstavili vlastný postoj a „videnie“. Ale kolektívne spracovanie Východzápadu vyznieva trošku rozpačito, otázkou teda je, či subjektívne umelecké pohľady možno vôbec označovať ako svedectvo o krajine.